Kapitola 7

Kapitola 7

Po nekonečných troch týždňoch som sa rozhodla vyjsť von. Teraz to ľutujem. Myslela som, že sa mi bude chodiť už lepšie, lenže po pätnástich minútach mi do lýtka začala vystreľovať bolesť. Preto teraz sedím na obrubníku pri ceste, ktorá na rozdiel od asfaltiek mimo Mesta, je udržiavaná. Teda okrem praskliny uprostred.

„Všetko v poriadku?“ zastaví sa pri mne vojak, čo ma prekvapí a prirodzene chcem vyskočiť na nohy, ale v lýtku ma opäť pichne. Zatackám sa a nebyť pevných rúk muža vo vojenskej uniforme, objímam zem celým telom.

Drží ma za ramená a hľadí mi do očí svojimi  až čiernymi. Ešte nikdy som nevidela také tmavé dúhovky. Mám pocit, akoby tá farba odrážala aj jeho dušu. Temnú a zlú. K tomu jeho vlasy. Vyzerá ako diabol v ľudskom tele. Teda aspoň tak by som si ho predstavovala. Príliš dokonalý, no zároveň príliš temný.

Až po dlhšej chvíli si uvedomím, že sa jeho ústa pohybujú a trvá niekoľko ďalších nekonečných sekúnd, kým mi dôjde, že to vlastne rozpráva. Započúvam sa do jeho hlbokého hlasu, ktorý je miestami chrapľavý.

„Ste zranená?“ pýta sa.

„Nie,“ odpovedám.

„Takže ak vás pustím, nerozpľasnete sa na zemi ako placka?“ opäť sa pýta.

„Nie,“ opäť jednoducho odpovedám.

Mykne plecami, pustí ma a ja sa opäť zatackám. Nakoniec sa mi podarí udržať v stoji, no musím prevažne stáť na jednej nohe.

„Ešte niečo?“ pýtam sa, ani neviem, prečo som odrazu taká chladná, keď ma v podstate zachránil pred pádom na hlavu. Možno pre tú jeho ironickú otázku číslo tri. Vie vlastne ten chlap, čo je to oznamovacia veta?

Podarí sa mu vykúzliť úsmev do jednej strany. „Nie, vôbec nie.“ Otočí sa a začne si pískať. Zvuk jeho piskotu mizne spolu s jeho postavou vedľa v uličke.

Opäť sa usadím a nedokážem si z hlavy vyhodiť jeho tmavé očiská a aj vlasiská.  Som si istá, že mohol mať tak do dvadsaťpäť. Vojaci boli väčšinou starší, no videla som už aj takých v mojom veku.

Slnko sa schovalo pred blížiacou sa búrkou. Nedokázala som si pred odchodom obliecť cez ranu rifle, pretože sú príliš úzke. Práve preto som bola nútená si vziať šortky a teraz mrznem. Mám dokonca nadkolienky, ktoré bolo ľahšie si navliecť, než tesnú rifľovinu.

Ani neviem ako dlho tam sedím, keď okolo prejde opäť ten vojak s dievčaťom. Je pekná. V hrudi ma niečo pichne. Žeby žiarlivosť? Jej dlhé blond vlasy a modré oči sú mi povedomé. Aj jej ženské krivky, ktoré obdivujem už vyše desať rokov.

„Holly?“ Opatrne vstávam.

„Ou... Damien, čo... čo tu robíš?“ prekvapene hľadí striedavo na mňa a na pána temna.

„V podstate sme tu prišli pred mesiacom spolu, takže tu teraz bývam v tom istom mrakodrape ako ty. Dokonca na tom istom poschodí.“ Hovorím  to s takou iróniou až si nemôžem nevšimnúť skrytý úsmev na tvári neznámeho vojaka.

„Niekedy zabúdam, že tvoje stredné meno je Irónia,“ poznamená moja najlepšia kamarátka.

„A ja, že tu bývame spolu. Povieš mi kto je to alebo mám odhaliť svoje tajomné schopnosti a prečítať mu myšlienky?“ Rukou mávnem ku chlapíkovi.

Holly prekrúti očami a mám pocit, že je jej táto chvíľa veľmi nepríjemná. To sa nečudujem. Nevidela som ju dva týždne, ona za mnou neprišla a mne sa podarilo prejsť vzdialenosť ku jej dverám len dvakrát. Ani raz nebola doma. A teraz sa tu takto pekne stretneme. Ja sama a ona s tajomným vojakom, ktorý je podľa môjho názoru pre ňu príliš starý a príliš... zlý.

