Kapitola 8

Kapitola 8

  

Po prebudení ťažko oddychujem. Sen. Bol to len sen. Alebo skôr nočná mora. Určite ju mal za príčinu ten rozhovor s Liamom pred spaním. Ten vedľa mňa už neleží. Premýšľam, od kedy je z neho také ranné vtáča. Ani sa nestihnem posadiť a môj milovaný naklusá do izby s vlhkými vlasmi a uterákom obmotaným okolo pásu.

„Čo si vstal tak skoro?“ pýtam sa, keď konečne preruším pohľad na jeho obnažené telo.

„Definuj skoro,“ povie s náznakom úsmevu a v skrini si začne vyberať oblečenie. „Je pol druhej poobede,“ hovorí cez rameno.

Prstami si pretriem oči. „Skoro skoro. Prečo neostaneme len tak v posteli?“ Nevinne zaklipkám viečkami a mihalnice sa mi rozvlnia.

„Síce by som rád, veď vieš, že áno, hlavne keď tu po mne hádžeš tým nevinným výrazom, ale šéfko zvolal všetkých do mesta ku hlavnej bráne.“

„Všetkých?“ Zamyslím sa. „Tým šéfkom myslíš Jonathana Pierca?“

„A koho iného? Áno všetkých. Pravdepodobne sa chystá oznámiť ľuďom, čo sa deje.“ Liam na seba naťahuje obtiahnuté tmavosivé rifle. Ani si neuvedomím, že sa nehýbe a sleduje ma, kým neprehovorí: „A o mužoch sa hovorí, že nepočúvajú ženy.“ Krúti hlavou. „Vieš, bolo by pekné, keby si mi hľadela do očí tu hore,“ ukáže prstami na svoje oči spola zakryté hnedými vlasmi, „a nie do tých tam dole, tiež známych ako dve polky zadku!“

Zahanbene sklopím zrak a mám taký pocit, že sa výrazne červenám. „Kedy to je?“ kamuflujem.

„O tretej.“

„A ako sa tam akože dostanem? Budeš ma opäť nosiť, akoby som bola princezná?“

Liam si poťuká ukazovákom po spodnej pere a zatvári sa zamyslene. „Neviem. Kedy ma ty vezmeš na ruky ako princeznú?“ Zazubí sa. Úsmev číslo tridsaťpäť.

„Keď ti narastú dlhé blond vlasy a budeš sa volať Jozefína.“ Neubránim sa smiechu z vlastného vtipu.

„Som princezná Jozefínka!“ Zvolá Liam a dobehne ku posteli, na ktorú skočí až mňa vyhodí do vzduchu.

„Niekedy premýšľam, prečo s tebou stále ostávam.“

„Lebo som tá najkrajšia princezná pod slnkom.“

„Až po mne, zlato,“ zašveholím. Podarí sa mi postaviť sa z postele. Liam mi musel už dávno doniesť barlu, pretože teraz stojí opretá o stenu hneď na dosah. „Osedlaj kone princezná Jozefka, čoskoro vyrážame na strastiplnú cestu.“ Dramaticky dvihnem hlas a miznem v kúpeľni.

„No prečo sme tu?!“

„Áno! Už nám to povedzte!“

„Načo som sem chodil?“

„Niektorí sme tu aj pracujúci!“

Kričia ľudia, jeden cez druhého.

Prekrútim očami. S Liamom sme vyrazili o dvadsať minút skôr, aby som sa ja, invalid, dostala sem na čas. Opieram sa o pouličné osvetlenie. Okrem mojej kamošky, lampy, som tu celkom sama. Liam išiel v dave pohľadať pár kamarátov z trhu. Dúfa, že mu pomôžu nájsť nejaké miesto. Popravde, neverím, že mu nejakú pomoc poskytnú.

Stojím celkom ďaleko od malého pódia a veľkej hŕby ľudí otočených ku mne chrbtom. Som tu vzadu sama ako palec medzi prstami, preto sa naľakám, keď spoza mňa sa ozve hlas. „Ako noha?“

Otočím sa a okamžite mi môj zrak padne na čiernovlasého chalana s tmavým pohľadom prepaľujúcim sa až do mojej duše. „Zacharian?“

„Tváriš sa, akoby bolo nemožné, že tu som. Vieš, tú uniformu nenosím len tak pre zábavu.“ Vyčarí úsmev na tej dokonalej tvári.

