RC: Ruta Sepetys: V šedých tónech

Originálny názov: Between Shades of Grey
Autor: Ruta Sepetys
Dátum vydania: eng 3/2011, cz 9/2013, sk 5/2011
Vydavateľstvo: CooBoo, Ikar
Počet strán: 288
Hodnotenie GR: 4,33

Fun -/5
Love 4/5
Boyfriend 2,5/5
Tears 4/5

Anotácia:
Píše se rok 1941. Lině je patnáct let a těší se, že po prázdninách půjde na uměleckou školu. Jednoho večera k nim domů ale vrazí sovětská tajná policie a společně s její matkou a malým bráškou ji odvlečou pryč. Čeká je deportace do pracovních táborů na Sibiři.
Lina se musí naučit bojovat o život, přijímat obtížná rozhodnutí, spolknout ponižování a bití a hlavně se nenechat zlomit, udržet si vlastní lidství. A to se jí daří díky rodině a také lásce k výtvarnému umění. I přes ohromné riziko si kreslí a zapisuje, co všechno ona a ostatní lidé okolo ní zažívají. Nejdříve kreslí, protože doufá, že se díky obrázkům a vzkazům jejímu otci podaří je najít a zachránit. Později proto, aby uchovala paměť národa a vzdala tak poctu tisícům nevinných lidí, kteří byli odsouzeni k smrti, ať už okamžité při popravách, nebo pomalejší v pracovních táborech.
zdroj: goodreads.com

Môj názor:
Chvíľu som váhala či si túto knihu prečítať, alebo nie. No po mnohých filmoch z obdobia 2. Svetovej vojny som sa parádne naladila a absolútne nič mi nestálo v ceste. Knihu som si hneď aj zohnala a prečítala ju.

"Chtěl jsem jen říct, že tu proti sobě stojí dva ďáblové a oba chtějí vládnout peklu."

Autorka nám opisuje príbeh mladej Liny a jej rodiny, ktorá sa dostane do Stalinovej nepriazne a spolu s tisíckami ďalších Litovčanov sú deportovaní do pracovných táborov. Lina, milovníčka kreslenia pevne verí, že vďaka svojmu nadaniu, môže neskôr svetu ukázať, čo sa skutočne dialo, počas jej času v Rusku.
Pôvodne som si myslela, že je kniha o niečom úplne inom. Fakt nechápem prečo, či som si spojila inú anotáciu s touto, neviem, no aj keď moje predstavy boli lepšie, kniha nesklamala. Páčilo sa mi, ako autorka čitateľov hodila rovno do vriacej vody a nechala nás v nej až kým z nás neostali len osamelé kosti. Od prvých stránok sa čosi deje a tak to trvá až do konca. Neexistuje pasáž, ktorá by nudila, aj keď sa v knihe veľa dramatického nedeje.

Ruta dokonalo opísala pocity postáv a neraz ma donútila sa zamýšľať nad kadejakými vecami. O tom, ako plytváme jedlom, aké maličkosti nás trápia, ako si myslíme, že sa nám také ničo nikdy nemôže stať, až kým sa to fakt nestane.
Autorka píše naozaj skvelo, nie len že dokázala vytvoriť vierohodných hrdinov, ktorí trpeli, plakali, tešili sa a premýšľali, ale zaujala aj svojim štýlom. Celá kniha je písaná hrozne jednoducho, no sem tam ako blesk z jasného neba udrie nejaký citát, nad ktorým sa budete zamýšľať aj niekoľko minút. Hlboké myšlienky sa spájali s jednoduchým myslením hrdinky tak jemne a nepatrne, ako keď more prechádza do piesočnatej pláže. Vôbec neboli silené a boli naozaj krásne.
Veľmi ma zaujal aj nápad pridávania spomienok ku koncu kapitol. Zo začiatku som si myslela, že ma to nebude baviť, no mýlila som

sa. Neskutočne ma zaujímal Linin život pred tým všetkým. Páčilo sa mi čítať o tom, ako sa to všetko začalo, no zároveň o tom, aké nevinné a šťastné dievča kedysi Lina bola.
Síce nejaké dramatické prevraty knihu obchádzajú, nedokážete sa od knihy odtrhnúť už len z toho dôvodu, že túžite vedieť, čo sa s postavami ďalej stane. Kam pôjdu, kto prežije a kto nie. Je vám jedno či daný charakter poznáte alebo nie, jednoducho s ním súcítite.
Ako som spomínala, autorka prepracovala svoje postavy do dokonalosti. Nie len tie hlavné, ale aj vedľajšie a nepodstatné. Čitateľ nepozná ich zázemie, minulosť a pocity, no podľa ich gest, mimiky a slov vie, ako sa cítia a čo prežívajú. Nervózne tiky či závislosti. Niektorí uvažovali a správali sa racionálne, iní vyvádzali, ďalších ovládla apatia. Našli sa všetky emócie od výmyslu sveta, ktoré dokonalo vystihli každú postavu.