„To,“ priloží dlaň na jeho hruď, „je môj kamarát. Zacharian Travis.“ Predstaví ho a zloží z neho ruku, keď sa Zacharian nepatrne otrasie pri jej dotyku. Z neznámych dôvodov mám pocit, akoby som mu naozaj čítala myšlienky. Akoby som si to vedela prečítať z jeho kamennej tváre, že nemá rád, keď sa ho niekto dotýka.

„Travis je priezvisko?“ prerušujem trápne ticho.

„Stredné meno,“ odpovedá zaňho Holly. Presuniem pohľad zo Zachariana na moju kamarátku.

„On nemá jazyk?“ v chvíľach, keby som mala byť ticho, neviem prestať rozprávať, a keď sú moje slová potrebné, neviem otvoriť ústa ani na milimeter.

Holly sa zamračí. „Čo ti je?“

„Ach, vedela by si, keby si sa trochu zaujímala. Už musím ísť.“ Za takú krátku chvíľu do mňa stihol vojsť hnev a vytlačiť zdravú myseľ.  Úplne som zabudla na moju nohu. Vykročím teda smerom domov a pri prvom kroku hlasno zanadávam a syknem.

„Damien,“ počujem kamarátku, no neotočím sa. Podarí sa mi urobiť pár ďalších krokov predtým, než sa zastavím a automaticky sa  chytím za lýtko. Zabolí to tak silno, až sa zvalím na zem.

V ten moment mi je jedno úplne všetko. Ruky sa mi trasú, no nie kvôli chladu. Nedbám na to, na čom vlastne sedím. Nepočujem naokolo nič. Akoby som vypla zvuk z okolitého sveta. 

Stiahnem nadkolienku až ku členku. Položím nohu nabok, aby som videla aká hrozná je táto situácia. Ďalším prúdom nadávok skonštatujem, aké zlé to naozaj je. Veľmi zlé. Nevidno síce nič, no opäť poriadne nedokážem hýbať prstami a ťažké je už len narovnať nohu. Neviem sa hýbať.

„Do riti, čo sa ti stalo?“ opäť začínam registrovať svoje okolie. Trochu omámene pozriem do tých tmavých očí.

„Nič to nie je,“ poviem a vrátim látku na miesto. Snažím sa postaviť, už mi to nejde.

„Damien, prestaň už! Kde je Liam? Prečo nie si s ním? Prečo ťa pustil vôbec niekam? A prečo, do čerta, nemáš obväz?“

„Preč... lebo je preč... nevie o tom... nepotrebujem ho,“ odpoviem jej skrátene na každú jej otázku.

Na chvíľu sa zamyslí. „Odvedieme ťa so Zachom domov, poď.“ Podíde ku mne.

„Holly!“ hodím po nej varovným pohľadom.

„Čo?“

„Je to vojak.“

„A ten vojak tu stojí hneď vedľa vás.“ Zamieša sa do našej konverzácie aj Zacharian.

Obe ho ignorujeme. „Nie je ako ostatní.“

„Aké klišé,“ odpovedám s dávkou sarkazmu.

„Fajn, ak sa chceš domov plaziť, v pohode.“ Holly sa postaví a dvihne obe ruky, akoby sa vzdávala.

„Nie. Joj. Dobre. Pomôžte mi.“

„A nejaké čarovné slovíčko?“ Zacharian sa zohne ku mne.

„Čáry máry...“ odpovedám.

„Taká tvrdohlavá,“ skomentuje vojak. Vzápätí na to zhodnotí moju situáciu a prebehne z opačnej strany, aby ma mohol vziať do náručia a zároveň sa nedotkol môjho poranenia.

Dvihne ma a ja pocítim nával viny. Veď Liama nepodvádzam. Zacharian mi len pomáha. Je to len pomoc. Môj priateľ nemá na čo žiarliť.

Aj bokom tela cítim jeho svaly. On pre ne niečo naozaj musí robiť, pretože Liamove som takto nikdy necítila. Zacharianove tehličky či prsné svalstvo sa mi zarýva do tela. Mám pocit, že ich budem mať otlačené v tele a Liam sa všetko dozvie.

„Hmm... Damien je tvoje meno?“ pýta sa ma Zacharian v tichu, v ktorom počuť len kroky troch párov nôh.

„Prezývka.“

Pred mojou bytovkou zastaví a otočí sa na moju najlepšiu kamarátku, ktorá ho kývnutím ruky poháňa ďalej. Prikývne a vojde do budovy.

„Kde mám vyložiť náklad?“ položí Zacharian takú všeobecnú otázku hneď ako vystúpime z výťahu.

„Tu a teraz hneď!“ Dlho som nepočula ten známy hlas hovoriť s takou nenávisťou.

„Ahoj Liam,“ pozdraví ho Holly.

„V poho, keď sa zloží na zem ako vrece zemiakov, je to len tvoja chyba chlape, keďže stojíš pri tých dverách ako kňaz nad hrobom.“ Zacharian mykne plecami. Smiala by som sa, keby som nemala srdce v krku. Toto sa mi v živote nestalo. Nikdy nemal Liam dôvod žiarliť. Nikdy nebol nikto iný. Zacharian je len neznámy chlapík, aj tak mi to však príde, akoby som svojho priateľa podvádzala.

V sekunde je Liam pri mne. Vezme ma do náručia a krúti nado mnou hlavou. Prstami mi nežne prejde po jednej strane tváre. Dlho mu jeho nežný výraz neostane, keďže sa otočí na vojaka pred ním a mňa si pritiahne ešte viac na hruď. Akoby dával najavo, komu patrím. Čo som ja, kus oblečenia?

„Poď Zach,“ Holly stiahne jej kamaráta za ruku a v tejto chvíli som za to naozaj vďačná. Tí dvaja sa prepaľovali pohľadmi až hrozilo, že bude ďalšie gigantické zemetrasenie.

Keď nám Zacharian spolu s Holly zmiznú z očí, až vtedy sa Liam pohne a vojde do bytu. Automaticky zamieri do spálne, kde ma položí na posteľ. Hodí vedľa mňa moje pyžamo predtým pohodené neďaleko skrine, zhasne a odíde.

Super.

Ležím v tej posteli už vyše dvoch hodín. Liam sa nevrátil a ja neviem zaspať. Cítim sa osamelo. Nie, nie len osamelo. Aj vystrašene a boľavo.

Prebúdzam sa. Ani neviem ako dlho som spala. V izbe je tma, takže predpokladám, že to tak dlho nebolo. Keď otočím hlavou, aby som pozrela na hodinky, všimnem si, že miesto vedľa mňa je stále prázdne. Vzápätí na to mi pohľad zablúdi k červeným číslam oznamujúcim čas. Dve hodiny ráno. Pamätám si, že krátko pred polnocou som sa ešte prevaľovala a snažila sa zaspať.

Ale kde je Liam?

Pravá noha mi strnula. Nevládzem s ňou hýbať a vlastne to ani nedokážem. Pohnúť prstom na nohe je pre mňa prekvapujúco ťažšie než chytiť do ruky gigantického pavúka. To sa často nestáva vzhľadom na to, že pri kontakte s pavúkom mám tendenciu zložiť sa k zemi.

Pevne si oblapím stehno mojimi štíhlymi prstami a pomôžem si tým zhodiť nohu na chladnú podlahu. Ani nedýcham, keď po položení druhého chodidla na zem sa snažím postaviť. Trvá to dosť dlho a stojím na ľavej nohe, no podarí sa mi to. Natiahnem sa po barlu a som odhodlaná prejsť tých zopár krokov do obývačky. Barlu mi zohnal Liam, kto vie odkiaľ. Jedného dňa priniesol drevenú palicu s gumou naspodku a dal mi ju, aby som sa vedela dostať aspoň na záchod sama. Zopár dní som ju už nepoužívala, keďže mi bolo lepšie. Teraz je však potrebná.

V tichosti vojdem do tmavej hlavnej miestnosti – obývačky. Započúvam sa do ticha, ktoré je prerušované len tichým oddychovaním. Liam spí na gauči? Prečo?

Barla mi klopká na podlahe, keď sa blížim ku spiacej postave. Kľakla by som si, ale nemôžem, preto stojím nad svojim priateľom ako... kňaz nad hrobom zaznie mi v hlave Zacharianov hlas a až teraz sa pousmejem nad týmto vtipom.

Hľadím na svojho milého ležiaceho na chrbte. Je prikrytý tenkou dekou a pod hlavou nemá ani vankúš. Cítim sa previnilo. Zhlboka sa nadýchnem a jemne položím prsty na jeho rameno. Zatrasiem ním. „Liam,“ šepkám. Asi by som mala rozprávať hlasnejšie, keď ho chcem prebudiť.

