Girl

Pôvodne som tento článok chcela hodiť do rubriky Issue, čiže mal byť o niečom na zamyslenie a tak, ale prišla som na to, že by som sa nedokázala nad tým zamýšľať tak dlho, aby to bol plnohodnotný článok na nejakú tému. Táto strašne komplikovaná veta jednoducho znamená, že čítajte a pochopíte :D

V škole sme dostali úlohu, využiť koleso emócií a napísať nejaký príbeh s použitím desiatich pocitov z jedného okruhu. Vybrala som si okruh SAD, pretože som mala pocit, že to sa dá využiť najlepšie a bez nejakého plánu či nápadu jednoducho začala čosi písať.

(nebudem to prekladať do slovenčiny, lebo to už neznie tak... poeticky)

Once there was a girl. 

She loved books and they were her only safe place. They were her best friends. They were her happiness. Every time she felt lonely, she would open a novel and find company there. She wasn’t sad and vulnerable anymore. It was like a magic, which turned her from powerless  girl to powerful hero. She always felt like a fish on a beach. She didn’t belong to her world. But when she opened a book, she finally was a fish in water. Books were her water, her sea, her ocean. Her everything. Her world. She wasn’t that fat, depressed girl who felt victimized, and ashamed of her body or face. No. She was pretty, smart and had a beautiful smile. The problems were in her head. The problems she didn’t know how to overcome. So there always were books which saved her from feeling abandoned. She opened a book like every time when she felt despair rising. Despair of being alone and ignored. She looked at the page and smiled. Where was her smile all those days? Why did it come back just now? Her fingers ran over the sentence. The sentence that made her smile. She read it aloud. Again and again. And then she disappeared. There was only empty chair left and the sweet smell of flowers.

Once there was a girl.

Keď som to napísala, napadlo mi, čo keby sa ma profesorka spýtala, čo to znamená a ako by som to vysvetlila? A tak som začala premýšľať, prečo sa vždy profesori pýtajú: "čo tým chcel autor povedať?"?. Spomenula som si na svoju triednu z gympla, s ktorou sme stále rozoberali poéziu a pri každom riadku sa pýtala tú otázku. Niečo niekto navrhol (ak vôbec :D) a ona ho odmietla, lebo to nie je to, čo tým autor chcel povedať. Ako to, sakra, môže vedieť? Veď nevieme čítať myšlienky a už vôbec nie mŕtvym ľuďom. Nejde však len o básne, ale aj o prózu. Učitelia nám hovoria, čo je správne, a čo nie. Či si myslíme správne, čo si autor myslel. Začínam premýšľať či to vôbec oni niekedy čítali s tým, že sa len snažili pochopiť daný príbeh vlastnou mysľou a užiť si ho. Alebo si v nejakých učebniciach naštudovali všetko o danej knihe a to nás učia?

Jednoducho verím v to, že príbeh by mal chápať každý vlastným spôsobom. Ak ste pochopili môj príbeh tak, že dievča zmizlo do knihy, alebo že zomrelo, alebo začalo konečne žiť, vôbec mi to nevadí. Chápte to, ako len chcete. Veď nie je práve to podstata príbehu? Prečo by mal autor hovoriť iným, čo chcel vlastne povedať? Prečo by mal autor nútiť svoje myšlienky iným? Prečo by hocikto mal nútiť svoje myšlienky iným? Prečo by príbeh nemohol mať viac vysvetlení? Prečo by ho nemohli čitatelia chápať ako len chcú?

Možno aj preto som nikdy nečítala žiadne povinné čítanie. Nemám rada, keď mi niekto núti, čo mám čítať a potom, keď to dočítam, tak mi núti, čo si o tom mám myslieť.

Len toľko som chcela.