RC: Nina Protušová - Čierna schránka | Kniha s originálnym nápadom

Originálny názov: Čierna schránka
Autor: Nina Protušová
Dátum vydania: vyšlo 2014
Vydavateľstvo: Ikar (YOLi)
Počet strán: 320
Hodnotenie GR: 3,25

Fun  2/5
Love  3,5/5
Boyfriend  3/5
Tears  1/5

Anotácia: 
Marise Francisovej nebolo predurčené, aby zažila pokojný koniec školského roka. Poverčiví rodičia ju bez vysvetlenia vyhodia z domu a odrazu je zatiahnutá do sveta, o ktorom dovtedy ani netušila. Patrí k šťastlivcom, ktorí si môžu život prispôsobovať ako v lucídnom sne. Prináša to mnohé výhody, ale aj skryté riziká, ktoré si mnohí neuvedomujú. Veď kto by už len hľadal problémy v dokonalom svete? Zatiaľ čo sa Marisa oboznamuje so svojimi novými schopnosťami, rozpúta sa okolo nej zradná hra. Stane sa stredobodom záujmu muža, ktorý ukrýva viac tajomstiev, než ktorákoľvek čierna schránka. Ako zistí, či sú jeho city skutočné? A čo je predmetom dohoy, ktorá za osem rokov premenila starých priateľov na úhlavných nepriateľov?

 

 

 "Je to ako chytanie motýľov. Sú krásne, keď poletujú po lúke, no keď jedného z nich chytíš, zlomíš mu krídla a vyhlásiš ho za svoj úlovok, pochopíš, že jeho krása je prchavá." 

Môj názor:

Sú dve veci, ktoré ma na túto knihu nalákali najviac. Obálka a autorka. Obálka je dokonalá a autorka je mladá, dokonca takmer rovnako stará ako ja. A možno už aj viete, že rada čítam knihy mladých autoriek, ktoré len začínajú (Generácia MY, Spoveď jedného dievčaťa). Povedala som si teda, prečo si to neprečítať? 

Pôvodne som nečítala anotáciu. Prečítala som prvé dve vety a urobila som si o knihe istý obraz. Myslela som si, že pôjde o nejakú šarlatánku, vešticu alebo čo. Určite som však nečakala to, čo sa mi naskytlo pod nosom. 

Je obtiažne nájsť fantasy knihu, ktorá by mala originálny nápad. Väčšinou sú to upíri, vlkolaci, čarodejníci a kadečo možné, o čom sme určite všetci čítali už nespočetnekrát. Púšťala som sa do knihy akoby so šatkou na očiach, pretože som nevedela, čo ma čaká. A bola som veľmi prekvapená už po úvodných stranách. 

Príbeh je totiž o lucidných snoch, o ktorých som v živote nepočula. Tiež by ma zaujímalo, ako na to autorka narazila. Veľmi ma to zaujalo, nie len preto, lebo to bolo jedinečné, ale aj kvôli záhadnosti, ktorá obaľuje celú knihu. 

Často sa mi nestáva, že by ma autor knihy takto udržiaval v tajnosti až do úplného konca. Už od prvej strany som sa pýtala: "Čo sa to deje?", "Kto to je?", " Čo to je?". Mala som nespočetne mnoho otázok o tom, čo sa v knihe deje. A takto dielo pokračovalo až do záveru, kedy som sa konečne dočkala vysvetlenia. 

Na knihe ma zaujalo mnoho vecí. Ďalšou z nich bolo písanie. To sa mi páčilo, ale aj nie. 

Nina ma už na začiatku dostala tým, že nepísala v ja-forme rozprávania, ale v tretej osobe. Vďaka tomu som sa dokázala prehrýzť nespočetným množstvom opisom s menšou ujmou na mojom psychickom zdraví. Ďalším kladom boli mnohé príbehy, ktoré do toho knihy zapojila. Po celé čítanie som si nebola istá či Marisa je skutočne hlavná hrdinka, pretože sa mi zdala byť riadne nepodstatná. A však aj tieto vedľajšie deje mali svoje muchy. Neboli poriadne rozvinuté a už v polovici sa mi zdali byť úplne zbytočné. Niektoré sa predsa len zapojili do hlavného príbehu, no iné ostali akoby nedokončené a ja som nechápala pointu ich... bytia.

