Kapitola 5

Kapitola 5

Cestou domov sa neustále obzerám. Stále mám pocit, akoby sa to dostalo už do mesta. Akoby boli nakazení všade naokolo. Zhlboka dýcham a v hlave sa presviedčam, že to tak nie je. Jednoducho mi len šibe.

Dokonca aj v máji je večer v New Yorku chladno. Slnko už začalo zapadať. Mám ešte hodinu, potom je večierka a musím byť v bloku. Lenže mám taký pocit, že dnes pôjdeme von. Liam bude chcieť preskúmať, čo sa deje. Bude chcieť zohnať posledný tovar predtým, než úplne uzavrú Mesto. To bude zrejme zanedlho.

Vojdem do budovy a okamžite zamierim k výťahu. Zaregistrujem tiež, že recepcia je prázdna. Vyveziem sa na svoje poschodie a o malú chvíľku už otváram dvere do bytu. Mala som pravdu. Liam stojí pri okne v obývačke a nervózne poklepkáva nohou. Batoh má pohodený na gauči.

„Ideme von,“ oznámi mi, keď sa poteší mojim príchodom a stále trochu nervózne ku mne podíde, aby ma objal na privítanie. Vlepí mi krátku pusu na ústa a vráti sa ku oknu.

„Aj tebe ahoj,“ zašveholím ironicky. Poberiem sa do spálne. Spod postele vyberiem prázdny, plátený batoh, ktorý som nosila po cestách. Je pieskovej až zelenej farby s dvomi vonkajšími kapsičkami vpredu.  Uviaže sa a potom sa ešte aj zapne na gombík. Síce je na niektorých miestach rozpáraný, páči sa mi a nechcem ho vymeniť. Som pomerne dosť sentimentálna.

Prezlečiem si svoje svetlé rifle za čierne oblečenie, pretože v noci je to ľahšie v tmavom, logicky. Čierne úzke nohavice (aj tie sú otrhané na stehnách a kolenách, šikovnosť moja), tmavo modré tričko s krátkym rukávom a výstrihom, v ktorom mi nevidno prsia, keďže žiadne nemám, ale za to kľúčne kosti trčia ako vešiak či polička, môžem si tam niečo uložiť. Svoj outfit zavŕšim čiernou mikinou, ktorú sa mi podarilo objaviť v obchode hneď prvý deň, ktorý sme ušli von.

Odrazu nadskočím, keďže ma vyľaká Liamov hlas. „Hotová?“ pýta sa.

Prikývnem a zapnem si mikinu až po krk. Vezmem batoh na plecia a nasledujem Liama von z bytu, ktorý zamknem a kľúč odložím do malého vrecka batohu. Dolu je recepcia stále prázdna, čo nám vyhovuje. Rýchlo vyjdeme von. Viem, že máme ešte dobrú pol hodinu na to, aby sme vyšli z Mesta pred večierkou.

Aby sme nepritiahli pozornosť, kráčame pomaly. Dnes je tu akýsi zvláštny pokoj. Po zatvorení čierneho trhu by som čakala nepokoje, lenže to sa nekoná. Akoby sa všetci báli, tak sa zamkli v príbytkoch.

Ulice sú tiché, preto si dávame ešte väčší pozor, aby sme boli nenápadní a nestrihli si to rovno šprintom po hlavnej ceste. Liam ma objíme rukou okolo pliec. Žeby mi čítal myšlienky a vie, aká nervózna som?

„Zvládneme to tak, ako vždy,“ zašepká a vlepí mi bozk do vlasov. Do vlasov, ktoré od rána neboli česané, takže ich určite možno prirovnať k drôtom z drôtenky

„Ide aj  Hannah a Wayne?“ pýtam sa. Hannah a Wayne sú naši dobrí priatelia. Liam spoznal Wayna na trhu a ten ho doviedol ku tej tajnej ceste von z Mesta. Hannah je Waynova snúbenica. Niekedy ma naozaj zaujíma či sa tu konajú aj svadby. A aké asi sú? V každom prípade, obaja nám pomohli udomácniť sa v tomto Meste, za čo som im nesmierne vďačná.

„Iba Wayne. S Hannah sa pohádali, keď sa dozvedela o tom, čo sa stalo na trhu. Wayne mal šťastie, že tam dnes nebol.“ Pokrúti hlavou a zvyšok cesty mlčíme.

Tajný východ z Mesta, vlastne nie je až taký tajný. Využíva ho pomerne dosť veľa obyvateľov Mesta. Po obvode ohradenia sa neustále prechádzajú vojaci, každý stráži svoj kus, preto ujsť až také jednoduché nie je, no ešte ťažšie sa je dostať späť dnu.

Ide totiž o vyhrabanú dieru a poničený kus múru. Vyhnúť sa stráži je jednoduché dnu, ale načasovať si to presne, aby ste sa jej vyhli z vonku, keď ju nevidíte, je už náročnejšie.

Ako sa blížime k cieľu, Liam ma už neobjíma. Kráča vedľa mňa či skôr krok predo mnou. Neustále sa obzerá a dáva pozor či nás niekto nesleduje. Je možné, že za pár minút končí večierka. Nemám hodinky, preto si nie som istá, no cesta nám trvala pomerne dlho.

Môj priateľ zastaví a ja urobím to isté. Posunie sa popri budove bližšie k rohu a vykukne.  Rýchlo však hlavu schová. „Ako vždy, jeden vojak, momentálne smeruje k zelenej.“

Prikývnem. Ohradenie je urobené všade inak. Vpredu, kde je hlavný vchod, je múr zarovno s budovami. Okná budov sú zamurované a je tam dosť veľa vojakov, rovnako aj v mnohých rohoch. Presne na opačnej strane od hlavnej brány je väčšie zoskupenie vojakov, no po bokoch je ich pomenej a múr je robený vo veľkej vzdialenosti od budov. Tie sú väčšinou zbúrané.

Ľudia, ktorí často vychádzajú von si okolo tohto miesta zrobili rôzne označenia. Zelená je rozpadnutá budova. Ak je strážnik pri nej, dovidí až na miesto odkiaľ sa dá odísť. Červená je mrakodrap za zrúcaninou. Tam končí vojakove teritórium, z toho miesta nedovidí na únikový východ. Je tam ešte niekoľko farebných označení. Modrá značí úkryt, červená ukazuje územie, na ktoré strážca dozerá, zelená prekážky, ktoré bránia vo výhľade a žltá dlhšie zotrvanie.

„Som tu.“ Takmer zvriesknem.

Otočím smrtiaci pohľad na Wayna. „Chceš mi pripravovať pohreb?“ poviem potichu a ruku si priložím na hruď. Do dlane mi silno udiera srdce. Tak som sa zľakla.

„Prepáč.“ Zatvári sa kajúcne a stočí pohľad na Liama. „Ideme?“

Liam vykukne opäť. „Červená vpravo. Choď prvý.“

Ani nestihnem zareagovať, Wayne mizne za rohom. Pobehnem na pravý koniec budovy a vyzriem spoza rohu aj ja. Stade mám lepší výhľad na aktuálne pôsobisko vojaka. Žltá.

„Poď.“ Potiahnem Liama. Srdce mi divoko bije. Chcem to už mať za sebou. Toto väčšinou nerobím. Nechám komandovanie na neho.

S kapucňou na hlave a potkýnajúc sa dobehnem ku múru. Wayne odhrabal ten kus hliny na zakrytie plátna kaki farby, ktoré ukrýva pod sebou menšiu dieru. Pár tehiel zo steny je uložených pod plátnom.

Rýchlo si dám ruksak dolu a pretlačím ho napred. Potom si ľahnem do diery na brucho a tlačím sa popod múr aj ja. Na druhom konci mi zápästia oblapia chladné dlane a vytiahnu na svetlo sveta. Síce je noc a tma, ale čo už.

„Diki.“ Venujem Waynovi úsmev.

Vzápätí sa uhnem, keďže sa von tlačí aj Liam, ten však ide nohami na pred. Trvá mu to, než sa dostane von, zrejme preto, že zahladzuje stopy. Ukladá tehličky na miesto a strká plátno do diery. Tá je pomerne nenápadná, keďže sa nachádza na kuse zelene hneď vedľa menšieho stromu.

Liam sa vyhrabe von s pomocou mňa a aj Wayna. Postaví sa, vezme si svoj batoh, ktorý si pekne skopal na túto stranu predtým, než začal podliezať. Prehodím si cez ramená aj ja svoj ruksak a vyberáme sa do mesta. Obozretne sa obzriem na ohradenie ešte raz. Na vrchu sa týči špirálovito zakrútený ostnatý drôt. To mi dáva možnosť opäť premýšľať nad tým, či je to hradenie pre to, aby udržalo nebezpečenstvo od obyvateľov, alebo obyvateľov vo vnútri.

Zakopnem, ledva udržím rovnováhu, no ustojím to. Wayne a Liam sú už riadne napred. Pobehnem, aby som ich dohonila.

„Tak, a je to.“ Wayne sa vystrie hneď po tom, čo stiahne zajaca z kože. Nepozerám na tieto veci nikdy. Radšej nepozerať, než vyvrátiť ten kus jedla, ktorý máme.

V ruke držím nôž a je to moja jediná ochrana, ktorú mám. Pištoľ nechcem. S mojim šťastím by som zranila skôr Liama či Wayna keby som mierila na niekoľko metrovú budovu.

„Damien, mohla by si skočiť pozrieť tam do toho obchodu? Možno ho úplne nevyrabovali.“ Navrhne mi Liam a ja poslušne docupitám k obchodu, ktorý mi ukazoval. Rozbitý výklad, pohádzané veci na podlahe, nebezpečne sa hompáľajúce osvetlenie, tichý zvuk vychádzajúci zozadu. Moja inteligencia niekedy nemá hraníc, keďže miesto toho, aby som na zvuk upozornila svojho priateľa a jeho kamaráta, sama sa vyberiem pomalým krokom hlbšie do obchodu hľadajúc zdroj zvuku.

Predtým si ešte vyberiem baterku, keďže nie som netopier a v tme naozaj nevidím. Trvá mi kým ju rozsvietim, lebo mi poriadne nefunguje. Búcham si ňou o dlaň až kým nezabliká a konečne sa nerozsvieti.

Všimnem si akési plechovky úplne vzadu na poličke kam, samozrejme, nedotiahnem. Neskôr si na to posvietim opäť. Kráčam ďalej. Hneď po ruke mám cestoviny, vezmem zopár balíčkov, vďaka čomu stratím na chvíľku pozornosť a nôž odložím kým baterku si vložím do úst, aby som mohla balíčky schovať do batohu. Keď sa opäť narovnám, prehodím si ruksak cez plece a zasvietim pred seba, skameniem.

Môj pohľad upúta pieskovo-sivé stvorenie nápadne sa podobajúce na kríženca vlka s líškou. Akási psovitá šelma. Meter dlhá s nebezpečne ceriacimi sa tesákmi. Strašidelne však vyzerá tá krv na papuli. Strasie ma a snažím sa pomaly vytiahnuť nôž z obalu pripnutého na opasku, lenže nejde to. Stvorenie zavrčí. Ja nadskočím. Mám taký pocit, že pustím do gatí od strachu. Strasie ma.

Ten zvuk, ktorý som počula, bolo tiché vrčanie. Až teraz mi to dochádza. Hlava hlúpa. V mysli si trieskam panvicou po čele. Očami hľadím radšej na laby zvieraťa. Čo ak by som sa rozutekala?

Nemám na výber. V jedinej sekunde sa otočím a bežím preč. S takýmto šprintom zisťujem, že nie som tak ďaleko od východu. Jednoduchšie však pre mňa bude, keď si to strihnem rovno cez rozbitý výklad, než aby som mala ešte zabáčať ku východu. Už vidím mesačné svetlo, cítim sliny na nohe.

Skok.

Strach a adrenalín pretne náhla bolesť a ja dopadnem na brucho. Počujem skučanie. Rýchlo sa prevrátim a sledujem scénu predo mnou. Som v takom šoku, že sa nevládzem hýbať, ale pud sebazáchovy ma núti vytiahnuť konečne ten nôž. Ani neviem kam mi zmizla baterka, no v ruke ju už nedržím. Vystrčím dýku pred seba vo chvíli, keď sa na mňa zviera vrhne a jeho ťažká váha ma pripučí na popraskaný asfalt.

„NIE!“ počujem výkrik. Viečka mám pevne zavreté, neotváram ich. Cítim niečo mokré na krku. Fuj, čo je to? Radšej to nechcem vedieť.

„Damien, Damien...“ ťarcha zo mňa opadne a ja sa zhlboka nadýchnem. Až teraz si uvedomujem, že som nevládala dýchať.

„Otvor oči, prosím.“ Zlomený hlas ma donúti pootvoriť najprv jedno oko, potom druhé.

„Och.“ Hlasný výdych Liama a jeho tuhé objatie.

„Žijem,“ poviem ticho a snažím sa posadiť. Prezriem si svoje telo. Žijem. Nôž, ktorý som pred seba nastrčila teraz spokojne odpočíva v hrudi zvieraťa. Vlhká vec na krku sú jeho sliny. Blé. Okrem toho má šelma na boku slabý krvavý šrám. Chvíľu myslím, že krv pod mojimi nohami je toho zvieraťa, potom si však uvedomujem, že je moja.

Vystrašene civiem na krv a do mozgu mi nervová sústava konečne vysiela signály bolesti. Syknem a ľahnem si späť. Počujem len Liamove nadávky a opäť stískam viečka k sebe. Predlaktím si prikryjem oči a zhlboka dýcham.

„Do p...“ utrúsim, keď sa mi slzy hrnú do očí.

Teraz pri mne čupí aj Wayne. Cítim ako mi narábajú s nohou a mám chuť ich oboch vyfackať. Niektorí muži sú takí bezcitní. Lenže nič nerozprávam. Nevládzem. Prichádza na mňa únava.

„Nespi!“ počujem Waynov hlas.

„Mhmhm...“ mrmlem.

„Zlato...“ nedokončená veta od Liama ma preberie až potom, čo mi stiahnu ruku z očí a donútia ma ich otvoriť.

Úsmev na tvári môjho priateľa môže znamenať všeličo. „Máš šťastie, neuhryzol ťa. Porezala si sa o sklo z výkladu, ktoré trčí snáď všade. Rovnako ako aj ten kojot.“ Ukáže na zviera. Kojot!

„Och, to je mi šťastie.“ Irónia zo mňa srší.

„Potrebujem ťa dostať rýchlo domov, vydezinfikujem ti to a poriadne uviažem. Teraz ti na to môžem dať akurát kus látky z...“ Liam sa poobzerá po svojom oblečení a prehrabe sa v batohu, nakoniec pokrúti hlavou a dokončí vetu, „z môjho trička.“

Inokedy by som sa zaradovala, že ide odhaľovať tú tehlovú stenu, tiež známu ako jeho svalnaté brucho, ale v tomto rozpoložení som nemala chuť ani len jasať.

Odtrhne si kus látky zo spodku trička a obviaže mi ňou lýtko. „Je to dosť dlhá rana a aj hlboká,“ oboznámi ma, keď sa postaví a spolu s Waynom mi pomáhajú vstať. Syčím od bolesti.

„Koža je síce trochu narušená, ale dá sa použiť, nie?“ zamrmlem. Koho len teraz zaujíma kožušina kojota? Mňa, samozrejme. Som zrejme stále v šoku.

Wayne sa zasmeje. „Keď chceš, upravím ju a darujem ti ju,“ povie, keď sa zohne, vytiahne nôž z hrude zvieraťa, ten podá Liamovi a ja nastavím ruku, no nedostanem ho, a začne svoju robotu. O chvíľu má hotovo. Postaví sa, kožu hodí medzi ostatné do tašky, tú do batohu a vyrazíme.

„Idem prvý.“ Ponúkne sa Wayne, keď dorazíme k múru.

Liam ma celý čas podopiera, chvíľu ma aj niesol. Stratila som toľko krvi, žeby som sa najradšej zvalila a spala. Miesto toho so mnou celý čas rozprávajú, aby som nezavrela oči.

Sledujem ako sa Wayne hrabe do diery a rýchlo vychádza späť. Pod náporom našich spýtavých pohľadov odpovedá: „Stráž. Hneď tu.“ Šepká tak ticho, že skôr mu odčítam z pier.

V tichosti čakáme a mňa to opäť ťahá k spánku. Už mám zavreté oči, keď mnou Liam trasie. Nahnevane zamraučím, no nič nehovorím.

„Ok, vzduch je čistý,“ oznámi Wayne, keď opäť vykukne a vráti sa. V rovnakom poradí akom sme vychádzali z Mesta, teraz vchádzam do Mesta. Wayne mi pomáha von a neustále sa obzerá. Keď som von, vezme ma za bok, moju ruku si prehodí cez plecia a rýchlou chôdzou ma vedie do úkrytu za budovu. Nevládzem sa obzrieť za Liamom, no dúfam, že vzal môj batoh a ide za nami.

V polke cesty Wayne zanadáva. Ani sa nestíham spýtať, čo sa stalo, keďže mi sám odpovie. „Ide naspäť.“ Srdce mám až v krku. Som príliš pomalá, všímam si, že už je Liam pri nás.

„Rýchlo!“ ženie nás.

„Skoč mi na chrbát.“ Šepká mi Wayne a ja sa naňho skepticky zahľadím. Prakticky ma ťahá celú cestu, lebo neviem chodiť dokonca ani s pomocou, ako mám asi skočiť?

Moje spomalené reakcie ho nútia ma surovo vziať za spodok stehien a dvihnúť do vzduchu. Takmer spadnem, no udrží ma. Vďaka tejto póze sa pravým lýtkom neustále dotýkam jeho stehien, takže mu mraučím od bolesti do ucha.

Konečne v úkryte ma púšťa a ja sa hneď zvalím po stene na zem. Obaja si ku mne čupnú. „Prepáč.“ Ospravedlňuje sa Wayne. Nerozprávam. Viac už nevládzem. Zatváram oči a už ich viac neotváram.

Bolesť. Ukrutná bolesť ma prebudí z tvrdého spánku a zároveň do ďalšieho uvrhne – do bezvedomia.

Otváram očí. Trvá mi, kým zaostrím. Zívnem a chcem sa natiahnuť, nedovoľuje mi to bolesť v lýtku ako náhle vystriem nohu. Slzy sa mi natlačia do očí. Matne si spomínam, čo sa stalo, je ešte príliš skoro na to, aby som premýšľala.

Skoro... koľko je vlastne hodín?

Pootočím sa, aby som videla na hodinky na stole a takmer ma klepne. Pol štvrtej poobede. Už dávno, pradávno som mala byť v robote.

Opäť sebou trhnem, chcem rýchlo vstať, lenže bolesť ma položí späť na chrbát. Zabudla som.

Ležím nehybne ešte niekoľko minút, kým mi konečne začne dochádzať, čo sa stalo. Zaútočil na mňa kojot, rozrezala som si pravé lýtko, odpadla som až späť v Meste, ukrutná bolesť...

Začujem dvere a veľmi opatrne sa mi podarí zo seba odhodiť perinu a posadiť sa. Skúmam svoju nohu. Obväz sa mi začína približne tri centimetre pod kolenom a končí až pri členku. Na pár miestach je mierne ružový, pravdepodobne od krvi.

Prehodím nohy z postele a pokúsim sa postaviť, od bolesti až zakňučím.

„Dobré ránko sr–, nie, ľahni si späť!“ Liam preruší pozdrav káraním a okamžite je pri mne, aby ma zatlačil späť do postele. „Bolo to horšie než som si myslel. Musíš ležať. Príde lekár...“

„Nechcem tu toho šarlatána z čierneho trhu.“ Skočím mu do reči.

„No mestský lekár by sa s najväčšou pravdepodobnosťou pýtal, čo si robila. Ešte by si myslel, že si to zrobila naschvál, aby si dostala lieky pre niekoho iného či na predaj.“ Pokrúti hlavou. „Tento ti pomôže skôr.“ Jeho pohľad mi dal najavo, že moje ďalšie argumenty budú na... prd.

„Fajn,“ zamrmlem urazene a opriem sa o drevené čelo postele so založenými rukami na hrudi.

„Ani nevieš, ako som sa o teba bál.“ Liam si prisadne vedľa mňa. Začne sa mi líškať. Nosom mi prechádza po ramene, dostane sa na sánku až ku spánku. „Si zlatá, keď si unavená a len niečo nezrozumiteľne mrmleš, no mám radšej tú tvoju prerezanú pusu plnú irónie.“

„Och, to mi je kompliment.“ Rozťahujem pery do úsmevu. Na líci cítim, že sa usmieva aj on.

„Musím prerušiť to tvoje chabé vyznávanie lásky, prepáč, ale nemala by som byť teraz tak náhodou v práci?“

„Ale nie, bol som tam a oznámil som im, že ti je zle a celý čas vraciaš, tak si zrejme myslia, že si tehotná.“

Udriem ho po stehne.

„To bolo za čo?“ šúcha si dlaňou miesto, kam moja ruka pristála.

„Neviem, ale nahneval si ma.“ Opäť sa smejem.

„Medzi láskou a nenávisťou je len tenká hranica,“ zašvitorí a vlepí mi pusu na nos.

Ďalšia kapitola →