Prečo sa neprihlásiť na Humbook

Ahojte! Už toho veľa síce nepridávam, aj keď som to chcela zmeniť, no rozhodla som sa uprednostniť dôležitejšie veci ako školu, pracú, knihu a podobne. Každopádne, na IG a vlastne celú československú knižnú sféru obletela správa, že Humbook opäť zháňa ambasádorov. Videla som toľko nadšených blogerov, ktorí sa tam s radosťou hlásili a potom sa tým chválili všade možne, tak mi hneď napadlo, že nie je všetko také ružové.

V článku budem používať názory rôznych ľudí, no keďže im tu nechcem robiť zlé meno, nebudem používať ich mená. Chcela som však, aby to nebolo príliš subjektívne a nešlo len o môj názor na Humbook, ale aby ste videli, že nie som jediná, kto si toto všetko myslí.

Začnem s mojim príbehom, keďže ten sa skončil skôr, než vôbec začal. Bola som rovnako nadšená blogerka, ktorá sa hlásila ako ambasádorka, pretože som rok predtým videla všetkých blogerov a instagramerov ako postujú o Humbooku, dostávajú knihy, robia rozhovory s autorkami a podobne. Lákalo ma to tiež, takže jasné, že som sa prihlásila. Vybrali ma a potom sa to celé začalo.
Celé to ambásadorovanie funguje vo forme výstupov. Nazbieralo sa nás tam minimálne dvadsať ľudí zo Slovenska, ale aj Čiech, fakt si nie som istá koľko a tuším dvadsať hovorím málo, no každý z nás musel splniť istý počet výstupov. Povinné, nepovinné a tak. Pri niektorých stačilo, ak to budeme zdielať raz, pri iných dvakrát, trikrát a viac, teda v závislosti od toho, či máme aj blog, FB, YouTube a IG. 

Takže ak sa zverejnila nejaká novinka, ktorá bola povinný vstup, do istého času to museli všetci ambasádori pozdielať na všetkých svojich sociálnych sieťach. Zo začiatku mi to problém nerobilo, veď na toto som sa upísala - robiť reklamu Humbooku. No čím dlhšie som bola ambasádorka, tým viac som si uvedomovala, aká to bola hlúposť. Mne samej už liezli na nervy všetky tie správy o Humbooku z každej strany, niektorých ľudí som musela prestať sledovať, aby som to toľko nemusela vidieť a vôbec sa mi nechcelo všetko postovať zase. Ja viem, že je skvelé ak sa správa dostane k čo najviac ľuďom, no tiež nie je dobré im znechutiť Humbook skôr, než sa vôbec začne. 

A nie som jediná. Hneď niekoľko ľudí mi napísalo, ako ich otravujú všetky tie správy, storky, články a podobne. "Nebola žiadna voľnosť v tom, ako a kedy môžete informovať o novinkách, a preto bol celý IG aj FB zahltený." Iná blogerka sa napríklad vyjadrila takto: "Lezie mi na nervy ten Humbook. Vôbec ho nezlepšili, práve mi to príde byť horšie a otravnejšie. Samostatné články nikto nebude čítať, hlavne, keď to zdieľa toľko veľa ľudí a stále dookola to isté."

Dalo by sa to podľa mňa oveľa lepšie premyslieť, napríklad rozdeliť vstupy medzi blogerov, takže by sa striedali po nejakom počte. Alebo, keď už nabrali toľko blogerov, ktorých, ako mi prezradila jedna z ambasádoriek, mali v pláne aj tak preriediť (k čomu doplnila aj svoj názor: "keď nechceli toľko ľudí a nepotrebovali ich, tak načo ich brali 30?"), tak ich mohli rovno rozdeliť do nejakých skupín. Jedna skupina by sa dajme tomu venovala všetkým výstupom, ďalšia len vedľajším, a niektorí by dostávali len fakt najmenšie info. Skrátka existuje mnoho spôsobov, ako sa celé to zdieľanie a preplnenie internetu dalo kontrolovať či urobiť lepšie.

Nejde však len o to, že všetky tie zdieľania po čase začali byť otravné, no chcelo to veľa času. Napísať články, odfotiť daný produkt tak, aby mi ladil so zvyškom Instagramu, vymyslieť popis, hodiť to na storku, poprípade ešte na FB stránku. Len nahrávanie toho všetkého ak ignorujem fotenie (by) mi trvalo určite cez hodinu. A to sa od nás vyžadovalo čoraz viac a viac. No nie všetci ambasádori toho dostávali dosť na oplátku, hlavne ak to beriem napríklad zo svojho hľadiska, že som si nemohla len tak odbehnúť z Košíc do Prahy na jeden koláčik či posedenie. Na to mi nejeden človek napísal, že to celkovo bolo také vykorisťovanie blogerov. "Ambasádori vlastne nedostali žiadne plus. Bolo to oveľa viac administratívy, než radosti z Humbooku." Dokonca aj nezainteresovaný divák toho všetkého mi napísal: "A hlavne z ambasádorov robili pomaly otrokov (články, fotky, promócie, cosplay...) za pár kníh a vstup na akciu. A keď nie si z Prahy, tak máš proste smolu. To množstvo práce, ktoré museli pre Humbook robiť, bolo neúmerne veľké k odmenám. Že dostanú VIP vstup, pár sladkostí, pár extra akcií a knihy autorov, čo tam budú? Skôr si tie peniaze zarobím za menej času, než ho strávim s Humbookom."

No podobných názorov som mala mnoho. "Ako rozumiem tomu, o čo im ide, ale už aj tak z nás majú dosť lacnú reklamu - tak bože, pošlú nám pár kníh a zaplatia nám pár džúsov v Prahe.

Ešte sa aj nahnevajú, ak povieš "sorry, nedám za cestu tam a späť 40 euro,", nehovoriac o tom, že ešte niekde spíš, alebo keď povieš že si chorý. A ty im robíš promo na instagrame, na FB a ešte aj na blogu za čo by normálne museli dosť zacvakať."

Počas môjho ambasádorovania som práve bola v bakalárskom ročníku, takže som písala bakalárku a potom štátnicovala. Takže áno, priznávam, že z časti to bola aj moja chyba, pretože som nemala čas a mala som vedieť, že ho nebudem mať, no ten celý prístup ma skrátka presvedčil o tom, že radšej ambasádorkou nechcem byť.

Čo sa vlastne zomlelo?

Možno si niektorí aj všimli, že som niekedy v lete prestala byť ambasádorkou. Išlo vlastne o to, že som nestíhala a zároveň som odmietala písať krátke a trápne články s pár vetami (ktoré, ak mam byť úprimná, mali najmenšiu čítanosť a to nie len na mojom blogu), tak som tam skrátka chcela zozbierať informácie a vydať nejaký plnohodnotnejší článok, ktorý toho obsahoval o Humbooku viac a ľudia sa viac aj dozvedeli. Všetko som všade zozdieľala, no keď sa riešili výstupy, dozvedela som sa, že mi dve chýbajú. Tak som to rýchlo vyriešila, no  potom mi prišla ďalšia správa, že čo s tým ďalším výstupom. Nechápala som, o čo ide, veď predsa som všetko poslala. No očividne, som do spomínaného článku zhrnula veľa informácií (konkrétne som tam mala tuším dva povinné výstupy) a to som vraj nemohla. Mala som chuť odpísať kadečo možné, pretože predsa nebudem písať nepodstatné články s jednou informáciou, keď vidím, že ich aj tak vôbec nikto nečíta, pretože to nikoho nezaujíma. No nakoniec sme dospeli k dohode, že skrátka nemám čas a bude lepšie, ak už ambasádorkou nebudem. 

K tomu samozrejme dopomohlo to, že Leigh Bardugo ohlásila, že nepríde a na Humbooku boli len dve autorky, ktorých knihy ma ani tak nelákali.

No s nepríjemným prístupom som sa stretla už skôr. V Prahe totiž bola nejaká akcia. Ani si nepamätám ako sa to volalo, no ak sa nemýlim, Humbook tam mal stánok. Niektoré blogerky tam dokonca mali prichystanú nejakú diskusiu, no stalo sa to, že jedna z nich ochorela. A tak mi prišla správa či neprídem namiesto nej ja. No vezmime si to takto. Som z Košíc. Cesta do Prahy trvá nejakých 9 hodín s tým, že by som zaplatila za vlak minimálne 20 euro jednosmerne. Nehovorím o tom, že cestovať 9 hodín tam a na otočku hneď späť sa skrátka nedá, tak by som si musela ešte aj zabezpečiť ubytko. Nehovoriac o tom, že som mala školu, štátnice, a nebrigádovala som, takže žiadne peniaze. No a na odpoveď sa mi dostalo niečo ako "možno by bolo dobré nabudúce písať dopredu a ospravedlniť sa z povinnej akcie". Ani som netušila, že takéto akcie sú vôbec povinné (čo vraj bolo v dotazníku, keď som sa prihlasovala, takže naozaj čítajte, na čo sa upisujete) a fakt by ma zaujímalo, ako by sa niekomu chcelo trepať napríklad z takej Prahy tu do Košíc len na pár hodín. Asi som mala použiť Hviezdnu bránu, ktorú si tu schovávam v skrini.

Keď som sa spýtala ľudí, čo sa im nepáčilo na Humbooku, väčšina mi prezradila, že práve nepríjemná komunikácia zo strany Albatrosu, respektíve Humbook tímu. Ambasádori ešte poriadne ani neboli doma z Humbooku a už mali správy, aby pridávali výstupy a reporty a fotky a neviem čo všetko z festivalu. Ja som napríklad v lete na dovolenke dostávala správy, že nemám výstupy a "už fakt nebude čakať" kým ich pošlem. Ďalšia blogerka taktiež cestovala a musela práve vtedy hneď a zaraz napísať článok a propagovať.
A tu sa pomaly dostávam k istému problému. Slováci. Teda hlavne my sme boli nedocenení, odignorovaní, menej podstatní. "Využívali Slovákov na to, aby sa o Humbokou viacej hovorilo." Viem, že po Humbooku niekto vydal video či článok práve o takej elite z českých ambasádorov, ak sa nemýlim. Fakt netuším, nevidela som to, zachytila som len odpovede blogerov. No pravdou je, že nejeden Slovák mi napísal o tejto českej elite, ktorá dostala viac informácií, pristupovalo sa k nej lepšie, mala viac výhod. "Minulý rok? Tiež mali partiu blogerov, ktorú zobrali do backstage a popíjali tam s nimi šampanské a hovorili im, koho sa snažia dostať na tohtoročný Humbook. Vždy sú takí tí VERY VIP." Nebudem menovať, lebo sama neviem, kto každý to je, vzhľadom na to, že som na Humbooku ani nebola, no našlo sa viac takýchto názorov, že ako Slováci, sme mali oveľa menej výhod a povedala by som, že skôr šlo o nevýhody. "Je to v podstate český supremizmus, pretože všetky stretká sa dejú len v Prahe a nikdy nepremýšľajú nad tým, že by to urobili aj v iných mestách, aby niektorí nemuseli toľko cestovať. Stále sú len nespokojní, tlačia na ľudí, aby všetko zdieľali samostatne, a keď nezdieľajú, tak sa vyhrážajú a jediné, čo ambasádori dostanú je lístok zadarmo a nejaké tie knihy, ale vôbec neberú do úvahy, koľko ambasádorov stojí ubytko, jedlo a cesta do ich zlatej Prahy." Na jednu stranu je logické, že českí blogeri majú viac priestoru, pretože predsa len to je český festival, no na druhú stranu, ak už zobrali aj slovenských blogerov, tak mohli vymyslieť niečo výhodné aj pre nich, teda nás.

Čo sa týka už priamo Humbooku, najväčší problém predstavovala cena lístka a to, že ak ste chceli podpis od autorov, tak ste si museli kúpiť len drahší VIP lístok. Samozrejme, je logické, že nie každý sa môže dostať k autorom, v zahraničí to bežne tak funguje, že si kúpite zvlášť lístok na autogramiádu, no tiež sa to mohlo rozdeliť aj inak. Napríklad tak, že si k bežnému lístku dokúpite lístok k jednému autorovi, ak vás nezaujímajú ostatní, a ich počet by bol obmedzení. No do toho sa ja nejdem miešať, pretože neviem aké faktory tam hrali.
Ďalším problémom, ktorý mi ľudia prezradili, bolo miesto konania. "Kongresák bol prehnane veľký. Všetko bolo porozhádzané po dvoch podlažiach, veľká sála, kde bol hlavný stage, bola taká obrovská, že keď ste tam vošli, mali ste pocit, že tam nikto nie je, ale pritom tam ľudia boli. Chill out zóny neboli poriadne označené, nevedeli ste kam vlastne idete. Hlavný stage bol na dvojke a všetko bolo na trojke, čiže ste museli behať hore dole po schodoch, ak ste chceli ísť napríklad z hlavného stageu do vedľajšieho, na workshop alebo rozhovor." Našiel sa ešte iný podobný názor. "Priestor bol totálne naprd. Museli všetci behať po dvoch poschodiach. V stánku s knihami sa kradlo."
Áno, to som taktiež počula viackrát. V stánku s knihami vraj bol taký chaos, že ste mohli v pokoji odísť preč aj s knihami bez zaplatenia a nikto by si to nevšimol.

Zaujímal by ma aj váš názor na Humbook, tak sa oň nebojte podeliť. Samozrejme, Humbook má aj svoje plusy, tak ako mínusy, no týmto článkom som sa snažila povedať niečo iné a ukázať niečo iné, nie len tie pozitívne stránky, ktoré všade vidíme. Možno si z toho tí správni ľudia zoberú ponaučenie, možno sa nič nezmení. Áno, je to taký super pocit privilegovanosti, že ste práve vy tí, ktorí sa dozvedia informácie ako prví a stretávajú sa s autormi, no ak sa hlásite do ambasádorského programu, mali by ste vedieť aj negatíva, ktoré s tým súvisia.