31.8.2017
KOŠICE
Budíček 3:20. Alebo 3:30 ráno? Plán - dostať sa do Budapešti dve hodiny pred odletom, teda o ôsmej ráno. Úloha - vyraziť čím skôr. Veľmi pomaly sa obliekame a dávame dokopy, pretože náš vodič (nevlastný otec) nie je doma a musíme naňho čakať. Kamarátka (spolužiačka - Natália) prišla večer predtým, pretože býva v dedine mimo Košíc.
Budíček 3:20. Alebo 3:30 ráno? Plán - dostať sa do Budapešti dve hodiny pred odletom, teda o ôsmej ráno. Úloha - vyraziť čím skôr. Veľmi pomaly sa obliekame a dávame dokopy, pretože náš vodič (nevlastný otec) nie je doma a musíme naňho čakať. Kamarátka (spolužiačka - Natália) prišla večer predtým, pretože býva v dedine mimo Košíc.
5:00 odchádzame. Je nám obom zle, ale Natalka tlačí do hlavy tri rožky, kým ja jem len jeden toast, ktorý prežúvam celú cestu do Budapešti. Je mi zle je mi zle je mi zle.
Blížime sa k letisku a stále mi je zle. Myslím, že to je z cestovania, aj keď mi nikdy nebolo z cestovania zle, ale v skutočnosti to je zo stresu z rozlúčky a toho, čo ma čaká.
Parkujeme. Stojíme pri aute. Lúčime sa. Revem revem revem. Mamka plače a aj ja plačem. A odchádzame.
BUDAPEŠŤ
Prvé minúty sú zvláštne. Nevieme kam ideme, čo robíme a ako sa vlastne dostaneme tam, kam máme. Teda nevieme ani, kam to vlastne máme ísť. Natalka sa modlí, aby jej kufor nevážil viac ako dvadsať kíl (neváži, fú) a potom už ideme niekam do terminálu. Nemáme poňatia kam, a tak vyjdeme hore po eskalátoroch a ideme na záchod.
Zamknem sa, ale aj napriek tomu mi dnu vojde nejaká babka. Sranda tieto letiska. Ani na záchode nemá človek pokoj.
Konečne vieme kam máme ísť a nekonečné minúty vyberáme z prepchatých batohov notebooky, lebo očividne sa to nedá preskenovať dokopy. Tašky nám kontroluje pekný chlapík, ktorý od nás žiada, aby sme si dali dolu aj opasky.
Na letisku si kúpime vodu, na kávu už nie je čas. A potom už nasadáme.
To by sme neboli my dve trapky, keby sme nesadli do zlého radu. Ľudia musia čakať, kým sa dve dievčatá s menšou poruchou mozgu presunú na svoje miesta a hurá letíme.
Dievča vedľa mňa pozerá na mobile Outlander, dievča na sedadle cez uličku číta Outlander. Ale ja spím, som príliš nervózna, a tak sa mi nechce ani čítať knihu.
ROTTERDAM
Blížime sa k letisku a stále mi je zle. Myslím, že to je z cestovania, aj keď mi nikdy nebolo z cestovania zle, ale v skutočnosti to je zo stresu z rozlúčky a toho, čo ma čaká.
Parkujeme. Stojíme pri aute. Lúčime sa. Revem revem revem. Mamka plače a aj ja plačem. A odchádzame.
BUDAPEŠŤ
Prvé minúty sú zvláštne. Nevieme kam ideme, čo robíme a ako sa vlastne dostaneme tam, kam máme. Teda nevieme ani, kam to vlastne máme ísť. Natalka sa modlí, aby jej kufor nevážil viac ako dvadsať kíl (neváži, fú) a potom už ideme niekam do terminálu. Nemáme poňatia kam, a tak vyjdeme hore po eskalátoroch a ideme na záchod.
Zamknem sa, ale aj napriek tomu mi dnu vojde nejaká babka. Sranda tieto letiska. Ani na záchode nemá človek pokoj.
Konečne vieme kam máme ísť a nekonečné minúty vyberáme z prepchatých batohov notebooky, lebo očividne sa to nedá preskenovať dokopy. Tašky nám kontroluje pekný chlapík, ktorý od nás žiada, aby sme si dali dolu aj opasky.
Na letisku si kúpime vodu, na kávu už nie je čas. A potom už nasadáme.
To by sme neboli my dve trapky, keby sme nesadli do zlého radu. Ľudia musia čakať, kým sa dve dievčatá s menšou poruchou mozgu presunú na svoje miesta a hurá letíme.
Dievča vedľa mňa pozerá na mobile Outlander, dievča na sedadle cez uličku číta Outlander. Ale ja spím, som príliš nervózna, a tak sa mi nechce ani čítať knihu.
ROTTERDAM
Letisko vyzerá byť ešte menšie, než to v Košiciach. S radosťou vidíme na páse svoje kufre, ktoré s námahou tlačíme von z letiska. Musíme si kúpiť lístky na bus a prekvapujúco sa nám to darí okamžite. V Holandsku majú na všetky lístky rovnaké automaty. Zisťujeme, že jeden lístok na autobus stojí tri eura, z čoho euro je len za papier, pretože v ňom je špeciálny čip. Nefunguje mi karta, neviem prečo.
Stresujem stresujem, Holandčina je hrozný jazyk. Nerozumiem kam máme ísť, aj keď som si istá, že z letiska ide bus až na stanicu.
Autobusár z ničoho nič nastúpi do jedného zaparkovaného autobusu a volá všetkých s tým, že ide na stanicu, tak nastupujeme. Dokonca ani nemusíme použiť lístok. Keby sme to vedeli, tak si ho nekupujeme.
Najprv Rotterdam nevyzerá až tak zaujímavo. Úzke uličky ako v našich dedinách, žiadne kanály, len zeleň, bicykle a pomerne prázdne cesty.
Vlaková stanica však vyzerá ako z budúcnosti. Za ňou sa týčia mrakodrapy a vidíme, že práve tam sa začína TEN Rotterdam, o ktorom sa všade básni. Stanica je obrovská, ale prekvapujúco nevieme nájsť žiaden fastfood, kde by sme si kúpili jedlo. Ešte stále som v sebe mala len ten jeden toast, ktorý som prežúvala celú cestu do Budapešti.
Hľadáme, kde sa kupujú lístky, a tak ideme do info centra pre vlaky, ktoré je označené - info centrum vlaky, no info o vlakoch teda vôbec neudávajú. Zisťujeme, že lístky sa dajú kúpiť opäť raz v automate, no opäť raz mi nefunguje karta. Som frustrovaná a sklamaná z celého Holandska, pretože inak, ako kartou sa ani nedá zaplatiť. Vlastne dá - mincami, ale kto má jedenásť eur v minciach?
Hurá máme lístky a už aj nejaké hnusné a drahé pečivo z obchodu, v ktorom sa dalo platiť tiež LEN KARTOU.
Sedíme a nerozprávame sa. Som sklamaná z Holandska a nenávidím celý deň. Ľutujem, že nie som v Španielsku alebo Taliansku. Ľutujem, že som v Holandsku. Ľutujem všetko.
Stanica je gigantická a je celá postavená pod nástupišťami. Prvé slovíčko, ktoré vieme po Holandsky - Spoor = nádražie. Ideme na vlak. Poschodový vlak. Ledva sa vtrepeme dnu aj s kuframi, sme zničené a veľmi nás ani nezaujíma výhľad z okna. Pred nami sedí žena, ktorá vrieska do mobilu (rozumej, normálne telefonuje), muž, ktorý si kýchne do rúk a potom olíže to, čo si do dlaní vypľul, za nami hluční mladíci.
UTRECHT
Vystupujemeee. Nevládzeme ťahať kufre, ale predsa len ich vytrepeme po schodoch von z vlaku a na eskalátory. Utrechtská stanica je ešte krajšia ako tá v Rotterdame. Plná ľudí, fastfoodov, obchodov a má dokonca aj dva starbucksy. Kúpime si lístky na vlak do Vleutenu, kde bývame a ideme na nástupište.
Vlak vyzerá ako metro, je nízky, takže sa nemusíme teperiť s kuframi po schodoch a má kopu miesta práve na náš náklad. Snažíme sa pochopiť, čo za hatlanina je tá Holandština. Znie ako jazyk Simsov, píše sa ako nemčina a vyslovuje ako totálna hovadina.
Hurá Vleuten (Vleuten je niečo ako predmestie Utrechtu/dedinka vedľa mesta)! Vystupujeme a zisťujeme, že na autobus musíme čakať dvadsať minút, tak ideme pešo.
Bolia ma nohyyyyy. Je mi zleeee. Mam kŕčeeeee. Boli ma ruka z ťahania kufraaaa. Som hladnáaaaa.
Po nekonečných hodinách (dvadsiatich minútach) konečne stojíme pred domom. "Je to on?" "Ideme dnu?"
Pod kobercom máme kľúčik, vojdeme dnu.
"Hi? Hello?"
Niekto schádza dolu. Veľmi kúl chlapec, ktorý rozpráva britskou angličtinou, ale je z Lotyšska alebo Litvy. Nevieme. Volá sa Will... predpokladáme, keďže sme nerozumeli. Will nám vysvetľuje, že len nedávno prišiel a hore už býva nejaká Kanaďanka. Pomôže nám vyniesť kufre, z ktorých nás už bolia ruky hore po schodoch. Nezabudne sa zasmiať, že sú úplne ľahké a potom huráaa posteľ.
Chvíľu oddychujeme, ale umierame od hladu, a tak hľadáme na nete reštaurácie na blízku.
Opäť ideme pol hodinu a nevieme nič nájsť, len samé domy. Všade sú vlajky a značky LIDL, no Lidl nikde. Vidíme nejakú grécku reštauráciu, vzdávame sa a ideme sa najesť.
Za jedlo zaplatíme nehoráznych štyridsať eur a s hrôzou zisťujeme, že malé pivo stojí 3,50€.
