Autor: Jennifer Niven
Dátum vydania: sk 6/2017, eng 4/2016
Vydavateľstvo: Ikar (Yoli)
Počet strán: 392
Hodnotenie GR: 3,93
Zábava 1/5
Láska 1/5
Priateľ 1/5
Plač 0/5
Anotácia:
Libby Stroutovú vraj každý dobre pozná – veď pred pár rokmi ju vyhlásili za najtučnejšiu tínedžerku sveta. No ni¬kto sa neunúva nazrieť jej do duše, aby zistil, kým naozaj je a čím si prešla.
Jacka Masselina vraj tiež každý dobre pozná. Je šarmantný, má štýl a vie, ako zapadnúť. No nikto netuší, že skrýva tajomstvo: trpí zriedkavou neurologickou poruchou a nie je schopný rozoznávať ľudí. On sa však tvári, že je nad vecou a nikoho si príliš nepúšťa k telu.
Až kým nestretne Libby. Na začiatku ju Jack pred spolužiakmi kruto poníži a ona mu za to jednu strelí. Naj¬prv na seba zazerajú, no neskôr príde čosi, čo nečakali... postupne sa medzi nimi rodí zvláštne priateľstvo. On začne obdivovať Libbinu odvahu, razantnosť a veľké srdce, jej sa zasa zapáči Jackov šarm, zmysel pre humor, oddanosť blízkym. Odkedy trávia veľa času spolu, už necítia takú osamelosť v duši. Jednoducho tak to je – niekedy stretnete človeka, ktorý vám obráti celý svet hore nohami.
Niekedy sú ľudia zlí. Niekedy sú zlí, pretože sa boja. Niekedy sa rozhodnú byť zlí k iným skôr, než iní stihnú byť zlí k nim.
V príbehu sledujeme dve postavy. Libby Stroutovú pozná skoro každý aj napriek tomu, že už niekoľko rokov nechodí do školy. Stala sa známou ako najtučnejšia tínedžerka Ameriky. Teraz, po niekoľkých mesiacoch od hrozného zážitku, keď ju museli vyslobodiť z domu, mesiacoch plných driny, je Libby pripravená vrátiť sa späť do školy.
Viete, keď sa vám na knihe niečo nepáči respektíve sa vám nepáči celá kniha, začnete hľadať chyby aj tam, kde možno nie sú. A presne to sa stalo mne. Nevnímala som to, čo možno na knihe mohlo byť dobré, ale všímala som si všetko len to zlé a bolo toho teda dosť.
Začnime s písaním autorky. Každý ho ospevoval, všetci oslavovali krásne citáty, no ja som na tom bola úplne inak. Ak mám byť úprimná, písanie Jennifer mi prišlo byť úplne obyčajné a niekedy až prehnane poetické. Povedala by som, že som už príliš náročný čitateľ na to, aby som čítala myšlienky ako: "To, ako sa cítim, keď som s ňou. Akoby so zhltol slnko a jeho lúče mi žiaril z každého póru.". Absolútne mi to nedávalo zmysel a znelo mi to len ako márny pokus Jennifer o veľmi hlbokú myšlienku. Áno, boli tam nejaké také, ktoré sa mi zapáčili, no nie natoľko, aby som si ich označila. Skrátka na môj vkus píše autorka úplne priemerne.
Prekážalo mi aj to, že sa absolútne vôbec nič nedialo, vďaka čomu som sa nudila a knihu čítala dva mesiace, a celé sa to točilo len okolo dvoch vecí - tučnote a Jackovej chorobe. Nič iné tam ani nebolo, len dookola to isté. Libby neustále točila o tom, aká je tučná a Jack o tom, ako nikoho nevie rozpoznať. Na jednu stranu ma zaujalo to, že som o prosopagnózii ešte nepočula a bolo to dosť strašidelné predstaviť si, že by som takto žila, no na druhú stranu som sa nedokázala zbaviť pocitu, že autorka má niekde zoznam porúch a chorôb, o ktorých môže písať a vždy predtým, než začne novú knihu si náhodne vyberie číslo a choroby či nešťastia, pretože tých je v tejto knihe teda neúrekom. Ja viem, že každý človek má nejaké tie problémy, ale čo sa stalo s tými - zrazilo sa mi tričko, zomrel mi kvet, rozbila som pohár? Prečo všetko musí byť také pochmúrne a smutné a čo najviac nešťastné, ako sa len dá? Totiž okrem toho, že Libby je tučná, čo vám nezabudne pripomenúť na každej strane tak najmenej desaťkrát, a Jack má prosopagnóziu, Libbina mama je mŕtva a Jackov otec mal rakovinu.
