Keď si myslíš, že si spisovateľ S01E03

#1

#2

8.2.2017

Včera som sa konečne priblížila k tej pasáži, na ktorú sa teším odkedy som začala písať!!!!!! Už len pár kapitol a som tam. Začnem 3. časť, ktorá má byť posledná a najnapínavejšia, aj keď som sa tak sústredila na to, že sa musím dostať k danej pasáži, teraz ani neviem, ako to celé zakončiť. Mám toľko všemožných výsledkov a koncov, že neviem ani, čo vlastne chcem použiť. Odrazu som si uvedomila, že keď sa dostanem k tej super-duper pasáži, na ktorú som sa celý čas tešila, tak neviem, ako ďalej.

Očividne si musím urobiť nejaký plánik s dejom, vedľajšími dejovými líniami a z toho vymyslieť nejaký koniec. Chcem šokovať, ale zároveň... neviem ako. Keďže je celá kniha inšpirovaná históriou, tak asi začnem pozerať všemožné dokumenty, ktoré mi snáď pomôžu domyslieť ten koniec. Najhoršie je to, že som nad tým vôbec nepremýšľala a veci, ktoré mi napadajú musím hneď zavrhnúť, lebo mi nesedia do príbehu, keby som o nich vedela skôr, možno by som to ešte vedela nejako vymyslieť. Ach jaj. Writing problems...

Fakt si idem kresliť plánik, inak neviem, kam mám smerovať a dostanem sa zase raz do slepej uličky, teraz však z nej už nevyleziem.
---
Po veľmi dlho premýšľaní som vymyslela geniálny príbeh a taký zložitý, že ho ani neviem nikomu vysvetliť a je dosť smutné, že mi to napadlo, keď som takmer na konci. ALE! Vôbec to nevadí, lebo ešte len teraz začnem všetko odhaľovať a stačí mi málo pomeniť, aby všetko do všetkého zapadlo. Má to len jeden háčik. Mám takú jednu magickú hranicu, ktorú neviem, ako zrušiť. Musí to byť niečo veľmi zložité a ťažko prístupné. NEVIEM NA TO PRÍSŤ!
Už som napísala romány kamarátke, ktorá mala celkom dobré nápady, ale nevedeli sme to domyslieť. Potom som pripravila prezentáciu pre mamku a jej muža, on mal dobrý nápad, ktorý ale bol taký mainstream, že až a mamka mi poradila najväčšiu somarinu na svete. Takže tu teraz tak sedím, behám po byte a hoc ma nikto nepočúva, každému rozprávam svoje nápady.
A ako som už raz písala, keď som v slepej uličke, neviem sa pohnúť ďalej, ani keď mám ešte priestor písať niečo iné, kým narazím na múr. Takže kým ten nápad nedomyslím, ako sakra zrušiť tú hranicu, nemôžem ani pokračovať v písaní.

10.2.
Keby mi niekto skontroloval históriu hľadania, našiel by naozaj zaujímavé veci. Včera som totiž hľadala spôsoby mučenia. Narazila som teda na dosť hnusné spôsoby (ktoré som ani nevyužila), ale na taký trhač pŕs asi už nikdy nezabudnem.
Len tak mimochodom, stále som nedomyslela, ako tú hranicu zrušiť, ale píšem ďalej a som na poslednej kapitole 2. časti. Keď ju skončím, začínam 3. časť knihy, ktorá je posledná. Konečne som tam, na čo som sa celý čas tešila!!!
Akurát idem písať.
---
Mám to!!!!!!!!! Konečne som na tej pasáži, na ktorú som sa tešila.
Strán: 379, slov: cca125000, kapitol: 40.
A časť 3!
Opäť čítam prológ a som úplne prekvapená, koľko veľa musím meniť, aby mi to pasovalo, ani som nevedela, že som knihu tak veľmi prerobila. Ale som nadšením bez seba a už sa teším na zajtra, keď sa konečne pustím do toho, na čo som sa tešila zo všetkého najviac. Predstavím geniálnu postavu, konečne poriadne rozviniem dej a čoskoro knihu zakončím!!!
Hurá, hurá, hurá!

17.2.
Nepísala som dva dni - začala škola a som príliš unavená. Okrem toho som akosi v koncoch. Konečne som sa dostala na tú pasáž, na ktorú som sa tak tešila a odrazu... neviem čo písať. Viem, ako to chcem zakončiť, viem o čom mám príbeh, aj keď som stále nedomyslela ako sa tá hranica zruší, ale neviem pokračovať. Asi je to hlavne preto, že som nevymyslela ten spôsob zrušenia tej hranice a odrazu mám pocit, že píšem len hovadiny na vyplnenie strán alebo len aby som písala.
Kvôli tomu som sa dokonca dostala aj do štádia "NENÁVIDÍM ÚPLNE VŠETKO A VŠETKÝCH". Jednoducho je to tá fáza, kedy sa mi nepáči, čo píšem, spochybňujem úplne všetko, ľutujem, že som napísala toto a toto a premýšľam, na čo to vlastne píšem. Už to nie sú tie otázky, ktoré som sa pýtala predtým: Ako ďalej? Je to dosť napínavé? Sú postavy dosť zaujímavé?
Teraz sa dookola pýtam: Prečo to píšem? Môžem to celé prerobiť? Prečo nič nedáva zmysel?
Potrebujem tomu asi venovať deň brainstormingu. Proste si urobiť čas a rozprávať sa sama so sebou či mi to dávať zmysel, povedať si úplne všetko, celý obsah a tak... bolo by lepšie, keby som to mala komu povedať, kto by ma aj vnímal a pomohol mi, ale nikto taký poriadny nie je, aj keď kamarátka počúva moje výlevy, nechcem ju s tým už otravovať.
Mám úplný stres a nechce sa mi momentálne ani ďalej písať, lebo to nemá zmysel kým nemám domyslenú tú zápletku, teda ako zrušiť tú hranicu, inak neviem kam idem.
Ach jaj, writing problems...
Inak mám otázku. Ako vymýšľate názov niečoho? Akože nejakého diela? Lebo to mi vždy robilo problém a aj robí. Napríklad hoc len keď píšete nejaký referát či sloh do školy, ako to dokážete nazvať? Ja mám nejaký vážny problém alebo čo, lebo som pomaly na konci knihy a nemám ani jej názov, lebo proste.. neviem.