„Nie, ja len...“ Neviem, čo mám povedať.

„Ako noha?“ Opakuje otázku.

„V pohode.“

„To si hovorila aj včera.“

„Aj vtedy som bola v pohode.“

Opäť ten jeho úsmev. Ako to robí? Jeden kútik úst potiahne vyššie, vďaka čomu sa mu urobí v líci jemná jamka. Liam má celú škálu úsmevov a každý jeden z nich poznám, no Zacharian... On nemusí mať celú škálu, jemu stačí len tento a neviem od neho odtrhnúť zrak.

„Čo ten tvoj... Kto to vlastne je?“ Priblíži sa ku mne.

„Priateľ, frajer, človek, môj milovaný, volaj ho ako chceš.“ Mávnem rukou.

Nastane chvíľa ticha. Obozretne preskúmam okolie či nás niekto nepočúva.

„Takže ten tvoj priateľ... veľmi žiarlil?“ Toľká samoľúbosť v jednej otázke.

„Nežiarlil. Ani nemal na čo,“ odpoviem jednoducho.

„Ou, to bolo drsné. Práve si mi zlomila srdce.“ Priloží si dlane na ľavú stranu hrude. „A ja som si myslel, že to včera pre teba niečo znamenalo.“ Je majster v irónii skoro ako ja.

„Odkiaľ si sem vlastne prišla? Máš zvláštny prízvuk,“ doplní.

„Zaujímam sa snáď ja o tvoj život?“ pýtam sa.

„Nie, ale mala by si. Takého dych berúceho muža už nestretneš.“

„No predstav si. Môžeš ty mať ešte väčšie ego?“

„Takže to bude Slovensko, že?“ Konečne dvihnem pohľad a zapichnem ho do Zacharianovej tváre. Doteraz som sa tomu vyhýbala, aby som sa náhodou nestratila v temnote jeho očí.

„Ja Holly uškrtím,“ zavrčím.

„Ale nie, bola by jej škoda. Ani si nevieš predstaviť, koľko toho dokáže prezradiť, keď je so mnou. Akoby som bol pre ňu boh. Hltá každé moje slovo a berie ich ako zákon. Zákon, ktorý musí dodržiavať.“

Toto sa uberá zlým smerom. Začínam mať zlé tušenie.

„Prajem vám dobrý deň páni a dámy.“ Na malé pódium pred bránou konečne vyjde Jonathan Pierce. V obleku. Pousmejem sa. Možno moja predstava o tom mladíkovi neustále oblečenom v saku, košeli a kravate nebola až tak ďaleko od pravdy.

„Asi by ste chceli vedieť, prečo som vás sem všetkých zvolal.“

Nasleduje búrlivé vykrikovanie súhlasov.

Snažím sa ho počúvať, lenže sa cítim nepokojne, keď nedávam pozor na Zachariana. Na to, čo robí. Tým, že som venovala zvyšok svojej pozornosti Jonathanovi, som sa snažila naznačiť tomu samoľúbemu vojakovi ukončenie nášho rozhovoru. Ale nápad sa nevydaril a o tom sa presvedčím hneď, keď vzadu na krku cítim jeho teplý dych. Jeho pery na svojom uchu, keď prehovorí: „Vedela si, že toto je posledná šanca odísť z Mesta? Väčšina vojakov je tu. Sú tu takmer všetci obyvatelia. Ľahký a nepozorovaný útek.“

Nedýcham. Mlčím. Čakám.

„Mala by si si lepšie vyberať kamarátky, Parvati.“ Skôr, než stihnem niečo vysloviť, napríklad: „Ako do čerta poznáš moje skutočné meno?“ mi priloží na nos divne páchnucu látku a ja padám do temnoty. Utápam sa v čierno čiernej tme.

„Počula si, čo hovoril? Myslíš, že je to pravda?“

„Neviem a nehodlám to ani zisťovať. Milujem svoju dcéru. Nedám ju nejakému šialencovi, aby na nej skúšal tie svoje vymyslené hlúposti. A ty by si ma mal chápať.“ K jej nohám pribehne trojročné dievčatko s hnedými vlasmi po pás. Objíme jej nohu a zaborí si do nej aj tvár.

„Mamka, mamka, oni hovoria, že ma berú preč. Ja nechcem odísť. Ja ťa mám rada mamka. Ja už budem počúvať. Mamka moja prosím.“ Slzy jej tečú po lícach, čo Elizabeth zbadá, až keď jej dcéra dvihne tvár nahor.

„Poď.“ Matka vezme svoje dievčatko na ruky a vrúcne ju objíma. „Nenechám ich, aby mi ťa vzali,“ šepká jej do vlasov, ktoré jej dlaňou pravej ruky uhládza.

„Eli.“ Jej manžel ju nežne pohladí po ramene a vlepí jej bozk na temeno hlavy. Elizabeth je nízkeho vzrastu, vrch jej hlavy siaha po bradu Jacka – jej manžela. Tmavohnedé vlasy má ostrihané nakrátko. Pramienky sa jej jemne vlnia okolo tváre, ale na ramená už nedopadajú. Končia niekde v polovici krku.

Má síce výstrih, no jej prsia nie sú veľké. Práve preto vidno viac kľúčne kosti než jej poprsie. Štíhla postava zapríčiňuje to, že oblečenie na nej v podstate visí. Jednoduchý sivý svetrík a voľné rifle. Na nohách má obuté pohodlné topánky vhodné na dlhú chôdzu.

Jej manžel je na rozdiel od útlej postavy jeho ženy mohutnejší. Ramená má široké a ruky svalnaté z ťažkej práce v chodbách metra. Podpísal sa na ňom aj boj s nakazenými. Na tvári má širokú a dlhú jazvu tiahnucu sa pozdĺž pravej strany tváre, tesne vedľa ucha.

Jeho blond vlasy ladia s jeho svetlou pokožkou. S tou naopak kontrastuje tmavé oblečenie. Tmavohnedé tričko s dlhým rukávom a čierne menčestrové nohavice. Na nohách má topánky podobné kanadám.

„Ja viem, že ju nikam nechceš dať, ale musíme. Pozri, všetky deti v jej veku tam idú. Prežije to, nič sa jej nestane. Len niečo vyskúšajú. A tiež...“  Jack sa postaví pred svoju ženu a dcéru. Pohladí hnedovlasé dievčatko po vlasoch a pozrie Elizabeth do očí. „Nemáme na výber. Vykopnú nás, ak to neurobíme. Myslia si, že na niečo prídu. Že nájdu liek. Takto im v tom bránime.“ Odmlčí sa a pozrie inam. Jeho pohľad sa zameria na troch mužov postavených pri stene. Búrlivo debatujú a dokonca sa smejú. Oni nemajú čo stratiť. Nemajú malé deti. Sú samy sebe pánmi.

„Vyhodia nás tam von. Bez všetkého, žiadne masky či dýchacie prístroje. Stane sa z nás to, čoho sa tak veľmi bojíme.“ Krúti hlavou.

Po dlhom mlčaní, kedy medzi párom počuť len ich vzlykajúcu dcéru sa ozve Elizabeth. „Fajn. Dobre.“ Bezmyšlienkovite hladí svoje dieťa po vlasoch a horlivo ju bozkáva na čelo či spánky. Dievčatko má jednu stranu hlavy opretú o maminu hruď, druhé ucho jej Elizabeth prikryje dlaňou. „Ale ak ju zabijú, prisahám, že ja zabijem ich. Do jedného. So zúrivou matkou sa neradno zahrávať!“ vrčí.

 Plače, keď pri odchode narieka aj jej dcéra. Všetky deti sa vošli na malú železnú plošinu, ktorá sa s ľahkosťou pohybuje po koľajniciach preč. Ďaleko od rodičov, od toho čo poznajú.

S prázdnou mysľou kráča späť domov. Ak sa to tak ešte dá nazvať. Nejde uprostred cesty, ale na kraji. Prstami prechádza po špinavej stene hneď pod kopou káblov. V pravidelnom intervale ju oslepujú svetla lámp pripevnených nad jej hlavou.

Je vtipné ako rozdielne vyzerá každý úsek metra, aj keď ním prechádzali kedysi len tri linky. Kým niektoré zastávky sú zmodernizované či dokonca vonku na povrchu, ostatné sú zastarané. Rovnaké jamky a vypukliny v riadku jednej farby. Niekde to je horčicová, červená ba dokonca aj modrá. Medzi tým názov zastávky. Inde sú aj obyčajné kachličky, ktoré sa nápadne podobajú socialistickej vizáži.

Niektoré zastávky sú prestupné, takže sú tam aj poschodia. Väčšinou tam žijú ľudia. Ostatní si našli príbytky za tajuplnými dverami, ako aj Elizabeth a Jack, či si postavili primitívne obydlie rovno na trati. Na koľajniciach však väčšinou postávajú obchodníci a rôzni ľudia, ktorí niečo zháňajú, skupujú alebo predávajú. Sú presne určené trasy, kde sa železnica využívať nebude, tam sa obyvatelia môžu angažovať. Tieto miesta majú na trati barikády slúžiace zároveň aj na ochranu ľudí hlavne pred škodcami. Sú to metrové betónové a pieskové zábrany. Často sa tam pridávali aj všelijaké veci, väčšinou rozbitý nábytok.

Jej ruka sa zastaví, keď prejde zo studenej steny na iný materiál. Stisne kľučku a vojde dnu. Mnoho dverí v chodbe vedie ďalej, ako labyrint. Novšie a novšie uličky. Tieto za sebou ukrývajú len malú miestnosť plnú káblov a trubiek, a s dvomi matracmi. Sú rovnako veľké, respektíve malé. Jeden patrí ich dcére, druhý manželom.

Elizabeth sa usadí na dcérinu matrac a rozplače sa opäť. „Ako sme to mohli dopustiť, Jack?“ Vzlyká.

„Museli sme.“ Kľakne si jej manžel pred ňu a chytí ju za ruky.

„Nechaj ma. To ty si ma to donútil urobiť!“ Vytrhne sa mu a vyskočí na nohy.

Jack sklopí hlavu a dlaňami si prejde po tvári. „Takto môžeme žiť. Ak sa nám vráti, budeme žiť ďalej spolu.“

„A čo ak sa nám nevráti? Čo potom? Mala som ísť miesto nej.“

„Vráti!“ zvrieskne Jack. „Vráti sa a opováž sa tvrdiť opak. Čo sa stalo s tou ženou, do ktorej som sa zaľúbil? Ktorá neustále snila, bola optimistická, neustále prekypovala dobrou náladou a všetkých rozveseľovala?“

„Zomrela spolu s nádejou na lepší život.“ Elizabeth sa otočí k manželovi chrbtom, nadýchne sa a vyjde opäť von. Zamieri späť na nástupište.

Špinavá stena ovešaná káblami sa mení na zlato-červené hliníkové kachličky, niekde povypadávané či naschvál strhnuté. Žena zastaví pred barikádou na koľajniciach. Tá jej siaha po prsia. Hneď vedľa sú schodíky, ktoré pomáhajú ľuďom túto zábranu prekonať a zároveň vyjsť z koľajníc na dlažbu zastávky.

Tu sa stretávajú všetci ľudia. Medzi piliermi stoja rôzne stánky, kde obchodníci ponúkajú všelijaký tovar. Mäso, zbrane, náboje, alkohol, zdravotné potreby či oblečenie. Obchodíky sú medzi sebou oddelené pletivami alebo mrežami. Medzi nimi vedie len úzky priechod, ktorý zmenšuje pôvodnú veľkosť tejto zastávky. Jediný východ von, eskalátory, sú na vrchu uzavreté a zabarikádované.

Elizabeth prejde pomedzi prvé dva piliere a tak sa okamžite dostane do úzkej uličky medzi obchodom s kožušinami a jedlom. Nemá v úmysle si nič kupovať. Chce len navštíviť kamaráta – Jaroslava Staška. Jeho dcéra, Alexandra, bola najlepšia kamarátka s tou jej. Preto aj Elizabeth a Jack si boli blízky s manželmi Staškovými.

Prepletá svoje maličké telo medzi opilcami a vojakmi. V túto dobu tu nie sú skoro žiadne ženy. Tie pravdepodobne plačú doma alebo spia. Je už krátko po polnoci, preto sa Elizabeth ani nečuduje. Trhy však fungujú neustále.

„Ako sa máme mačička?“ píska na ňu opitý muž sediaci na starej drevenej stoličke. Tá sa určite čoskoro rozpadne. Žena mu neodpovedá, aj keď na ňom vidí uniformu. Je to vojak. A určite nie miestny. Nebadane pokrúti hlavou a kráča ďalej.

„Effy!“ Znenazdania sa na ňu vrhne prúd tmavých, ba čiernych vlasov, ktoré jaj zatienia výhľad.

„Jana?“ Odtiahne sa, aby si prezrela, kto ju objíma. „Prečo nie si doma?“

„To isté by som sa mohla opýtať ja teba.“ Odpovedá Jana Stašková. Pomaly sa presunie za dva barely slúžiace ako pult a pritúli sa k manželovi. Ten jej cez ramená prehodí svoju dlhú ruku a venuje smutný úsmev Elizabeth.

„Nemohla som byť doma. Je to hrozné. Ak... ak sa jej niečo stane, budem si to do smrti vyčítať.“ Tentoraz už neroní slzy. Už sa jej nechce. Necíti absolútne nič. Stoji na mieste ako nejaký robot bez emócií a pohľad upiera do ohňa, okolo ktorého postáva niekoľko osôb. Upokojuje ju to. Čím dlhšie do oranžových plameňov hľadí, tým viac ju omamujú ako nejaká droga.

Dvihne pohľad späť na svojich kamarátov, ktorí vyzerajú rovnako smutne ako ona sama. Janin pohľad je často prázdny či zamyslený. Po hodinovom rozhovore sa Eliza rozlúči a rozhodne sa vrátiť sa svojim manželom.

„A čo Saška?“ plače dievčatko, keď ju otec ťahá za ruku a ženie ju ďalej.

Krátke hnedé vlasy jeho ženy sa na temene jej hlavy vlnia a nadskakujú pri behu. Zastaví a obráti sa na svojich milovaných. „Sme tu.“ Bradou ukáže niekam do zákruty, na ktorej začiatku stojí.

„Zober ju.“ Jack vloží krehkú rúčku do dlane jeho ženy. Priloží dcére pery na čelo, pohladí ju a postaví sa z podrepu. Pobozká Elizabeth na ústa a venuje jej úsmev predtým, než sa rozbehne späť do uličky odkiaľ prišiel.

Dvoje páry očí ho sledujú odchádzať. Matka s dcérou neodchádzajú, pretože musia ešte počkať. Nie sú jediné. Aj pán Staško bol s nimi. Rovnako ako niekoľko rodičov, ktorý sa rozhodli vziať svoje deti preč a zachrániť ich.

Opäť je počuť rýchle kroky. Dievčatko o niečo staršie než Elizabethina dcéra, uteká spolu s rýchlo kráčajúcou matkou. Nie je to Alexandra.

„Čo sa tam deje? Kde sú ostatní?“ pýta sa Eliza ťažko dýchajúcej ženy.

„Oni... to je všetko.“ Krúti hlavou matka a privinie si svoju dcéru bližšie k telu. „Keď zistili, že im ušlo sedem detí, zavreli ich a...“ vetu preruší streľba. Obe dievčatká sa naraz rozplačú.

„Panebože,“ vysloví Eli a zovrie rúčku svojej dcéry pevnejšie. V hrudi ju bodne a slzy sa jej derú do očí. Čo je s Jackom? Ale musí zachrániť svoju dcérku. Potrebujú sa pohnúť. „Poďme.“ Mávne rukou na ďalšiu matku nervózne stojacu v uličke a spoločne sa vyberú do tmavej chodby, len chabo osvetlenej jedným svetlom. Tie ostatné sú rozbité.

Čím viac kriku a streľby počuť, tým rýchlejšie utekajú až sa zdá, že ich dcéry za nimi povievajú sťa papierik na šnúrke. Lenže tak to nie je. Aj malé dievčatká prepletajú nožičkami a snažia sa dýchať pomedzi vzlyky.

Zastavia sa, až keď dorazia na miesto. Ďalšia zastávka. Táto je neobývaná, pretože sa využíva ako prechod na svet tam hore. Je to ako brána do pekiel, lenže to peklo nie je pod zemou, skôr nad ňou.

Elizabeth zdvihne svoju dcéru a položí ju na podlahu zastávky. Vzápätí tam vylezie aj ona. Pomôže aj druhej matke a na nič nečakajú. Rozbehnú sa ku eskalátorom. Teraz to sú už len obyčajné schody, príliš strmé a príliš dlhé. Spolu s deťmi im to trvá dlho, než sa dostanú na vrchol, ale podarí sa to.

Už pri posledných schodoch si Eli všimne, že v priestrannej miestnosti, v ktorej sa ocitá stojí päť detí a zopár dospelých osôb. Ako prvý ich zbadá muž ležérne opretý o stenu oproti. Pohľad upieral až doteraz na schody. V tomto momente už jeho oči sledujú matky s dcérami blížiace sa k nemu a jeho kolegom.

„Konečne. Musíme už ísť. Koľko vás ešte príde?“ pýta sa, keď sa nohou, ktorej spodkom predtým špinil omietku, odrazí od chladnej steny a založí si ruky na hrudi.

„To je všetko. Pristihli nás.“ Ozrejmí druhá žena.

„Tak to aby sme šli. Šup šup.“ Tleskne muž dlaňami. Otočí sa ku všetkým chrbtom a mávne rukou na jeho kamaráta, ktorému z úst trčí cigara. Elizabeth takú videla len párkrát. Tu sa väčšinou fajčili obyčajné cigarety či len tabak v niečom zošúľaný. Alebo nič.

Zarastený mladík s cigarou v ústach vyfúkne dym a vezme plynové masky z pultu, nad ktorým visí mapa metra. Tá je na niektorých častiach natrhnutá a postriekaná krvou. Teda je to niečo červené, takže s najväčšou pravdepodobnosťou je to krv. Mladík spolu s ďalším mužom rozdajú masky deťom.

Chlap, ktorý to pravdepodobne celé vedie sa otočí na ustaraných rodičov. Sú dokopy štyria, s Elizabeth piati. Tri matky so slzami v očiach a dvaja otcovia, márne sa snažiaci zakryť svoj žiaľ.

„Iba deti, to viete. Nech si nasadia masky alebo im ich nasaďte vy, to je jedno.“ Opäť mávne rukou. „Cestou sa zastavíme ešte v niekoľkých mestách.“ Povie, len tak mimochodom. Akoby nebolo už dosť nebezpečné sa premávať so siedmimi deťmi po uliciach plných chodiacich mŕtvol.

„Nezaplatili sme vám za to, aby ste naše deti nechal zomrieť.“ Upozorní ho jeden otec.

„Nebojte sa. Nie som šialený pedofil. A svoje slovo držím, dlhy splácam.“

Chvíľu všetci mlčia. Ticho pretne opäť muž. Ten, ktorý to všetko zorganizoval. „Fajn, šup šup, som povedal. Nemáme na to celý deň.“ Zaznie vzdialený krik. „Dokonca ani celé minúty. Masky nasadiť, rozlúčka, a von z tých prekliatych dverí!“ prekričí streľbu zbraní a presunie sa k dverám. Nasadí si masku, rovnako aj jeho „kumpáni“.

„Milujem ťa, Parvati. Pamätaj na to. Vždy budeš mojou dcérou a nezabudnem na teba. Dúfam, že raz si uvedomíš, že toto všetko, je pre tvoje dobro. Tam v Amerike, ti bude lepšie. Sľubujem.“ Elizabeth venuje svojej plačúcej dcére bozk na čelo. Uhladí jej vlasy,  pomôže nasadiť masku a so slzami jej kýva na rozlúčku, keď mizne z dcérinho života. Naveky.

„Milujem ťa,“ jej ostáva na perách pri páde na zem. Okolo nej sa rýchlo šíri kaluž krvi. Na ničom jej však už nezáleží. Jej manžel je s najväčšou pravdepodobnosťou mŕtvy, jej dcéra odišla, už ju ako matku ani manželku netreba. Zatvára oči s príjemným pocitom a myšlienkou v hlave, že to stálo za to, keď vie, čo za život čaká jej dcéru – Parvati.

Ďalšia kapitola →