Sarah J. Maas - A Court of Wings and Ruin

Originálny názov: A Court of Wings and Ruin

Autor: Sarah J. Maas

Séria: A Court of Thorns and Roses

Diel v sérii: tretí

Dátum vydania: 5/2017

Vydavateľstvo: Bloomsbury (sk Slovart)

Počet strán: 705

Hodnotenie GR: 4,59

Zábava 2/5

Láska 3/5

Priateľ 4/5

Plač 10/5

Anotácia: 

Feyre sa vrátila na Jarný dvor odhodlaná zozbierať čo najviac informácií o Tamlinovi a kráľovi Hybernu, ktorý hrozí tým, že zničí Prythian. Aby sa jej to podarilo, musí predstierať nebezpečnú hru, ktorá by mohla skončiť katastrofálne nie len pre Feyre, ale aj pre celý svet. Vojna sa blíži a Feyre sa musí rozhodnúť, komu z Najvyšších Lordov bude veriť a komu nie. Bude musieť hľadať spojencov aj na tých najneočakávanejších miestach.
  

Stačilo mi prečítať si anotáciu a opäť som nahnevaná, ako veľmi ma táto kniha sklamala. Ako veľmi som čakala niečo iné, niečo dokonalé, no dostalo sa mi rozťahanej, nudnej a nedomyslenej knihy, ktorá ani zďaleka nepredstavuje ten dokonalý koniec, na ktorý som čakala tak dlho.

Rhysand has not lost you at all. He unleashed you upon us.

Ak má byť úprimná, anotácia absolútne nevystihuje príbeh tejto knihy. Keby som ho mala zhrnúť, tak poviem, že sa jedná o 550 strán nezmyselných a zdĺhavých konverzácií, kúpania sa, sexu a rozhovorov v hlave, a potom ostáva posledných 150 strán, ktoré konečne posunú dej - rovno ku koncu.
Sklamanie, to je to, čo cítim. A tiež to, že som bola oklamaná. Pretože táto kniha, akoby ani nevyšla z pera Sarah J. Maas. TEJ Sarah, ktorá nám priniesla na svet dokonalý Trón zo skla s neohrozenou Celaenou. Ľudia drahí, mňa to bolelo čítať, nie preto, že to bolo katastrofálne, ale preto, že to Sarah dokáže oveľa lepšie. Celý čas som mala pocit, že na ňu doľahlo písanie dvoch sérií naraz, vydávanie dvoch kníh v jeden rok, pretože mi to pripadalo byť narýchlo zbúchané a nepremyslené.

Na jednu stranu by sa žiadalo, aby to Sarah ešte raz prečítala a opravila, pretože som myslela, že ma klepne, keď som prečítala asi tak po miliónty krát slová "mate", "snorted" či "vulgar gesture", ale chcelo by to aj niekoho, kto by jej vyškrtal zbytočnosti, lebo tých tam bolo neúrekom. V pohode by ste mohli vymazať 250 strán a príbehu by to nijak neublížilo, čo je podľa mňa dosť smutné.
Totiž takmer polovicu knihy tvoria len nudné opisy alebo absolútne nezmyselné rozhovory, kedy sa Feyre každého pýtala, čo robí a ako sa má. Ja viem, že sa tým Sarah snažila vytvoriť hlbší vzťah medzi postavami, ale bolo by lepšie keby som sa polovicu knihy nenudila.

Avšak musím uznať, že keď začalo ísť do tuhého, Sarah bola späť a nevedela som sa odtrhnúť. Každá jej kniha má takú výnimočnú auru, vďaka ktorej by ste závislačili aj na totálnych hovadinách.
Čo sa týka príbehu, ten sa skutočne posunul až niekde na konci a 500 strán slúžilo len ako také ticho pred búrkou. Povedala by som, že to ticho bol aj ACOMAF, takže by som oveľa radšej uvítala, keby sa dialo viac vecí, alebo, keby sa splnilo to, čo sľubuje anotácia. Tak veľmi som sa tešila na to, ako bude Feyre špiónovať, ale vôbec sa mi toho nedostalo. Absolútne to nesplnilo moje očakávania a práve to je jedno z najväčších sklamaní knihy, lebo to mohlo poskytnúť skvelé napätie, ukázať, aká neohrozená Feyre je a odhaliť nejaké skryté tajomstvá. Opäť poviem, ak by to tam vôbec nebolo, príbehu by to nijak neublížilo.

"You do not fear," Rhys breathed. "You do not falter. You do not yield. Remember that you are a wolf. And you cannot be caged."