Chystám sa vysloviť jeho meno opäť a hlasnejšie, keď otvorí oči a v sekunde mi drží nôž pod krkom. Do čerta, odkiaľ ho vzal? Kedy to stihol? A hlavne, prečo mi drží nôž pri krku?

Nedýcham, oči mám vytreštené. Zízam do tej nepokojnej tváre, ktorá ma akosi nespoznáva. „Li... Liam!“ snažím sa zo seba dostať jeho meno bez chrapotu, ale nejde to. Som vydesená.

„Damien?“ počujem jeho hlas po niekoľkých sekundách, ktoré sú pre mňa nekonečné. Keď nič neodpovedám, ďalej mi hľadí do očí a neodťahuje nôž až kým si nie je úplne istý, kto som.

„Zbláznil si sa?“ poviem prvú vec hneď po tom, ako sa odtiahne a pohodlne posadí. Lakte si oprie o kolená a tvár vloží do dlaní. Chvíľu sa nehýbe, potom si prstami pošúcha oči a pozrie na mňa.

„Prepáč,“ odpovedá.

„Prepáč? Hrablo ti? Najprv ma hodíš na posteľ ako nejakú...“ zamyslím sa, „handru,“ napadne mi, „potom odídeš, spíš tu a nakoniec ma ideš zabiť? Aké milé prejavy lásky.“ Nemôžem si pomôcť. Potrebujem iróniu použiť všade.

„Hovorím, prepáč!“ Postaví sa a takmer ma odrazí. Zatackám sa a snažím sa nepadnúť. Našťastie ma zachytí.

Nastáva chvíľa ticha. Prezerá si ma a ja sa nervózne zahmýrim. Myslí si, že sa snažím striasť jeho ruku z tej svojej, preto ma pustí. Pokrútim hlavou a pár pramienkov mi padne do očí.

„Prečo si spal tu?“ napokon preruším našu hru o najintenzívnejší pohľad a najdlhšie mlčanie.

„Potreboval som priestor a pokoj,“ odpovedá jednoducho. Odstúpi odo mňa a zamieri do kuchyne, kde položí nôž na pult a zo skrinky vytiahne pohár. Naleje si vodu, napije sa.

„Priestor a pokoj? Veď sa nič nestalo.“ Nechápem. To až takto žiarlil? Nič zlé som nespravila. Zacharian mi len pomohol. A ten zrejme chodí s Holly. Musím si s ňou o tom ešte pohovoriť.

Oprie sa zadkom o pult a s pohárom pri ústach na mňa pozrie. „Nič sa nestalo?“ neveriacky sa pýta. Ani sa nenapije, položí pohár a vykročí ku mne ráznym krokom. „Nič sa nestalo?“ opakuje. Ja mlčím a nespúšťam z neho zrak.

„Vieš kde som bol? Zháňať si prácu, keďže ty robiť nemôžeš. Jedine kam sa môžem pridať tak k vojakom. Nie je miesto. Po zrušení čierneho trhu sa všetko zapratalo.“ Stále v jeho rozprávaní nevidím pointu, aj keď sa cítim previnilo, že ja pracovať nemôžem. Hovorí ďalej. „Tak som to odmietol, pretože nebudem robiť pre niekoho, s kým som takmer celý svoj život bojoval. Ale ty nič. Ty sa s jedným z nich skamarátiš a dokonca ťa nosí na rukách.“ Švihne rukou až ustúpim, lebo mám pocit, že mi jednu vlepí.

„Ale to nie je všetko. Keď som odchádzal z hlavnej budovy, začul som rozhovor. Našli nakazeného v New Yorku. Za ohradou. Vojaci ráno nejakého zabili, ale nevedia koľko ich tam ešte je. Uzavreli nám jedinú cestu von aj dnu. Sme tu ako v pasci. Chystajú sa každého kontrolovať. Občianstvo a aj na nákazu.“ Ani neviem ako dlho mám prikryté ústa dlaňou. Toto som nečakala.

„A tak si prídem domov, plný obáv a strachu a ty tu nie si!“ opäť jeho ruky lietajú kade tade. Priblíži sa, ja neustupujem. „Bál som sa. Bál som sa, že sa ti niečo stalo, že si odišla. Na myseľ mi prišlo všetko možné. Potom si prídeš s tým...“ odmlčí sa, „čiernovlasým playboyom a on ťa drží, akoby si bola len jeho.“ Krúti hlavou.

