RC: Gayle Forman - Bola som tu

Originálny názov: I Was Here

Autor: Gayle Forman

Dátum vydania: 09/2016, 1/2015

Vydavateľstvo: Ikar (Yoli), Viking Juvenile

Počet strán: 296

Hodnotenie GR: 3,79

Fun  0/5

Love  2,5/5

Boyfriend  3,5/5

Tears  2/5

Anotácia: 

Cody Reynoldsová sa nevie zmieriť so stratou najlepšej priateľky Meg, ktorá nečakane spáchala samovraždu. Nevie pochopiť, prečo taká úžasná, energická a priateľská osoba túžila zomrieť a neustále ju prenasleduje pocit viny. Všetko sa zmení, keď sa Cody na žiadosť Meginých rodičov vyberie do Tacomy po priateľkine veci a odhalí celkom novú stránku jej osobnosti. Ponára sa čoraz hlbšie do spleti Meginých tajomstiev a neváha podstúpiť akékoľvek nebezpečenstvo, len aby konečne spoznala pravdu. Podarí sa však prísť tejto záhade na koreň a nájde skutočne to, čo hľadala?

Gayle Forman je autorka duológie Ak zostanem, ktorá síce nebola zlá, no nebola ani to najlepšie, čo som kedy čítala. Keď sa mi naskytla príležitosť prečítať si od tejto spisovateľky niečo ďalšie, tak som ju využila, pretože príbeh vyzeral byť zaujímavý a chcela som Gayle dať ďalšiu šancu na to, aby ma ohúrila.

Bolesť možno vydržať, kým sa jej nedotkneme, ako modrinu, ktorú nechtiac stlačíš.

Príbeh je smutný a kruto reálny. Hlavná hrdinka Cody sa snaží vysporiadať so smrťou svojej najlepšej priateľky, Meg. Tá nečakane spáchala samovraždu a za sebou zanechala zronenú rodinu, najlepšiu priateľku no aj spolubývajúcich. Cody sa z toho len ťažko spamätáva a všetko sa zhorší, keď ju rodičia Meg požiadajú, aby zašla po veci ich dcéry do Tacomy. Tam Cody zistí, že Meg možno až tak dobre nepoznala a začne odhaľovať úplne iný život svojej najlepšej kamarátky.
Práve kvôli téme o samovražde som sa to rozhodla prečítať. Tento problém je riešený len veľmi málo v knihách pre mladých, to sa už viac dočítame o znásilnení a šikanovaní. Samovražda je tabu téma, o ktorej takmer nikto nepíše, takže keď som si prečítala obsah tohto príbehu, fakt ma to donútilo si ju prečítať.
Námet bol zvládnutý skvelo. Po dočítaní som nemala slov. Necítila som nič a okolo mňa sa vznášala depresívna atmosféra. Jednoducho som mala pocit, že sa nemôžem smiať po niečom takom smutnom, hlavne keď som si prečítala poznámku autorky. Príbeh ma naozaj dostal a mala som k nemu len pár výhrad. Napríklad to, že sa mi veľmi ťažko začítavalo a musela som sa dostať cez niekoľko kapitol kým ma to úplne pohltilo. Náročné bolo aj vrátiť sa ku knihe späť, keď som ju už raz položila. Preto som aj nahnevaná, že som ju nechala len tak ležať aj týždeň, pretože by som z nej mala oveľa lepší dojem, ak by som ju prečítala hneď naraz. Áno, na jednu stranu za to môže škola a nekonečné učenie, ktoré ma privádza k depresiám, našťastie menej závažným ako tým, o akých sa v knihe píše, ale to stále nie je výhovorka. Jednoducho ma príbeh nijako nelákal čítať ho ďalej.
To sa však zmenilo, keď hrdinka začala objavovať novšie a novšie skutočnosti, pretože sa celý príbeh akoby zrýchlil a zmenil.  Keď ma prvotný nezáujem prešiel, fakt som sa dokázala do príbehu ponoriť a nevedela som nájsť cestu späť na hladinu. Už to nebolo zdĺhavé oplakávanie, ale rýchly sled udalostí, zhoršenie vzťahov, ignorovanie okolitého sveta. Celé to akoby stúpalo až k istému bodu, kedy si hrdinka uvedomila, čo sa to deje.
Ďalšia vec, ktorá mi vadila bol romantický vzťah. Nebol prepracovaný a voči hlavnému príbehu bol naozaj len niečo vedľajšie, čo mi inokedy nevadí, no tu to nebolo zvládnuté práve najlepšie. Autorka si nenašla ten správny pomer hlavného deja voči romantickej zápletke. Ak sa chcela viac zamerať na svoju tému, mala trochu okresať vzťah dvoch zaľúbencov. Ak sa chcela zamerať na vzťah rovnako ako na tému, tak tam mala napísať viac než len nejaké štyri scény s hrdinami. Bolo to zvláštne. Mala som pocit, že sa naozaj videli tak trikrát a na ten štvrtý si už povedali ako sa milujú. Síce preháňam, no naozaj to takto vyzeralo. Nevidela som tam žiaden vývoj ich vzťahu a nevedela som ani, kedy vôbec boli priatelia, keďže si len hovorili hnusné veci.
Už keď som sa dostala k postavám, tak prečo ich rovno nerozviť.

Dostala si do vienka kopu kameňov, tak si si ich krásne vyleštila a spravila z nich náhrdelník. Meg dostala šnúru perál a obesila sa na nej.

Cody je taká neosobná postava. Akosi som sa s ňou nevedela vžiť, pretože podľa mňa ani neprejavovala city. Buď len po niekom štekala či monotónne opisovala čo sa dialo. Síce som pochopila, že to autorka urobila naschvál, ale nebola som fanúšičkou jej hlavnej hrdinky. Niekedy som s ňou síce súcítila a chápala som ju, no väčšinou som len čítala čo ma na srdci a nijak zvlášť ma nezaujímala.

Na druhú stranu Meg, jej najlepšia a mŕtva priateľka, bola zaujímavo vykreslená a je mi ľúto, že sme nemali tú možnosť spoznať ju aspoň pomocou zopár strán. Autorka síce predostrela čitateľovi, aký život Meg viedla, čo urobila, a ako sa správala, akosi mi to však nestačilo.
Čo sa týka ostatných postáv, všetci tam boli len do počtu. Páčilo sa mi ale, že Gayle nepridávala samé nové postavy a mohla som si zvyknúť na tie existujúce. Na druhú stranu však len dopĺňali príbeh tým, že každý nejako pomohol a obohatil dej, aby sa posunul ďalej. Nijaká vzťahová hodnota sa nekonala. Teda až na Bena, ktorý sa mi z celej knihy zapáčil asi najviac, aj keď mi veľmi pripomínal Adama z Ak zostanem. Mala som pocit, akoby som čítala úplne o tej istej postave.

Samovražda pripomína dvere, cez ktoré sa nemožno vrátiť.

Celkovo to bola naozaj zaujímavá kniha, ktorá ma spočiatku neoslovila, no akonáhle som sa poriadne začítala, už som sa nevedela odtrhnúť. Páčila sa mi málo spomínaná téma so samovraždou a hlavne to, čo za ňou stálo. Miestami som mala až zimomriavky. Nebola to proste smutná kniha typu John Green, ktorú si ma čitateľ užiť a potom si nad ňou poplakať. Bolo to niečo podobné ako Hovor!. Niečo, čo sa vám snaží povedať o probléme, ktorý existuje medzi mladými a mal by sa riešiť. Naozaj vám toto dielo odporúčam a dúfam, že vás osloví rovnako, ako mňa.