Cassandra Clare - Mesto skla

 
Séria: The mortal instruments (Nástroje smrti/Nástroje smrteľníkov)

Diel v sérii: tretí

Žáner: fantasy, romance
Dátum vydania: vyšlo

Anotácia:

Aby zachránila život svojej matky Clary musí ísť do Skleneného mesta, domova Tieňolovcov - nevediac, že vstúpenie do krajiny bez povolenia je protizákonné, a porušenie zákonu môže znamenať smrť. Ku všetkému Clary zistí, že Jace ju tam nechce, a Simon je uvrhnutý do väzenia Tieňolovcami, ktorí mu neveria, keďže dokáže vydržať na slnečnom svetle.
Zdroj anotácie: Goodreads.com

Môj názor (upozorňujem na spojlery!!):

Dvojka skončila tak neuzavrete, že ešte v ten deň ako som ju dočítala som sa pustila do trojky, ktorú som prakticky prečítala za jeden deň, pretože som spala len dve hodiny po tom, čo som to čítala do šiestej rána.

Začiatok je nudný a nútila som sa, aby som nepreskakovala stránky. Cassandra má nadanie na tvorivé písanie, no niekedy to naozaj preháňa a takmer do polovice knihy tam prevládali len dlhé opisy, ktoré ma až nebavilo čítať a zvytočne len zdržovali v čítaní.

No však to Cassandra celé vykompenzovala dejom, ktorý sa po New Yorku presunul do Skleneného mesta. Nové prostredie, stará zápletka, ktorá však je už úplne inak podaná.

Clary sa rozhodne povedať Jacepvo, čo k nemu cíti a ospravedlniť sa mu, že ho vtedy odmietla, no on chce úplne niečo iné. Zároveň však stále obaja trpia a na prvých stránkach či skôr kapitolách to na Jaceovi ani nie je poznať. Až neskôr sa autorka pustila do srdcervúcich výlevov ako myslených tak aj hovorených.

Všetko som to prežívala s nimi. Kým v dvojke som nemala čas premýšľať nad láskou Jacea a Clary, pretože sa tam dialo toľko vecí naraz, teraz to bola jedna z hlavných tém a trpela som s nimi. Doslova. Každá myšlienka, každé slovo.

Z Clary sa konečne stala aspoň trochu normálnejšia osoba, keďže bola odvážnejšia a tak ďalej, no zároveň však stále bola rozmaznaná, keď si potebovala všetko vydobiť, ako decko v hračkárstve, ktoré CHCE A CHCE tú hračku!

Keď sa medzi Jaceom a Clary strhla hádka, s otvorenými ústami som si to čítala dookola či to naozaj povedal. Na Claryinom mieste by som sa otočila na päte a odišla si robiť svoje, náročky nie to, čo jej nakázal. No ona po tom, čo mu povedala veľmi milú vetu, za ktorú som jej naozaj tlieskala, keďže KONEČNE aj ona dačo zrobila či povedala, odišla s tým, že musí ísť spät do NY. Haló, to naozaj nemáš vlastný mozog?

Predsa len ostala.

Spolu s ňou sme spoznali nové postavy, ktoré mi už aj tam chýbali. Dve knihy a stále tie isté osoby dookola. Konečne niečo nové sa vyskytlo v podobe Sebastiana a Alline. Ona mi liezla od začiatku na nervy, už keď sa jej Jace dotýkal. Nie kvôli Clary, ale kvôli mne. PREČO! Tak sa má predsa dotýkať mňa" (pre oficialitu nepoužijem smajlíky, ale neskutočne sa smejem)

Sebastian je zase taký... dokonalý, čiernovlasý chlapík, ktorý sa mi zapáčil až sa mi postupne zhnusil. Už keď sa tak drsne dotkol Clary a silou mocou jej hneď chcel vopchať jazyk do krku, som vedela, že to bude nejaký narušený chalan. Mala som pravdu.

V tejto knihe som sa aj konečne dočkala toho momentu, keď som si hádala dopredu veci, čo sa asi stane a potom sa tešila keď som mala pravdu, nakoniec sa chytala za hlavu, keď na to hrdinovia nevedeli prísť. Tak ako to so Sebastianom a jeho pôvode na čo som prišla hneď, tak aj o tom, kto bol vedľa Simona v cele. No zároveň ma autorka aj dokázala prekvapiť. Niektoré veci som naozaj nečakala, ako to, kto je naozaj Jaceovim otcom. Síce ma to napadlo, ale keď som sa dozvedela, že tá tehotá ženská zomrela, myslela som si, že to už potom Jaceova mama nebude.

Prekvapení tam naozaj bolo dosť, rovnako ako aj bojov, a všeobecne - akcie.

Mala som chuť nakopať Jacea a aj Clary pri tých ich srdcervúcich výlevoch, ktoré aj mne trhali srdce, a oni po sebe začali kričať. Alebo jeden druhého odmietol.

Kniha ma rozplakala celkovo trikrát. Stále pri inej scéne. No najviac asi ten list. Tak som sa dokázala do tej situácie vžiť, že aj keď Isabelle kričala na Clary, držala som s ňou, no zároveň na ňu nadávala. Áno, to nedáva zmysel, ale tak to proste je. Isabelle mala pravdu, no tú nechcel nikto počuť.

Keďže séria mala byť pôvodne len trilógia, skončilo to tak uzavreto. Ako som vám už ozrejmila, že konečne sa dozvieme Jaceov pôvod, to znamená, že Jace a Clary big love začína. Ak by ich Cassandra nedala dohromady ani v tejto kniha, zrejme by som to už ani nečítala. Proste oni k sebe patria. Škoda však, že už keď ich dala konečne dohromady, nedala nejakú... romantickejšiu chvíľku s nimi. Jednoduchý bozk či objatie nestačil. Nehovorím hneď o ... istej veci, ale skrátka nejaké súkromie, kde si povedia niečo romantické, nejaké hlboké city, vyznajú si lásku a tak ďalej. Pokiaľ viem, Clary Jaceovi ešte stále nepovedala do očí, že ho miluje. Chýbalo mi tam toho viac.

Síce akosi vymerli hlášky, ktoré boli tak typické pre Jacea ešte v prvej časti, aj tak sa nasmejete alebo budete súcitiť. Jace má stále ten svoj dôvtip, stále je to namyslený a arogantný sexoš, no zároveň je vážny a uvedomuje si svoju podstatu hlbšie než len svoj výzor či zručnosti.

Kniha mi začala pripomínať už aj Harryho Pottera, presnejšie Dary smrti. Nástroje smrti - Dary smrti. Meč, pohár, zrkadlo = palička, šuter, plášť. Valentín = Voldemort. Nie len že začínajú na V, ale Voldemort bol presne také niečo, ako Valentín. Zlý čarodejník, ktorý chcel väčšiu moc, ktorú nakoniec aj mal, neporaziteľný, mysleli si, že je mŕtvy, zabil veľa rodičov, mal vlastný... kruh - Smrťožrútov. Takmer ako Valentín.

Až na ten unudený začiatok sa mi kniha páčila a od polky sa to čítalo ľahučko. Nevedela som sa od toho odtrhnúť. Sú tam najmenej tri krásne napisané veci, ktoré donútia človeka sa zamyslieť alebo ho možno aj rozplačú. Autorka použila naozaj silné slová a celá kniha pôsobí vážnejšie než Mesto z kostí.

Vrelo odporúčam si to prečítať, a aj keď som najprv premýšľala, že dám len štyri hviezdičky kvôli tym nudným opisom, ako to tak čítam, čo som napísala, je to geniálna kniha na geniálne hodnotenie.

Hlášky:

K simonovu značnému překvapení se Isabela o vteřinu pozdeji ocitla vedle nej na posteli a on ucítil na břiše jeji studené ruce. Vyhrnula mu tričko a odhalila tak pruh bledé kuže předelené tenkou rudou čárou. Byl to už jen nepatrný pozustatek jizvy. "Sem," řekla a přejela rukou po jizve. "Bolí te to?"
"Nebolí to."
"Ale me z toho bolí oči," řekl pobavene chladný hlas přicházejíci od dveří. Jace.

"Tady máš, napij se."

Clary na nápoj neduveřive zašilhala. "Nepromením se po tom v hlodavce?"

"Kam se podela tvoje duvera? Myslim, že je to jenom jahodovej džus," ujistila ji Isabela. "Každopádne je to moc dobrý. Jaci?" Nabídla mu sklenici.

"Jsem muž," sdelil jí, "a muži nekonzumují ružové nápoje. Ztrať se, ženo, a hleď mi přinést neco hnedého."

V knihe sa vyskystuje naozaj málo vtipných hlášok, no je tam veľa tých na zamyslenie či tie smutné, zapísala som si však len dve.

Protože k čemu je pláč, když neexistuje nikto, kdo by vás utešil? A co je ješte horší, když už se ani nedokážete utešiť sami?

(Valentýn o Nephilimoch)

"Nekdy je potřeba vypílit rostliny napadené škudci, aby se zachránila celá zahrada," prohlásil Valentýn. "A pokud škudci napadnou všechny rostliny..."