„Liam,“ podídem bližšie k nemu a objímem ho. „Prepáč, že som odišla a nepovedala ti kam idem. A prepáč, že ma priviedol ten čiernovlasý playboy.“ Ujde mi krátky retardovaný smiech. „Poď prosím ku mne do postele. Nechcem tam byť sama. A hlavne nie teraz. Bojím sa. Zažili sme všetko, no nakazení tu neboli. Pred nimi sme utiekli z Európy a oni nás dohnali. Osud. Neutečieš pred niečím, čo bolo dávno určené, aby sa stalo.“

Liam ma chytí za ramená, aby ma odtiahol na malú vzdialenosť od jeho hrude a videl mi do očí. Dlaňou mi prejde po tvári a zastaví sa prstami na brade, za ktorú si pritiahne moju tvár k jeho a venuje mi bozk. Nie je naliehavý, nepoužívame ani jazyk. Je to jednoduchý a nežný bozk, ktorý obaja potrebujeme. Potrebujeme cítiť trochu lásky a jemnosti. Zabudnúť na všetko zlé týmto bozkom ako z neba od samého anjela.

Prvá sa odtiahnem ja, aby som sa nadýchla. Na tvári sa mi automaticky objaví úsmev, ktorého sa neviem zbaviť a nakazím ním aj svojho priateľa. „Posteľ?“ pýta sa.

Prikývnem. Nahnem sa po moju barlu, ktorá mi padla na zem. Liam ju odkopne ďalej. Miesto toho ma vezme do náručia a zazubí sa na mňa. „Tu máš prejav lásky, odnesiem si ťa do postele ako nevládnu a pritom si úplne zdravá,“ vtipkuje.

„Pozrime sa, aj o druhej ráno má pán White náladu na žarty?“

„Pán White má náladu na všetko v tejto chvíli.“

„Ale slečna Damienová je unavená na robenie toho všetkého.“ Neprestávam sa usmievať.

„Slečna Damienová akosi zlenivela. Nezvaľuj svoj lenivý zadoček na únavu.“

Položí ma do postele a tentoraz si ľahne vedľa mňa. On na chrbát a ja nabok s hlavou na jeho hrudi. Hlava sa mi nadvihuje s rytmom jeho dychu. Hore, dole... Upokojuje ma to.

„Si veľmi fajný vankúšik,“ mrmlem mu do tela.

„A ty máš veľmi ťažkú hlavu,“ smeje sa.

„Veľa vedomostí, vieš ako to.“

„Alebo skôr snov.“

„Vieš, že nesnívam a netúžim po ničom, pretože nechcem byť sklamaná.“ Prehodím jednu ruku cez jeho bruchu a opriem si o jeho vypracované telo bradu, aby som mu hľadela do očí.

„Sny nie sú zlé a ani túžby. Potrebuješ ich pre život, aby si vedela, že skutočne žiješ. Že si skutočný človek. Viem to, poznám ťa, no nikdy nepochopím ako si môžeš odopierať jedinú krásu bytia na tomto svete. Sú ako únik z reality. Predstavíš si niečo, čo nikdy nemusíš mať a cítiš sa šťastne aspoň na chvíľu.“ Brní mi pod bradou, keď rozpráva. Pohladí ma po vlasoch a pár pramienkov mi uloží za ucho.

„Veď to, že tá krása v nich trvá len chvíľu. Potom si uvedomíš, že to, čo chceš sa nikdy nestane a nastáva ten trpký moment, kedy sa ti realita dostáva hlboko pod kožu. Zarýva sa ti tam ako nožom a bolí to. Bolí to keď vieš, že jediné, čo ti ostáva je dúfať v to najlepšie a tým je ďalší týždeň života, bez smrti. Svet je až príliš skazený na to, aby ľudia mohli snívať.“

„Ty si ale strašný pesimista.“ Liam nado mnou krúti hlavou.

„Realista,“ opravím ho.

„Poď tu,“ povie potichu a vytiahne si ma hore k sebe, aby som mala tvár pri tej jeho. Opäť mi vlepí bozk na pery, tentoraz také krátke ďobnutie. Otočí sa nabok a ja sa otočím tiež, k nemu chrbtom. On si ma pritiahne k sebe, oblapí ma okolo pása, tvár si schová v mojich vlasoch.

Pousmejem sa, keď sa k nemu natlačím ešte viac a priložím ruky na tie jeho. Zavriem oči a v ten moment aj zaspím.

Ďalšia kapitola →