RC: Laurie H. Anderson - Hovor!

Originálny názov: Speak
Autor: Laurie Halse Anderson
Dátum vydania: sk 5/2016, eng 10/1999
Vydavateľstvo: Ikar (Yoli)
Počet strán: 248
Hodnotenie GR: 3,99

Fun  3/5
Love  0/5
Boyfriend  -/5
Tears  2/5

Anotácia: 
Veľmi pôsobivý román Laurie Halse Andersonovej je príbehom študentky Merryweatherskej strednej školy Melindy Sordinovej. Po traumatickom zážitku na večierku na záver školského roka, na ktorý zavolala políciu, ju spolužiaci začnú ignorovať, lebo nechce vysvetliť, prečo to urobila. Postupom času sa Melinda dostáva do čoraz väčšej izolácie – úplne prestane rozprávať a takmer s nikým sa nestretáva. Svoje pocity dokáže vyjadriť iba na hodinách výtvarnej výchovy prostredníctvom prác, ktoré realizuje pre učiteľa Freemana. Opäť však túži nájsť svoju identitu, zahodiť minulosť za hlavu, a keď sa jej to už-už darí, opäť jej cestu skríži Andy. Lenže tentoraz sa už Melinda nedá, odmieta byť ďalej ticho, rozhodne sa postaviť čelom k svojim problémom a povedať, čo sa vlastne stalo.

Môj názor:
Kedysi dávno som videla film, no vtedy som ešte nevedela, že je natočený podľa knihy. Pred niekoľkými mesiacmi istá booktuberka toto dielo spomenula a odvtedy mi odpočívalo v mojom to-read zozname. Ikar sa ju rozhodol vydať a ja som konečne dostala príležitosť si ju prečítať.

"Sneh podľa mňa symbolizuje zimu - chlad a ticho. Sneh je tá najtichšia vec na svete. Pravdaže, rodí sa za vresku fujavice, ale keď dopadne na zem, je rovnako mĺkvy ako moje srdce."

Dej je v podstate o ničom a zároveň o všetkom. Hlavná hrdinka len žije a prežíva. Snaží sa nejako prejsť cez strednú školu po tom, čo sa v lete pred jej nástupom odohralo niečo strašné. Niečo, kvôli čomu sa s ňou najlepšie priateľky nerozprávajú a celá škola ju nenávidí. Postupne nám však Melinda odhaľuje viac z toho, čo sa vlastne stalo a my môžeme sledovať jej premenu počas školského roka.
Nečudujem sa, že toto dielo povyhrávalo kadejaké ocenenia. Bolo totiž napísané geniálne. Laurie má zlaté ruky a zlato aj na jazyku. Dokázala sa nádherne vyhrať so slovami a vytvoriť toľko krásnych myšlienok, až som si ich aj prestala značiť, pretože som mala pocit, akoby celá kniha bola napísaná jednou veľkou metaforou.
Nie len že to autorka vie so slovami, ale aj celkovo, ako poňala ten príbeh je niečo nezvyčajné, smutné a krásne zároveň. Nehovorí totiž o tom, ako by sa dievčatá nemali správať a ako to hlavná hrdinka pokašľala, ale o tom, ako to prežíva človek, ktorému sa také niečo stalo. Že každý sa môže cítiť inak. Každý môže žiť inak. Niekto je možno odvážny natoľko, že nebude mlčať, niekto to však nedokáže, a preto s tým len žije. Žije a premýšľa, čo asi zrobila zle. Kde urobila chybu. Možno to nie je jej chyba. Prečo sa s ňou nerozprávajú. Prečo ju každý nenávidí, keď nevedia, čo sa stalo. Nič nevedia.

"Nič nie je dokonalé. Práve nedostatky sú to, čo je na nás najzaujímavejšie."

Na začiatku som bola trochu skeptická, pretože som mala pocit, že autorka zbytočne opisuje celé dni v škole, ale akosi mi to hneď aj prestalo vadiť. Vcítila som sa do hrdinky a snažila sa vnímať svet jej očami, čo nebolo najťažšie, pretože to, ako to bolo písané to celé uľahčovalo. Bolo zaujímavé pozerať na svet očami Melindy. Dievčaťa, ktorému sa niečo stalo, a ktoré trpí. Neprišlo mi to ako také obyčajné rozprávanie rozprávača v prvej osobe. Mala som skôr pocit, akoby som čítala Melindin denník. Bolo to také súkromnejšie a hlbšie, než len obyčajné rozprávanie. Išla z toho taká esencia Charlieho malých tajomstiev zmiešaná s Hľadá sa Audrey. Melinda mala rovnaký, alebo aspoň podobný, pohľad na svet, ako obe hlavné postavy z týchto kníh, a zároveň si akosi zachovala vtip a iróniu podobné tým, ktorými prekypovala Audrey.

Nebudem opisovať postavy, pretože by som mohla jedine Melindu, o ktorej som toho povedala veľa už v celej recenzii. Môžem spomenúť neskutočnú reálnosť profesorov a problém z názvom športových tímov. Práve s tým druhým som mala pocit, akoby to symbolizovalo to, že všetkých zaujíma taká hlúposť, ako je školský maskot, keď sa naokolo dejú vážnejšie veci. Jednoducho ľudia majú klapky na očiach a radšej budú riešiť somariny, akoby sa mali prizrieť bližšie na niečo vážne.
Keď som sa blížila ku koncu knihy, začala som si uvedomovať podstatu názvu tohto diela. Áno, došlo mi to aj predtým, než som ju začala čítať, ale až po tom, čo som ju čítala som tomu chápala viac. Výstižnejší názov ani nemohol byť. Je to jedno jediné slovo, ktoré ale hovorí viac než veta či rovno celá strana.
Čo sa mi však páčilo najviac? Posledná veta knihy. Bola to taká veta, ktorú si navždy zapamätám. Navždy budem vedieť, že patrí tejto knihe. Nikdy som nevnímala nejaký názov či poslednú vetu tak veľmi, ako pri tejto knihe.

"Ani nevieš, koľkí dospelí sú vlastne iba živé mŕtvoly - bezducho kráčajú životom, nepoznajú sami seba a v podstate len čakajú na infarkt, rakovinu alebo kamión, čo by ukončil ich trápenie. Nie je to smutné?"

Bolo však zvláštne čítať toto dielo s tým, že som videla film a vedela som, čo sa vlastne stalo. Možno, keby som bola tak trochu pod rúškom temnoty, bola by som ešte viac zhrozená a páčilo by sa mi to o čosi viac. To však už nezistím. Bola som ale rada, že som si nepamätala z filmu úplne všetko, a tak som nevedela, čo presne mám čakať na ďalšej strane.
Ale musím priznať, že to je dielo, ktoré by si mal prečítať každý. Nielenže je to nádherne napísané, ale zaoberá sa veľmi aktuálnou témou, ktorá by sa mala riešiť častejšie. A nemyslím tým len to, čo sa stalo, ale aj to, čo bolo potom. Že s tým nikto nič neurobil. Rodičia, učitelia, priatelia... Všetci boli príliš sebeckí na to, aby si všimli, že sa Melinde niečo stalo. Nikto jej nevenoval pozornosť, pretože všetci mysleli len na seba. Nikto to neriešil a nikto jej neveril. Bralo sa to na ľahkú váhu a preto sa jej ani nečudujem, že mlčala.
Takže vám ju jednoznačne odporúčam. Nájdite si čas a venujte sa jej. Nie je to len také čítanie, ktorým preletíte a môžete si zapísať ďalšiu knihu na svoj zoznam doposiaľ prečítaných diel. Nie. Musíte sa sústrediť na každú vetu. Musíte sa vžiť s postavou. Musíte ju pochopiť. Venujte jej svoj čas.