Predstavte si! Aj v Košickom Martinuse sa niekedy niečo deje. Mladá Košičanka, autorka knihy Tanec pre Luciu Frey mala besedu, na ktorej som nemohla jednoducho chýbať! Ale čo, somariny. Tak veľmi sa mi tam nechcelo ísť, že mi dalo veľa námahy sa vôbec presvedčiť a pohnúť zadkom. Takže po úmornom presviedčaní sa som sa tam predsa len objavila.
Najprv som tam videla len pár ľudí a tak sme so sestrou skočili ešte rýchlo do Orsayu, ktorý je hneď vedľa. Keď sme však prišli späť, už to tam bolo narvaté a mňa vtedy pochytila panika. Boli tam všetci Danielliny spolužiaci, ktorých poznám (z videnia, samozrejme), keďže autorka chodí na môj bývalý gympel. Inak som bola dosť v šoku, keď som to zistila, pretože som ešte nečítala knihu, ktorá by bola od košickej autorky a odohrávala sa v Košiciach, no navyše, keď autorka chodí na moju bývalú školu?! Jasné, že som v knihe hneď hľadala podobnosti (inak som aj čo to našla :D. Teda aspoň jedno priezvisko dvoch súrodencov dosť podobné priezvisku istých dvoch skutočných súrodencov.)
 |
| Keď si vezmete lupu, tak ju tam niekde uvidíte :) |
Takže späť k besede. Proste, keď som ich tam všetkých videla, normálna ma chytila panika a už som premýšľala, že odídem, ale to by ma asi sestra roztrhla, že som ju tam zatiahla a nakoniec by sme išli aj rovno domov. Najviac ma však vystresoval fakt, že tam bola aj moja bývala triedna (slovenčinárka). Musela som sa postaviť dosť ďaleko a za regál kníh, aby ma nevidela. Vlastne, keď tak premýšľam, ani neviem prečo som sa jej vyhýbala. Skrátka sila zvyku.
Beseda začala a ja som si pre vás aj zapísala nejaké tie otázky a odpovede, ktorý boli položené a odpovedané.
Prvá otázka bola tá najbežnejšia, ktorú sa každý vždy pýta autorov. Odkiaľ načerpala inšpiráciu.
Daniela na to odpovedala, že zo všetkých priateľov, známych aj neznámych.
To ma len viac navnadilo na knihu, či tam nájdem viac podobností s kýmsi a čímsi.
Na otázku či už niečo napísala v minulosti alebo to bola prvá skúsenosť pokrútila hlavou a vysvetlila, že to určite nebola prvá skúsenosť s písaním, ale prvá s takým obšírnejším písaním už áno. Rada totiž píše poviedky a hlavne básne na vlastný blog, ktorý je len v ranných začiatkoch.
Tanec pre Luciu Frey začala písať pred dvoma rokmi, čiže ako 15 ročná a priznala sa tiež, že má strach z toho, že slová, ktoré písala na zdrapy papiera sú teraz takto zverejnené.
Moderátor sa opýtal aj otázku, ktorú vždy chcem položiť všetkým takýmto mladým autorom. Aké mala pocity, keď knihu odoslala?
Úprimne neverila, že to niekedy vyjde, preto vlastne ani nerobila žiadne korektúry a poslala to rovno s chybami. Rozposlala rukopis viacerým vydavateľstvám a už len čakala.
Istý čas dokonca študovala v Nemecku, keďže bola na výmennom pobyte a práve tam sa dozvedela, že jej vyjde kniha.
Na otázku, prečo písala práve o Francúzsku a nie o Nemecku, keďže práve tam strávila istý čas, odpovedala, že nechcela to už meniť a nechcela, aby kniha bola o nej.
Taktiež vysvetlila, že hoci hlavná hrdinka je tanečnica, kniha nie je tanečná. Môžu to čítať aj ľudia, ktorý nemajú blízko k tancu a ona to skôr definuje ako dievčenský román, ale pre ňu aj taký psychologický. Autori by sa podľa jej názoru nemali klasifikovať podľa veku alebo skúseností.
Triedna "hierarchia" ktorá je v kniha zakomponovaná, je napísaná skôr na základe jej skúseností na Slovensku než v Nemecku, rovnako aj prvá láska hlavnej hrdinky vyšla z Danielliných skúseností.
Moderátora tiež zaujímalo, koľko z knihy bol nápad vydavateľa a koľko jej.
O zakomponovanom Playliste autorka prezradila, že si ho vymyslela sama. Totiž, ak píše, píše počas počúvania hudby. Vďaka nej sa do toho vie lepšie vcítiť. Keď potom posielala text, uvedomila si, že to nebolo kompletné, tak ju napadlo, prečo by ľudia nemohli pri čítaní počúvať to isté, čo ona, keď to písala?
Kniha má taktiež zaujímavé členenie. Totiž vraciame sa aj do spomienok v podobe snov, ktoré sú vytlačené na tmavých stranách. Tu už Daniella priznala, že to bol nápad vydavateľa, aby to bolo lepšie viditeľné.
Posledné dve otázky položil naraz a nechal autorku nech si premyslí odpovede.
Keď sa jej opýtal, akú radu by dala mladým začínajúcim autorom odpovedala, že by mali určite písať a nemať predsudky. Vôbec by nemali počúvať ľudí s predsudkami, ktorí vravia, že na to nemajú, sú príliš mladí, majú počkať niekoľko rokov a potom to možno znovu vytiahnuť a pod.. Mali by jednoducho písať, a keď si myslia, že je to dobré, tak by to mali posúvať ďalej. Len ak sa prestanú báť, môžu sa pohnúť ďalej.
A nakoniec sa opýtal či píše niečo nové. Jej odpoveď sa mi neskutočne páčila. Oboznámila nás, že áno, chystá novú knihu a mala by sa trochu týkať jej pobytu v Nemecku. Ak nám príde už Tanec pre Luciu Frey odvážny, tak to nie je ani spolovice tak odvážne ako tá kniha, ktorú práve píše. Chce, aby si ľudia po jej prečítaní povedali: "Vau! To tu ešte nebolo!" Ale tiež: "Vau! To tu ani nemalo prísť!"
Medzi otázkami nám autorka prečítala aj zopár úryvkov a ja som len neveriacky krútila, ako dokonalo vie prednášať. Pamätám si totiž, ako vždy na otvorení školského roka čítala nejakú báseň. Keď som ja bola v prvom ročníku, tak ona vyzerala ako také zlaté decuľko a teraz je to už veľká autorka. Vau.
Knihu pokrstila Daniellina mentorka knihou - prvou knihou, ktorá sa dáva deťom - leporelom.
Nasledovali už len otázky od divákov a podpisovanie, no ja som už zdrhala, aby ma triedna neprichytila. Tiež mi bolo neskutočne horúco a odpadávalo mi rameno z enormne ťažkej kabelky.
Knihu si už môžete zakúpiť v kníhkupectvách a podporiť tak mladučkú autorku.
Čoskoro sa dočkáte aj mojej recenzie :)
Ak chcete vidieť viac fotiek, než len ten môj nekvalitný záber, tak kliknite TU.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára