Kapitola 6

Kapitola 6

Ďalších pár nasledujúcich dní som strávila zašitá v posteli. Takmer neustále som bola uväznená v ríši snov. Dospávala som snáď polovicu svojho života.

Doktor mi oznámil, že musím ležať a nezaťažovať nohu. Vyčistil mi zranenie aj on, zašil ho a obviazal čistým obväzom. Menej pohybu pre nohu by mohlo znamenať skoršie vyzdravenie a zabrániť opätovnému otvoreniu rany. Zároveň mi zohnal lieky proti bolesti. Liam mu zaplatil kožušinou, cestovinami, dvomi nožmi a kladivom. Šarlatán hnusný, toľko toho žiadal za to, čo som si mohla vydedukovať aj sama. Zavolať ho však bol Liamov nápad.

„Damien,“ šepká mi známy hlas do ucha moje meno.

Sníva sa mi o rodičoch. O tom, ako sme žili v pražskom metre. Malá miestnosť musela stačiť pre dve dospelé osoby a jedno dieťa na to, aby prežívali. Nie žili. Pretože žiť pod zemou v chlade a strachu nie je život. Je to len úbohé prežívanie.

Otec na mňa kričí, pretože som sa hrala s Alex pri východe. Keď nás ujo Staško, Alexin otec, našiel nakúkať cez škáru v zavretých dverách, nakričal na nás a mňa odviedol domov – do tej malej kutice na metly.

Sedím na matraci, ktorú mi rodičia zaopatrili kto vie skade. Plačem a mama čupí vedľa mňa. Hladí ma po vlasoch. Otec konečne prestane vrieskať a prstami si pretiera oči. Mamina sa postaví a položí mu ruku na rameno. Vymieňajú si pohľady plné slov a porozumenia. Nikdy som nechápala ako to robia. Akoby si čítali myšlienky priamo z hlavy... či skôr z očí.

Žena, ktorá mi darovala život mi venuje úsmev, keď sa otočí tvárou ku mne a kľakne si vedľa mňa. Snaží sa ma upokojiť, aby som prestala plakať. Je to sen či spomienka?

„Damien,“ tichý hlas ku mne prehovára znovu a ja otváram jedno oko. Som príliš lenivá na to, aby som podvihla aj to druhé viečko.

„No hurá, snažím sa ťa milo a romanticky prebudiť už takmer desať minút.“ Krúti môj priateľ hlavou a vlepí mi pusu na líce.

„Hmhrghhh...“ zamrmlem niečo nezrozumiteľné.

„Takýmto jazykom nerozprávam, takže budem predstierať, že si mi vyznala lásku a úsmevom ti poďakujem.“ Vyškerí na mňa tie jeho biele zubiská a to donúti usmiať sa aj mňa.

Prevrátim sa na chrbát a hľadím do stropu už s obomi otvorenými očami. Snažím sa prebudiť. Niečo ma šteklí na líci. Priložím si dlaň na tvár a zistím, že mám na jej polke nalepené vlasy. Moje sliny poslúžili ako lepidlo. Aspoň niečo je na mne užitočné.

„Ani nevieš ako sexy teraz vyzeráš.“ Ďalšia vtipná „hláška“ z produkcie Liama Whita.

„Och, aké vtipné, len škoda, že som sa zabudla smiať.“ Zaironizujem. Moje druhé meno by nemalo byť Elizabeth, ale Irónia.

Ťažká váha dopadne na posteľ vedľa mňa. „Nebuď taká mrzutá,“ zakňučí Liam a perami mi prejde po pleci až ku krku. Zastaví sa pri jazve. Nikdy sa jej nedotýka. Nechcem to. Som háklivá práve na toto zranenie, pretože to ma skoro pripravilo o život.

„Dobre, dobre, budem milšia ty porcelánová bábika. Nechcem ťa predsa rozplakať.“ Milo sa usmejem a potľapkám ho jemne po líci.

Liam chce niečo odvrknúť, preruším ho však svojou otázkou: „Prečo si ma zobudil?“

„Lebo sa nudím.“

„To je dôvod na to, aby si ma zobudil? Spánok mi pridá na kráse! Nevieš o tom? Potrebujem sa vyspať do krásy.“

„No ide o to, že ty čím viac spíš, tým viac nám smrdí izba a tvoje vlasy vyzerajú strašne.“ Pokrúti hlavou a prstami vezme môj hnedý pramienok. „Len dúfam, že tento si si neoslintala.“

„Nie, presne som vedela, ktorý vyberieš, a tesne predtým som naňho napľula.“ Prekrútim očami. „To nebolo od teba milé. A to si vravíš milenec? Pche.“ Prekrížim si ruky na hrudi.

„Bež sa osprchovať a ja ti ukážem milenca.“ So smiechom zoskočí z postele. „Napustím ti vaňu, a keď mi sľúbiš, že sa neotrávim niečím toxickým, keď sa ťa dotknem, tak ťa možno do kúpeľne aj prenesiem.“ Neprestáva sa chichúňať ako päťročné dieťa.

Nahnevane schmatnem vankúš po mojej ľavici a hodím ho po ňom. Zhodou okolností mám presnú mušku a trafím presne do jeho tváre. „Koľko máš, päť?“ krútim nad ním hlavou, aj keď som sa ani ja práve nezachovala najvyspelejšie.

„Nie, o päť minút šesť.“ S vycerenými zubami odchádza z miestnosti.

Prekrútim očami.

Odhodím zo seba prikrývku a pohľadom skenujem svoje lýtko. Už by bolo načase vymeniť obväz znovu. Skonštatujem si v hlave. Opatrne prehodím nohy cez okraj postele a položím chodidlá na zem. Natiahnem ruky nad hlavu a popukajú mi kosti v celej chrbtici aj krku. Od úľavy si vydýchnem a zistím, že Liam mal pravdu. Smrdím ako zhnité ovocie, ktoré ležalo v taške na slnku aj niekoľko týždňov.

Rýchlo sklopím ruky skôr, než odpadnem či sa otrávim od vlastného pachu. Potom sa vyšvihnem na nohy a krivkám ku skrini. Trvá mi to dosť dlho, kým sa tam dostanem. Je to mučenie. Neznášam pomalú chôdzu. Tá moja nie je pomalá, veď to ani nie je chôdza. Rýchlejšie by som tam došla, keby som sa plazila.

„Hurá!“ zvolám, keď sa dotknem dvierok a otvorím ich. Vytiahnem si XXL tričko čiernej farby a športové šortky.

„A tak som sa tešil, že ťa odnesiem ako princeznú,“ povie Liam opretý o stenu pri vchode do miestnosti.

„Skôr ako vrece smradľavého smetia,“ mrmlem a snažím sa dostať do spodnej zásuvky. Nemôžem sa zohnúť, super, som ako osemdesiat ročná starena, ktorá sa nevládze už ani zohnúť.

Liam ma jemne chytí za ramena a posunie, aby sa mohol dostať k zásuvke. „Čo potrebuješ?“ opýta sa a uvedomí si to, keď v šuplíku zbadá spodnú bielizeň.

„Predstav si, že podprsenku a nohavičky.“ S rukami založenými na hrudi ho pozorujem. Začervenal sa, či sa mi to zdalo?

„Ach... uhm... ktoré?“ Ani mi nevenuje pohľad.

„Neviem, čo sa ti páči?“

„Čo tak nič?“

„Čo tak mi už dačo vybrať, aby sme tu neodpadli obaja?“

„Ach, no dobre. Tu máš.“ Podá mi modré nohavičky s čipkou na okraji a čiernu podprsenku.

„Ďakujem. A teraz ma vezmi do kúpeľne rambo.“ Tľapnem ho po svaloch na ruke. O pár sekúnd sa ocitám v jeho náručí a ledva udržím oblečenie vo svojom zovretí.

Prejde do kúpeľne, ešte ma nepúšťa. „Mám ťa hodiť rovno do vane?“

„NIE!“

„Veď aj to oblečenie by nebolo od veci umyť.“ Zubí sa.

„Len ma polož na zem,“ poviem s úsmevom a on tak urobí.

„Chceš si umyť aj ranu?“ pýta sa ma už vážnejšie.

„No bolo by treba už aj vymeniť obväz.“

„Fajn, tak ma potom zavolaj a ja ti to prídem obviazať.“

„Ok. Ďakujem za odvoz.“

Liam s úsmevom kývne, akoby sa nič nestalo a otočí sa na odchod. Ja ho ešte stihnem chytiť za zápästie a dať mu rýchlu pusu na pery.

„Za takúto odmenu ťa budem nosiť všade na rukách,“ zašepká medzi pery, keď mi venuje poriadny bozk.

Kedysi sme prechádzali z úkrytu do úkrytu. Hladovali sme aj niekoľko dní, báli sme sa o svoje životy, žili sme vonku za obranou mesta, obaja sme boli vážnejší. Len málokedy sme sa naozaj od srdca smiali. Vždy sme boli v strese. Áno, je pravda, že sme si mali užívať každú minútu, každú sekundu spolu, nedalo sa to.

Teraz je všetko inak. Rada strácam čas radosťou z hocijakých banalít či bozkávaním sa s Liamom. Už žiaden neustály strach. Áno, ten stále pretrváva, ale už nie je mojou prvoradou myšlienkou každú sekundu.

Liam zavrel za sebou dvere z vonku až po tom, čo mi pomohol vyzliecť mi trojštvrťové tepláky. Povedala som mu, že zvyšok zvládnem a tak sa so mnou bozkom rozlúčil, akoby sme sa nemali vidieť týždeň.

Tak si hľadím na zavreté dvere. Prehodím si cez hlavu tričko a hodím ho na tepláky. Podprsenku na sebe ani nemám. S nohavičkami je už väčší problém, pretože sa nedokážem zohnúť. Podarí sa mi uvoľniť z nich jednu nohu a po druhej sa mi samy šmyknú dolu.

Najväčší problém je dostať sa do vane. Príliš sa bojím na to, aby som vyskúšala stáť na zranenej nohe a rovnako sa bojím aj strčiť ju priamoo do teplej vody. Preto si sadnem na okraj „vaňosprchy“, ako som to nazvala ja, a pomaly presuniem ľavú nohu dnu. Rukami sa podopriem po oboch krajoch vane a posadím sa na dno. Pravú nohu mám stále opretú o okraj, ktorý mi ranu chladí, no zároveň do nej tlačí. Takto sa mi podarí dosiahnuť na obväz.

Pomaly ho rozmotám a odhalím tak ružovú ranu (alebo už jazvu?), ktorá sa mi ťahá cez celé lýtko. Super. Ďalšia jazva, ktorá mi bude pripomínať, ako blízko smrti som bola. Nevedomky sa prstami dotknem krku a pred očami sa mi objaví spomienka na lesknúce sa  ostrie noža, ktoré skončí na mojom krku a vzápätí na zemi aj s krvou na ňom. Mojou krvou. Padnem na kolená a držím si hrdlo. Krv mi tečie pomedzi prsty, celé oblečenie mám červené...

Otrasiem sa a ponorím hlavu do vody.

„Už si hotová?“ kričí spoza dverí Liam. Zdá sami, akoby ubehlo len zopár minút, no on mi jasne oznámi, že som vo vani trištvrte hodinu. Voda mi vychladla už dávnejšie, kožu mám zvráskavenú.

„Chcel si ma voňavú, tak neotravuj!“ prekrútim očami so smiechom a ešte raz ponorím hlavu predtým, než pustím sprchu a umyjem zo seba špinu, mydlo a dokonca aj krv. Aha, dostala som to. Super.

Po dlhšej chvíli konečne vyjdem von. Z kúpeľne sa valí para. Som oblečená a okolo hlavy mám omotaný uterák. Síce je teplo, keďže je začiatok júna a dve hodiny poobede, aj tak mi je zima. Objímem sa rukami a pomaly krivkám ku gauču, kde sa rozvaľuje môj priateľ.

„Och, princezná je hotová?“

„Čo ma tak náhliš? Nebodaj po mne tak veľmi túžiš?“ pýtam sa, keď sa nahnem ponad operadlo gauču nad Liamovu tvár a vyškerím sa naňho.

„Ani nevieš ako,“ zašepká mi a stiahne ma na gauč k nemu. Syknem od bolesti, keď pravým lýtkom vrazím do okraja gauču. „Prepáč,“ ospravedlňuje sa mi Liam a prilepí pery na tie moje.  „Mal by som ti to obviazať,“ mrmle.

„Mhmmm...“ mrmlem ja.

Až príliš dlho sa bozkávame, keď medzi bozkami šepkám: „Dostala som to.“ Od kedy sme v Meste, v bezpečí, akosi sme to chceli... vyskúšať, ale vždy sa niečo udialo či niečo do toho vošlo. Teraz je všetko inak než kedysi. Cítime sa v pohode a užívame si to, čo medzi nami je. Až tak, že tentoraz vždy, keď nám to nevyšlo, jeden z nás bol mrzutý. V tomto prípade tým vybraným je určite Liam.

„Och,“ znela jeho odpoveď.

Chvíľu mlčím a premýšľam, že sa mu ospravedlním. To však hneď zamietnem. Predsa to nie je moja chyba. „Tak, čo budeme robiť?“ poviem nakoniec.

„Hrať niečo?“ odpovie otázkou.

„Neviem síce čo, ale môžeš zavolať aj Holly. Aspoň strávime chvíľu času spolu bez nejakých škandálov či problémov,“ poviem zamyslenie.

Liam oboznámil Holly o mojej nehode až na ďalší večer. Nebola z toho nadšená, teda aspoň čo mi povedal. Naozaj som toho veľa prespala, takže som si nebola istá koľko času pri mne moja najlepšia kamarátka strávila, ale dúfala som, že sa nehnevá pre moju nevšímavosť. Nebolo to naschvál.

„Ok.“ Postaví sa a zmizne vo vchodových dverách. Onedlho sa vráti. Sám. Podvihnem obočie v jasnom náznaku otázky: „Kde je Holly?“

„Príde o chvíľu, išla sa sprchovať.“

„Aha.“

Chvíľu ticha Liam využije na to, aby sa opäť prikmotril ku mne a bozkával ma.

„Odkedy si taký vášnivý? Kedysi to bolo len samé, ľúbim ťa a milujem ťa a nos zbraň a bráň sa... a teraz je to len mľaskanie a hryzenie a...“ Opäť ma umlčí perami, ktoré pritlačí na tie moje.

„Odkedy som druhýkrát pocítil strach o tvoj život. Toto mi nesmieš robiť.“ Oprie si čelo o to moje.

„A ja som si myslela, že môžem prísť a vy sa tu pomaly vyzliekate,“ ozve sa od dverí.

Liam dvihne pohľad, no nepohne sa odo mňa ďalej. Ja sa začervenám a stiahnem si tričko, ktoré mi môj milovaný vytiahol vyššie. Keď sa presvedčím pohľadom, že je lem topu späť na svojom mieste, zagánim na Holly a jemne potlačím svojho priateľa za hruď ďalej odo mňa. Pod prstami cítim jeho prsné svaly a dáva mi námahu čo i len stiahnuť dlaň z jeho vypracovaného tela.

Nie je to tak, že posilňuje dennodenne. Činky a podobné veci. Ale po toľkých dňoch strávených tam vonku, je to jednoduché nabrať svaly. Častý beh, lov, dvíhanie ťažkých vecí a iné činnosti.

„A ja, že počkáme na teba a hupneme na to spolu, ale Liam bol nedočkavý.“ Zavtipkujem. Môj priateľ sa odtiahne a divoko zaklipká očami. Holly sa zatvári zhnusene.

„Nič proti, Damien, ale Liam by to len kazil. Mali by sme sa ho zbaviť a užiť si to len my.“ Žmurkne na mňa najlepšia kamarátka.

„Fajn, tak toto bola podpásovka.“ Liam dvihne ruky v geste „vzdávam sa“ a postaví sa z gauča. „Človek sa teší na toľko zábavy a ženské mu to skazia.“

Táto konverzácia začína mať naozaj divný charakter.

Posadím sa a zmeriam si oboch pohľadom. „Fajn, tak trochu vážnosti, čo ideme robiť? Keďže nepracujem, nelovíme či nehľadáme potravu, nudím sa.“

„Ideme hrať kto rýchlejšie obehne izbu!“ zvolá Holly. „Damien, snaž sa nás nenabiť. Hlavne Liama. Nerada by som ho videla plakať po krutej prehre.“

„Aké milé, škoda, že to budeš ty, kto bude plakať!“ zazubí sa na ňu Liam nevinne.

„Neviem, čo tu riešite. Veď je jasné, že to vyhrám ja.“ Skonštatujem napokon.

Holly odišla až keď sa zotmelo. Vraj má akési stretnutie. Zdá sa mi byť nejaká vzdialená odkedy sme v Meste. Nie sme spolu často a ak aj sme, odíde kvôli niekomu či niečomu.

„Bež, a sleduj ju.“ Prekrúca Liam nado mnou očami.

„Zožeň mi invalidný vozík a hneď uvidíš aká som rýchla.“

Pohladí ma hánkami po tvári. „Mám taký pocit, že ešte stále spíš a snívaš, miláčik.“

Pche. Otočím sa na odchod. „Ak to tak veľmi chceš, tak ja idem spať. Zobuď ma, keď prejde opäť týždeň a bude tu veľa toxického pachu,“ zašveholím a snažím sa o ráznu, urazenú chôdzu. Miesto toho vyzerám ako retardovaná kačka skrížená s jednonohým bocianom.

„Dobrú, kačička moja milovaná.“ Irónia z Liamovho hlasu len srší.

Och, dnes som naňho krátka. Kým ja spím, on si zrejme píše ťaháky na čo najvtipnejšiu vetu. Stavím sa, že to má napísané na dlani.

„Pozdrav odo mňa tvoju pravú ruku. Či ľavú? Neviem, ako to máš rád.“ Pošlem mu vzdušný bozk a zmiznem v tme spálne. 

Ďalšia kapitola →