A viete prečo? Pretože si to Sarah celé uľahčila. Každý jeden problém, ktorý si načrtla sa vyriešil v priebehu dvoch strán, akoby tam ani nebol. Každé bremeno, ktoré hodila postavám pod nohy, prekročili. Ani mi nejde o to, že sa málo vecí pokazilo, ale o to, že si Sarah všetko vyriešila nejakým nezmyslom, každú dieru v príbehu ľahko zaplátala. Potrebovala, aby Feyre niekto ublížil? Bum! Zo strany na stranu sa tak stalo. Potrebovala, aby sa Feyre zahrala na hrdinku? Bum! Zo strany na stranu sa z nej stala superhrdinka. Neplynulo to pekne postupne, ale všetko sa stalo len tak odrazu, akoby to Sarah práve napadlo a rozhodla sa to použiť.
Okrem toho mi neskutočne vadilo to, ako musel byť každý popárikovaný a každý mal nejaký hlboký romantický príbeh. Ja viem, že sa hovorí, že za každou vojnou hľadaj ženu, ale Sarah to zobrala až príliš vážne. Na jednu stranu sa mi páči, ako dokáže vymyslieť tie všemožné zamilované príbehy, ale keď predstavila tretiu postavu a OPÄŤ začala písať ako sa kedysi dávno zaľúbila a blablabla, už som prekrúcala očami a mala chuť to preskočiť. Nie každý predsa musí mať partnera a musí byť zamilovaný!
Mala som s touto knihou toľko problémov, že som si ju ani nevedela poriadne užiť, ale najväčším boli postavy.
V živote som sa nestretla s takou zmenou pováh, aká bola tu. Neviem, čo Sarah robila, ale toto som nečakala. Na jednu stranu sa mi páčilo, že viac rozvinula Cassiana a Azriela (ktorého nadovšetko milujem), a aj keď som spočiatku mala o sestrách Archerových pochybnosti, Nesta sa mi fakt zapáčila, no na druhú stranu práve na ich úkor padli Mor a Amren.
Amren 500 strán absolútne nič nerobila a dokopy mala tak desať viet. Celý čas som mala pocit, akoby Sarah nestíhala rozvíjať Elain a Nestu a s nimi Cassiana a Azriela, preto odložila Luciena s Amren kamsi nabok. Lucien mi tam len zavadzal, takže mi bolo jedno, že ho tam nie je toľko, ale Amren bola v ACOMAF jedna z mojich najobľúbenejších postáv a Sarah ju úplne zničila. Aleže úplne.
Ako som povedala, mala som strach, že sa mi táto kniha nebude
vôbec páčiť, pretože som Elain a Nestu nenávidela a nevedela som si predstaviť o nich ďalej čítať, ale nakoniec som si na ne zvykla a hoc Elain stále považujem za takú kravku, Nesta podstúpila ukážkový rozvoj charakteru. Úplne sa zmenila, nie však zo strany na stranu, ale pekne postupne sme mohli sledovať, ako sa jej mení pohľad na svet a na ostatných.
Cassian a Azriel dostali oveľa viac priestoru a čitateľ si ich mohol zaľúbiť oveľa viac, no čo sa týka Mor, tá sa taktiež zmenila. Považovala som ju za bad-ass postavu, ktorá sa len tak nedala, ale ani neviem, že tu v tomto diely nejaká Morrigan bola.
Veľmi sa mi však páčili High Lords, hlavne teda Helion, ktorého by som brala domov, bol by to taký svalovec v tóge, ktorý by mi pchal hrozno do úst, podával víno a ovieval palmovým listom. Páčili sa mi aj ostatní a dokonca aj Beron, pretože bol také osvieženie medzi ostatnými.
Tamlin je osobitá kapitola, o ktorej bez spojlerovania neviem rozprávať.

I would have waited for five hundred more years for you. And if this was all the time we were allowed to have... the wait was worth it.

A to najlepšie nakoniec - Feyre a Rhys. Ako začať... Ich chémia zmizla. Ja viem, že teraz, keď sú už spolu, tak je ťažké napísať tam nejaké sexuálne napätie medzi nimi, ale toto bolo až bolestivo nudné. Práve ich pasáže boli tie, pri ktorých som umierala nudou a zaspávala. Nepáčilo sa mi hlave to, že tú chémiu chcela Sarah nahradiť sexom. Mala som pocit, že sledujem Oprah: Ty budeš mať sex! A ty budeš mať sex! A aj ty budeš mať sex! Mali ho totiž v také nepríhodné chvíle, že mi nič neostávalo, len prekrúcať očami. Ani nehovorím o tom, že takmer každá ich konverzácia vyústila práve do toho sexu... nechápte ma zle, ja som milovala tie erotické pasáže v ACOMAF, veď také knihy si vždy rada prečítam, ale toto bolo... skrátka zlé. Celé zle. Stále sa len kúpali, dookola sa oslovovali "my mate" alebo sa rozprávali v hlave. Normálne som mala toho všetkého po krk. Ak ešte niekedy uvidím v nejakej knihe "mate", tak ju podpálim.
Rhys bol stále Rhys, ten ochraňujúci, milujúci, sebadeštruktívny a dokonalý Rhys. Začala som si uvedomovať, že je až príliš dokonalý, pretože nemá ani jednu chybičku, ale aj napriek tomu u mňa v očiach klesol, čomu dopomohol hlavne jeho vzťah s Feyre.
Feyre... Mám chuť kričať, trhať si vlasy a vypichnúť oči, keď si spomeniem na všetky tie somariny, ktoré jej vyšli z úst. V jednotke som ju nenávidela, pretože bola naivná hus, po ACOMAF-e som sa tešila, že z nej konečne bude bad-ass hrdinka, ale dostala som nejaký výplod, ktorý mi zobral všetky mozgové bunky. Začnem s tým, že Feyre bola absolútne nepodstatná. Nebola dobrá v ničom, nevyznala sa v boji a ani v panovaní, takže keď sa riešili dôležité veci, mohla byť tak len ticho a presne to urobila. Buď bola ticho, alebo povedala nejakú enormne dôležitú myšlienku ako: "Všetko bude v poriadku! Zvládneme to!". Feyre tam v podstate slúžila len ako mentálny coach. Psychologička.
Práve preto, aká nepodstatná bola, mala byť táto kniha písaná v niekoľkých pohľadoch. Nemám to rada, keď je ich v knihách viac, ale tu si to doslova pýtalo. Nie len preto, že by to bolo oveľa zaujímavejšie vedieť, čo robia všetci ostatní, kým sa Feyre kúpe, ale aj preto, že to bolo absolútne nereálne, aby tá brzda všetko videla. Ako povedala blogerka Perla Torkan - Feyre je nový Merčiak. Mohol by jej rovno podať mikrofón a komentovala by ešte lepšie, ani on by také litánie nevymyslel. Jednoducho bolo nereálne, aby Feyre videla také veci, aké Sarah opísala a niekedy som mala pocit, že aj zabudla, že píše ACOTAR a nie Trón zo skla, ktorý je písaný v tretej osobe.
Vtedy viete, ako veľmi nenávidíte hrdinku, keď sa vám najviac páčila v ACOTAR-e... keď bola mŕtva!

Nielenže bola Feyre hlúpa, nepodstatná a lepšia komentátorka než ujo Merčiak, bola taká nestabilná, až sa mi chcelo trhať si vlasy. V jednu chvíľu z nej totiž bola superhrdinka a v tú druhú sa krčila niekde v rohu pred šteniatkom a nariekala čakajúc, kto ju príde zachrániť. Prepánajána! Keď som si spomenula na pasáž v ACOMAF, ako tam Feyre vyvraždila kopu chlapov niekde v jaskyni, nechcelo sa mi veriť, že čítam o tej istej hrdinke. Niekedy bola ešte neschopnejšia, než v jednotke, čo už je čo povedať.
Boli tam tiež také dva plot twisty, pri ktorých som sa doslova smiala, pretože som nečakala, že takú somarinu dokáže Sarah vypotiť, ale ďalší problém, ktorý som mala bola diverzita.
Možno ste čítali môj článok práve na túto tému a dokonalo sa ho hodí spomenúť tu, pretože Sarah sa stala obeťou tých retardovaných fanúšikov, ktorí nariekali a nadávali, ako v jej knihách nie je zastúpenie inej rasy a ani LGBT komunity a aha! Zrazu každá druhá postava bola čierna a gay či lesba či neviem čo. Dve knihy tam nič také nie je a tu zrazu všade.

You bow to no one.

Neberte to tak, že píšem samé zápory, lebo som knihu nenávidela - to nie je pravda. Bola dobrá, ale nie skvelá. Posledných 150 strán ju úplne zachránilo, inak by som jej dala tri hviezdičky a nesrala sa s tým. Rozplakala ma, fakt veľmi, nie len také tiché slzy, ale doslova som revala a mala som hrču v hrdle. Páčilo sa mi, ako boli opísané boje a vojna pretože ma až mrazilo. Úplne milujem Azriela a Heliona a aj napriek tomu, koľkokrát sa kúpali a koľkokrát tam bolo slovo "mate", Sarah vie písať, a vie to tak, že sa neodtrhnete, až kým nebudete na konci.
Už teraz si viem tipnúť, o čom asi budú ďalšie diely, ktoré si prečítam a budem dúfať, že ma to bude baviť, hlavne však dúfam, že Sarah uprednostní kvalitu namiesto kvantity, aby to nedopadlo ako s touto knihou.

Ďalej čítaj aj

Trón zo skla
Vykecávačky (Trón zo skla)

Koruna z temnoty
Zrodená z ohňa
A Court of Thorns and Roses

Vykecávačky (ACOTAR)

A Court of Mist and Fury