Vidíme obchod! Albert Heijn. Kto je Albert Heijn? Bochník chleba stojí 2€, trvanlivé mlieko 1,10€, paštéta 2€, Nescafé 7€. Kam sme sa to dostali? Do krajiny milionárov? Nie som náhodou vo Švajčiarsku?
Jedlo nakúpené a ide sa naspäť. Bez GPS v mobile ani na krok!
Aaaa posteľ!
20:00
Stresujem stresujem, Holandčina je hrozný jazyk. Nerozumiem kam máme ísť, aj keď som si istá, že z letiska ide bus až na stanicu.
Autobusár z ničoho nič nastúpi do jedného zaparkovaného autobusu a volá všetkých s tým, že ide na stanicu, tak nastupujeme. Dokonca ani nemusíme použiť lístok. Keby sme to vedeli, tak si ho nekupujeme.
Najprv Rotterdam nevyzerá až tak zaujímavo. Úzke uličky ako v našich dedinách, žiadne kanály, len zeleň, bicykle a pomerne prázdne cesty.
Vlaková stanica však vyzerá ako z budúcnosti. Za ňou sa týčia mrakodrapy a vidíme, že práve tam sa začína TEN Rotterdam, o ktorom sa všade básni. Stanica je obrovská, ale prekvapujúco nevieme nájsť žiaden fastfood, kde by sme si kúpili jedlo. Ešte stále som v sebe mala len ten jeden toast, ktorý som prežúvala celú cestu do Budapešti.
Hľadáme, kde sa kupujú lístky, a tak ideme do info centra pre vlaky, ktoré je označené - info centrum vlaky, no info o vlakoch teda vôbec neudávajú. Zisťujeme, že lístky sa dajú kúpiť opäť raz v automate, no opäť raz mi nefunguje karta. Som frustrovaná a sklamaná z celého Holandska, pretože inak, ako kartou sa ani nedá zaplatiť. Vlastne dá - mincami, ale kto má jedenásť eur v minciach?
Hurá máme lístky a už aj nejaké hnusné a drahé pečivo z obchodu, v ktorom sa dalo platiť tiež LEN KARTOU.
Sedíme a nerozprávame sa. Som sklamaná z Holandska a nenávidím celý deň. Ľutujem, že nie som v Španielsku alebo Taliansku. Ľutujem, že som v Holandsku. Ľutujem všetko.
Stanica je gigantická a je celá postavená pod nástupišťami. Prvé slovíčko, ktoré vieme po Holandsky - Spoor = nádražie. Ideme na vlak. Poschodový vlak. Ledva sa vtrepeme dnu aj s kuframi, sme zničené a veľmi nás ani nezaujíma výhľad z okna. Pred nami sedí žena, ktorá vrieska do mobilu (rozumej, normálne telefonuje), muž, ktorý si kýchne do rúk a potom olíže to, čo si do dlaní vypľul, za nami hluční mladíci.
UTRECHT
Vystupujemeee. Nevládzeme ťahať kufre, ale predsa len ich vytrepeme po schodoch von z vlaku a na eskalátory. Utrechtská stanica je ešte krajšia ako tá v Rotterdame. Plná ľudí, fastfoodov, obchodov a má dokonca aj dva starbucksy. Kúpime si lístky na vlak do Vleutenu, kde bývame a ideme na nástupište.
Hurá Vleuten (Vleuten je niečo ako predmestie Utrechtu/dedinka vedľa mesta)! Vystupujeme a zisťujeme, že na autobus musíme čakať dvadsať minút, tak ideme pešo.
Bolia ma nohyyyyy. Je mi zleeee. Mam kŕčeeeee. Boli ma ruka z ťahania kufraaaa. Som hladnáaaaa.
Po nekonečných hodinách (dvadsiatich minútach) konečne stojíme pred domom. "Je to on?" "Ideme dnu?"
Pod kobercom máme kľúčik, vojdeme dnu.
"Hi? Hello?"
Chvíľu oddychujeme, ale umierame od hladu, a tak hľadáme na nete reštaurácie na blízku.
Opäť ideme pol hodinu a nevieme nič nájsť, len samé domy. Všade sú vlajky a značky LIDL, no Lidl nikde. Vidíme nejakú grécku reštauráciu, vzdávame sa a ideme sa najesť.
Vidíme obchod! Albert Heijn. Kto je Albert Heijn? Bochník chleba stojí 2€, trvanlivé mlieko 1,10€, paštéta 2€, Nescafé 7€. Kam sme sa to dostali? Do krajiny milionárov? Nie som náhodou vo Švajčiarsku?
Jedlo nakúpené a ide sa naspäť. Bez GPS v mobile ani na krok!
Aaaa posteľ!
20:00
Budúce články:
Utrecht - Amsterdam
Holandsko vs. Slovensko
Posledný článok:
Erasmus+ a všetko, čo treba vedieť
Utrecht - Amsterdam
Holandsko vs. Slovensko
Posledný článok:
Erasmus+ a všetko, čo treba vedieť
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára