Veronica Roth - Experiment

Originálny názov: Allegiant
Autor: Veronica Roth
Séria: Divergencia / Divergent
Diel v sérii: tretí
Žáner: fantasy, YA, romance
Dátum vydania: vyšlo
Počet strán: 352
Hodnotenie GR: 3,64

Fun 2/5
Love 2/5
Boyfriend 3/5
Tears 2/5

Anotácia:
Tris a Tobias sú opäť spolu. Ale za akú cenu? Systém frakcií je od základov rozvrátený a polovica mesta leží v troskách. Jediná záchrana môže prísť zvonka. Niekto musí ísť za plot, priviesť pomoc a odhaliť pravdu. Nad mestom totiž visí mrak pochybností. že je len súčasťou nepodareného experimentu. Alebo je aj toto len ďalšia simulácia?

Moje hodnotenie (spoiler alert):
Tak veľmi som sa tešila na túto knihu. Na to, ako si ju kúpim a prečítam ju za deň či dva. Tešila som sa na sexy Tobiasa a nebojácnu Tris. Na pokračovanie zaujímavej dystópie. A neviete si ani predstaviť, ako veľmi ma táto kniha sklamala.

Veronica Roth sa nakazila dnešnou "spisovateľskou módou" a tým mám na mysli písať knihy z dvoch pohľadov. Trisinho a Tobiasovho. Zozačiatku, keď som na takéto písanie natrafila len v zopár knihách sa mi to zdalo byť zaujímavé, no čím viac takto píšu, tým viac mi to ide na nervy. Už som to v nejakom článku aj spomínala, že mi to neskutočné vadí. Podľa mňa je to skvelé a mučivé čítať knihu z jedného pohľadu. Neustále vás to núti premýšľať, čo si asi tá druhá osoba myslí, ako asi zareaguje, čo sa asi stane. Uznávam, ak autorky napíšu až po vydaní knihy z jedného pohľadu druhú knihu z opačného pohľadu. Máte možnosť či si to chcete kúpiť a vyčítať odpovede na všetky otázky alebo nie a radšej ostanete v nevedomosti. Viac sa dokážete do knihy vžiť ak čítate z jedného pohľadu. Stráca to celé čaro, keď hneď viete, čo si dotyčný myslí.
Na začiatku knihy som sa vedela hneď vžiť do príbehu, keďže som na knihu dlho čakala, bola som nedočkavá, no neustále sa mi to zdalo byť príliš... primitívne napísané. Tak do polky knihy som sa extrémne nudila a len nasilu pretáčala stránky a nútila sa do čítania. Krútila som očami nad rozhovormi, ktoré neboli ani poriadne vtipné a v podstate boli dosť nezaujímavé. Keby sme ich vyškrtli z knihy, nič by sa nezmenilo, nič také dôležité sme sa nedozvedeli. neviem či mám za prílišnú jednoduchosť textu viniť preklad alebo samotnú autorku, no často som mala pocit, akoby som čítala nejakú knihu na nete od amatérskeho spisovateľa.
V polovici  konečne nastal akýsi zvrat a ja som sa konečne začala zabávať a kniha ma aspoň trochu pobavila. No akonáhle sa dostali postavy do úradu, celé nadšenie zo mňa opadlo. Pravda, ktorú sa dozvedeli ma donútila zosmutnieť ešte viac, keď som si predstavila taký spôsob života. A opäť sa začali nudné chvíľky primitívnych rozhovorov. Tentoraz sa v nich však už konečne vyskytovalo nejaké množstvo zaujímavých informácii či aspoň dôležitých.
Tris a Tobias mi postupne začínali liezť na nervy, čo sa nestáva tak často, keďže väčšinou znenávidím len jednu hlavnú postavu. Tu sa to stalo dvojnásobne. Obaja pred sebou taja veci, aj keď si sľúbili, že pred sebou nebudú nič skrývať. Potom Tobias urobí chybu aj napriek Trisinmu nesúhlasu a skončí to veľmi zle. Tak veľmi som mala Tobiasa rada ešte v prvom diele a vzdychala som už len pri spomienke na jeho meno, teraz to bolo úplne opačne. Každou ďalšou stránkou sa mi prestával páčiť. Niekedy mal svoje svetlé chvíľky, ale ani to nepomohlo.
A potom tu bola Tris, ktorej povaha a odvaha a všetko skákalo hore dolu. O všetkom vie, nevie o ničom. Je odvážna, bojí sa ako batoľa. Zachraňuje ľudí, kašle na všetkých. Jednoducho som nevedela, čo si o nej myslieť. Po tom, čo ju Tobias neposlúchne a obaja si povedia isté veci by som mu na jej mieste vrazila alebo čo. Mala som problém sa vžiť s knihou a čítala som ju enormne dlho, keďže som za deň či týždeň prečítala len jednu stránku. Preto som dúfala, že sa stane niečo super, čo bude mať ten "wauefekt", kedy otvorím ústa a nebudem veriť vlastným očiam. Vlastne to aj ten efekt malo. Tobias Tris ublížil, očakávala som tú facku a ona za ním dobehne s tým, že mu vlastne nemá za čo odpúšťať a skočí mu do náruče. Vtedy som urobila jedno veľké "WAU", otvorila som ústa dokorán, prekrútila očami, facepalm obomi rukami a klesla som hlavou na vankúš. Prečo? Prečo? Prečo? Knihu som zavrela a vrátila som sa k nej opäť až o týždeň.
Ak by som hodnotila Divergenciu rovnako ako Experiment, tým mám na mysli - Fun, Love, Boyfriend, Tears - všade by bol plný počet bodov. Tu som musela všade strhnúť. Boyfriend a Fun som už v podstate aj vysvetlila, na rade je Love.
Spomínala som tie trápne a nudné konverzácie, ktoré nedávali zmysel. Rovnako nedávali zmysel ani tie gestá lásky medzi Tris a Tobiasom. Často v nevhodných chvíľach, často len akési útržky, z čoho som v podstate nič nemala. Akoby bola nejaká vojna, oni boli uprostred boja, bránia sa z oboch strán a zrazu sa začnú rozprávať o kaktuse a urobia to uprostred na zemi. Takto nejako to pre mňa vyzeralo. Chýbalo mi tam skrátka niečo, nejaká kapitola, ktorá by bola venovaná špeciálne ich láske. Nejaká pokojná kapitola, kde by si dali všetci oddych, oni by spolu spali a vyznávali si lásku. Takto by som to brala. No autorka to napísala tak uprostred deja a absolútne nevhodných situácii až sa mi to nechcelo čítať.
Vzhľadom na to. že som vedela, čo sa stane na konci (keďže ja debil som to náhodou niekde prečítala) neplakala som. Necítila som nič. Len som as modlila, aby som knihu už dočítala a len odfukovala, keď som zbadala, že ešte furt mi ostáva veľa strán. Nevyšla zo mňa ani jedna slza a to je už čo povedať. Možno je to práve tým, že som vedela, čo sa stane, možno preto, lebo mi to prakticky už bolo jedno. Ak by sa to stalo na začiatku knihy, revala by som. Takto po takom nezaujímavom zážitku, ktorý som s knihou zažila mi to neprišlo už ani zaujímavé. A keď som sa dozvedela, že ešte musím niekoľko ďalších strán čítať + epilóg, nechcelo sa mi. Nechala som to na druhý deň, teda dnes, a konečne som skončila. Hurá.
Nečakala som, že takto sa dokáže zhovadiť jedna vynikajúca séria. Divergencia a Rezistencia stále patria a budú patriť k mojim obľúbeným knihám, nebudem už asi uvádzať celú sériu, lebo tretia kniha jej kazí celú povesť. Niečo mi na Veronicinom písaní neskutočne páčilo a dokonca ma nezaujal ani dej. Jednoducho mohla autorka skončiť druhú knihu smrťou Jeanine, zrušením frakcií, juchú hurá koniec, happy end. Bolo by to oveľa lepšie.
No čo už, snáď sa Veronice podarí napísať ďalšiu knižnú sériu, ktorej záver nepokaká a taktiež bude rovnako úspešná ako Divergencia.