Issue 19: Ťažkosti písania

Hurá hurá konečne som tu s ďalším článkom na tému. Mala by som sa učiť, keďže mám zápočty, ale prečo by som radšej nenapísala článok...

Tentoraz to bude článok o písaní a problémoch, ktoré mam teda aspoň ja, počas celého procesu. Možno sa s tým tí, ktorí píšete aj stotožníte.

1. Nemám čas

Často som si hovorila a vyhovárala sa, že nemám čas a preto nepokračujem v tom, čo som začala, no až keď som sa pustila do nového príbehu a zároveň s tým mi začala škola som pochopila, čo znamená nemať čas. Nedávno sme na jednej hodine mali počúvať takú nahrávku o tom, ako škola zabíja kreativitu a ako chlapík prestal chodiť na výšku, pretože mu bránila v skutočnom učení. Neskutočne s ním súhlasím. Odkedy mi začala škola, tak robím len tri veci - učím sa, som v škole alebo spím. Niekedy si ideme so spolužiakmi sadnúť, no to je tak všetko. Snažím sa tým vlastne povedať, že zo mňa to učenie a pobyt v škole do 8 večer vysáva život a aj chuť robiť hocičo iné. Nečítam knihy, pretože toho čítam až príliš veľa do školy a potom sa mi nechce už ani len vidieť písmenka. Nestíham preto ani písať.

2. Naplánovať si príbeh dopredu?

Včera som si konečne našla čas čosi napísať, keď mi v tom došiel jeden podstatný problém, s ktorým mi nevie asi ani nikto pomôcť, len ja. Zamyslela som sa však nad tým, že keď som písala príbehy kedysi, nikdy som nevedela, čo vlastne idem písať, len som proste začala a zápletka aj všetko prišlo samo. To, čo píšem teraz som si však dopredu naplánovala. Viem presne, kam sa môj príbeh uberá a ktoré body musí dosiahnuť. Práve to mi však robí problém, pretože si neviem všetko správne rozložiť a spochybňujem každé svoje rozhodnutie. Mám pocit, že kým sa dostanem k istému bodu, kniha bude mať 800 strán a čitateľa to prestane baviť už tak po prvých desiatich.

3. Ako dať všetko, čo mám v hlave do jednej knihy?

Pôvodne som si myslela, aké ťažké bude vymyslieť vlastný svet, názvy, mená postáv a podobne, ale vôbec to tak nebolo. Môj najväčší problém je až príliš veľa nápadov, ktoré neviem dať do jednej knihy. Mám hrubý náčrt knihy, mám postavy, mám nápady, ale ak by som to naozaj všetko zrealizovala, tak by kniha neskončila snáď nikdy. Chcem písať z pohľadu dvoch postáv, ale každá má úplne vlastný príbeh, lenže neviem či si to môžem dovoliť, keďže celý dej je rozložený do troch rokov a všetko je pre mňa podstatné. Ako to okresať? Nebude to príliš urýchlené? Práve na to som včera prišla. Už dopredu som si totiž naplánovala, že sa čosi udeje niekde v trištvrtine knihy, no som už v štvrtine a ani zďaleka som sa k danému bodu nepriblížila. Očividne potrebujem poradcu, ktorý by mi povedal, čo do knih dať a čo nie.

4. Zápletka, ktorá zaujme

Najprv som sa však obávala niečoho iného. Nejaké rozloženie príbehu ma nezaujímalo, kým som nevymyslela zápletku. Tu však doteraz poriadne nemám doriešenú. Dúfam, že sa mi to postupne bude odvíjať samo, a že to aj bude zaujímavé. To je totiž to najpodstatnejšie. V knihe sa musí niečo diať, inak to čitateľa prestane baviť, čo nechce žiaden autor. Lenže, čo keď to, čo si myslím ja, že je záživné, bude pre čitateľa totálna nuda? Písanie je večný kolobeh rečníckych otázok.

5. Koľko strán? Koľko kapitol?

Zatiaľ mám 100 normostrán na 9 kapitol, ale mám problém s tým, aké dlhé mám tie kapitoly vlastne urobiť. To však bude závisieť od toho, koľko strán tam chcem vlastne mať. Zatiaľ mám gól 300 strán, no to bude očividne málo. Opäť ma to teda ťahá k jednému problému AKO SAKRA OKRESAŤ TRI ROKY DO 300 STRÁN?

Keď som však začala písať, nejaká normostrana mi ani nenapadla a nevedela som si ani predstaviť, koľko slov, znakov či strán má mať jedna normálna kniha. Musela som si googliť, no tak či tak mám pocit, že internetu nemôžem veriť, pretože mne to stále vyjde na oveľa viac, než ako sa píše na rôznych stránkach.

6. Nekonečné otázky

Je to dostatočne dlhé?

Je to dostatočne záživné?

Zaujme úvod?

Sú postavy dostatočne rozdielne?

Nie sú postavy príliš dokonalé?

Nejde príbeh príliš rýchlo?

Porozumie tomu čitateľ?

Je koniec dostatočne prekvapujúci?

Je príbeh originálny?

Rada by som sa už prestala pýtať tieto otázky, ale môj mozog na ne nepozná odpovede, tak mu nedajú pokoj.

7. Chyby, chyby, chybičky

"Píše sa to slovo takto alebo takto? Snáď si nikto nebude googliť či to naozaj takto funguje. Ešte že mám zapnutú korekciu, lebo by tam bolo viac chýb ako správnych slov... ups počkať, veď toto sa tak nepíše."

Niekedy po sebe môžem čítať vetu aj desaťkrát a stále tam tu chybu neuvidím, práve preto by bolo dobré mať nejakého betareadera, čo ja nemám, ale zároveň sa príliš hanbím to niekomu poslať a ukázať. Tu už nejde o to, že som decko, ktoré písalo, čo mu prišlo do hlavy. Teraz by som už skutočne s tým, čo napíšem niečo chcela urobiť. Práve preto sa bojím, že to niekomu pošlem a dotyčný mi povie, že už nech sa radšej ani nepokúšam pokračovať. Bojím sa, že to niekomu bude pripomínať niečo iné (najhoršie je to, že sa ničím neinšpirujem, je to len môj výtvor, ale potom, keď sa nad tým zamyslím, tak mi to začne pripomínať to a to a potom som nahnevaná, že to už všetko na svete existuje a každý v tom uvidí len tu populárnu vec). Bojím sa, že to bude nudné. Proste nechcem vidieť, ako to niekto ohejtuje, aj keď by mi to možno pomohlo, ale fakt sa bojím.

Aké máte problémy vy, keď píšete? Aké otázky si kladiete? Máte to podobne alebo ani nie?