Ďalšou vecou, ktorá mi v písaní vadila boli primitívne rozhovory starších osôb. Postavy mohli mať aj osemdesiat, stále by som mala pocit, akoby to boli naivné pätnástky. Rozprávali príliš nevyspelo na svoj vek, čo som si uvedomovala počas celej knihy. Vlastne sa v celom diele nájde viac pasáži, ktoré ľahko odhalili ešte neskúsenú autorku, ale to už nebudem zazlievať, keďže každý musí nejak začať. Každý sa musí poriadne vypísať.

Postáv bolo v príbehu na mňa neskutočné množstvo. Ak by išlo o nejaké postavy, ktorých meno bolo raz spomenuté a nezáležalo by na nich, bolo by mi to jedno, ale autorka ma neustále uvádzala do toho, že všetky postavy sú dôležité, vďaka čomu som stratila prehľad, kto je kto a kde sa čo deje. Dosť často mi pripadalo, akoby nemali nejakú ukotvenú povahu. Vždy sa chovali inak, ako by som od nich očakávala podľa ich charakteru. Zároveň som medzi všetkými postavami nepociťovala výrazné rozdiely, pretože takmer všetky boli rovnaké.

Hlavná hrdinka, Marisa Francisová, ako som už spomínala, mi v mnohých prípadoch ani neprišla ako tá hlavná postava. A som dokonca aj rada. Hrdinka si ma ničím nezískala a často sa mi zdala byť až príliš naivná a hlúpa. Poriadne mi začala vadiť až niekde v polovičke, čo však na konci autorka veľmi šikovne uhrala. 

Naopak ma veľmi zaujal tajomný lucidín, Gregory, o ktorom som nič nevedela až do poslednej chvíle. A rovnako až do poslednej chvíle sa mi páčil, práve preto, aký bol. Na jeho sladké rečičky som neskočila, neverila som mu od začiatku. Tajomní chlapi nikdy neveštia nič dobré.

Na konci nám autorka poskytla riadne vysvetlenie a kopu zamotaných príbehov. Obdarila nás aj epilógom, ktorý mi zničil pohľad na všetky postavy. Tie ktoré som mala rada, som prestala mať rada a tie, ktoré som neznášala som naopak začala milovať.
Zároveň mi vadilo to, že lásky tam vznikali od buka do buka, z mosta do prosta. Na jednej strane sa nepoznajú a na druhej už milujú. Ako kniha ďalej napredovala, tým viac lások zo strany na stranu vznikalo, čo mi dosť vadilo, keďže na romantickú lásku neverím (irónia, čo?) a už vôbec nie na takú, ktorá vznikne za pár sekúnd.

"Spal som do dvanástej, potom som spálil obed a inak som nebol produktívny."

Kniha je originálne neoriginálna. Gigantické plus odo mňa získava za jedinečnosť. Tiež sa mi však zdá, že sa autorka inšpirovala niekoľkými ďalšími príbehmi. Nevadilo by mi, ak by to neboli také známe diela. Vyskytol sa tam Fred a Ron. Pýtala som sa, kde je Harry a ten sa objavil o pár kapitol ďalej ako "intelektuálne pôsobiaci okuliarnik". Nechýbal ani Morgensternov syn, kedy som si hneď spomenula na môjho milovaného Jacea. Ku všetkému, čo som tam našla povedomé či podobné iným knihám sa tam zjavilo aj "o dvoch nerozlučných bratoch a žene, ktorá to všetko zmenila" spolu s menom Stephan, čo mi pripomenulo Upírske denníky. A nezaobišlo sa to ani bez toho, aby mi to nepripomenulo Pekelné stroje. Prišlo mi to ironicky vtipné napísať taký originálny príbeh s takými absurdnými neoriginalitami. Ja viem, asi som nemala očakávať jedinečnosť za jedinečnosťou, ale práve pri takom príbehu by som si dala záležať aspoň na tých menách. 

Čierna schránka mala veľmi silný začiatok a ešte lepší koniec. Zvyšok som len tak preplávala a čakala na poriadnu akciu, ktorá nenastala. Napriek tomu to bolo príjemné čítanie a ľudí, ktorým nevadí málo akcie a majú radi, keď sú zahalení rúškom nevedomosti, by kniha určite zaujala. 

 

Za poskytnutie recenzného výtlačku veľmi pekne ďakujem vydavateľstvu IKAR.

A ak vaše srdcia po knihe túžia, môžete ich uspokojiť jej zakúpením na TEJTO stránke.