Chvíľu som očakávala, že Lina bude Litovská odroda Tatiany z Medeného Jazdca (čiže strašne hlúpa), ale vôbec to tak nebolo. Uvažovala a správala sa, síce miestami hazardne, no starala sa o rodinu a vždy pochopila, kedy je správne mlčať, a kedy sa ozvať. Páčili sa mi jej myšlienky a jej predstavy. Jej fantázia, ktorá ma fakt ohurovala. To, ako milovala kreslenie a nezanedbala ho ani v pracovnom tábore. Dozerala na rodinu a nebála sa zahodiť svoju pýchu, keď bolo treba. Bola na svoj vek mimoriadne odvážna a preto sa mi aj hneď zapáčila.
Síce je láska v tejto knihe druhoradá, keďže Ruta chcela poukázať najmä na to utrpenie a zamlčanú históriu pobaltských štátov, vyskytol sa tu aj cieľový objekt - Andrius (fakt dúfam, že sa tak volal).
Jeho postava bola všelijaká. Od začiatku išlo o silného a drzého chlapca, no to sa časom ešte vystupňovalo a nemohla som si pomôcť, neustále som z neho mala pocit, že niečo skrýva, a aj keď pravda vyšla najavo, neverila som mu.

Moje oko zaujal skôr strážca Kreckij, keďže mi prišiel byť omnoho zaujímavejšia postava ako Andrius, ktorý sa mi zdal byť najslabší článok postáv.
Zamilovala som sa do príbehu, do písania a keďže milujem históriu a hlavne toto obdobie, bolo dopredu jasné, že sa mi to bude páčiť. Avšak V šedých tónech malo aj svoje nedostatky.
Za najväčší považujem koniec. Autorka to zrejme nechcela zbytočne naťahovať, hodila tam akurát tak epilóg, ktorý nám ako tak prezradil, čo sa vlastne neskôr odohralo, no to tomu nepomohlo. Už som vyššie napísala, že Ruta chcela poukázať hlavne na tie otrasné veci, ktoré NKVD vykonávala, ale neuvedomila si, že písala beletriu. Román. Koniec mi prišiel byť odfláknutý. Možno to urobila naschvál, nech tam je nejaký cliffhanger a my si všetko domyslíme, no vôbec ma to nepotešilo. Z epilógu som sa nedozvedela v podstate nič. Neviem, čo sa stalo so všetkými postavami - či už ide o Kreckijho, Lininu rodinu alebo spolutrpiteľov.
Od toho sa odvíja aj druhý nedostatok a tým je podľa mňa nedostatok opisov. Viem, že by to zrejme bolo o ničom, keby autorka písala každý jeden deň v tábore, ale chýbalo mi tam toho viac. Viac opísať výzory, krajinu a okolie, či jednoducho vysvetliť, ako urobili oheň, alebo ako vedeli, aký je deň, prečo neušli?... Maličkosti, nad ktorými som si lámala hlavu. Ak by sa autorka rozpisovala o niečo viac, aj keď chápem, že ide o myšlienky Liny, predsa nemôže opisovať na celú stranu strom, zrejme by aj koniec vyznel lepšie, alebo by ho mohla už rovno upraviť.

"Hitler a Stalin si rozebrali Litvu, Lotyšsko, Estonsko, Polsko a další země. Oba jsem je nakreslila, jak si rozdělují státy jako děti hračky. Polsko pro tebe, Litva pro mě. Byla to pro ně hra?"

Kniha sa mi páčila a rozhodne ju odporúčam aj vám. Príbeh bol zaujímavý a pre mňa ešte nepoznaný, zaujímavé bolo aj čítanie o tom, ako tam ľudia vtedy žili a čo museli robiť. Autorka to napísala tak skvelo, že sa určite nebudete nudiť a budete si zaznamenávať každý citát, aký nájdete, a verte mi, bude ich dosť.