Celé mi to pripadalo ako autorkina snaha zahrať čitateľom tak na city, že keď dočítajú, budú si uplakane myslieť, že to bola najlepšia kniha na svete.Nechápte ma zle, ja rada čítam také tie knihy, ktoré majú nejakú tú emocionálnu hodnotu, ale niekedy toho je už príliš a presne to sa stalo tu a deje sa to poslednou dobou stále. Totiž, na rozdiel od takého Mŕtveho dievčaťa, ktoré neklame či Hovor!, toto bolo ako obyčajná kniha pre mladých, ktorá si náhodou vybrala tučnotu a prosopagnóziu, aby získala predajnosť. Akosi som z nej nemala pocit, že sa čitateľom snaží niečo povedať aj napriek tomu, že sa zaoberá aj šikanou.
Nikto nevie, koľko času mu zostáva. Zajtrajšok nám nikto nesľúbi. Môžem zomrieť tu a teraz. Koniec môže nastať aj teraz.
Čo sa týka postáv, poviem vám, že som dočítala a som aj zabudla, ako sa volali. Vôbec neviem, aké tam boli vedľajšie postavy a vždy, keď bola nejaká spomenutá tak som si nevedela spomenúť, kto to vlastne je. Hlavní hrdinovia boli podľa mňa boli dosť dvoj-dimenzionálni, pretože jediné, čo o nich viem je, že Libby je tučná a Jack má tú svoju chorobu (ešte vám to zopakujem niekoľkokrát, tak ako autorka v knihe). Vôbec ma ich osud nezaujímal a bolo mi úplne jedno, čo sa s nimi deje. Libby mi liezla na nervy tým, ako neustále opakovala, že je tučná, ale zároveň nezabudla pripomenúť, že je so svojou postavou spokojná, no celý čas rozpráva o tom, ako zhodí váhu sexom. Jack bol celkom v pohode, bolo mi ho ľúto, ale tak trochu som nechápala, ako môže tú svoju chorobu tajiť pred rodinou. Nie len že mi to prišlo byť nereálne, ale aj dosť hlúpe.
Celkovo som medzi hrdinami vôbec nepostrehla nejakú chémiu, nevšimla som si ani, kedy z nich boli kamaráti, no odrazu o sebe všetko možné vedeli a boli zaľúbení. Vôbec neviem, kedy sa to stalo, pretože som tristo strán čítala len o tom, že Libby je tučná a Jack má prosopagnóziu
Ten koniec už len zapichol klinec do rakvy a bolo jasné, aké hodnotenie knihe dám.
A pre vás ostatných: STE ŽIADANÍ. Veľkí, malí, nízki, pekní, nepekní, priateľský, plachí. Nedovoľte nikomu, aby vám tvrdil opak, ani sami sebe.
Ale aj napriek všetkému, čo som tu spísala a hodnoteniu, aké dávam, viem, že som príliš náročný čitateľ, cez ktorého podobné problémy už len tak neprejdú. Ale niekomu, kto toľko nečíta a neprečítal snáď už všetky možné námety, sa kniha môže určite páčiť. Možno som len ja nemala náladu na niečo také depresívne a pomalé, pretože mnohí blogeri knihu ohodnotili veľmi kladne. Som si istá, že si toto dielo nájde svojich fanúšikov, aj keď ja jedným z nich nie som.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára