Diary: Summer time is over + Photodiary 1

Po veľmi dlhom čase som tu opäť s mojim denníkom. Tentoraz ho ale rozdelím na dve časti, aby som vás neprespamovala obrázkami.

Takže čo sa udiali cez prázdniny?

Hneď na začiatku júla sme sa vybrali do Chorvátska na dovolenku. Som šťastná, že som KONEČNE bola pri mori, ale úprimne, nemám rada Chorvátsko. Nepáči sa mi to, že je to preplnené Slovákmi a Čechmi, nepáči sa mi, že to ta vyzerá ako keby som šla tu na Slovensku k nejakému jazeru, proste sa mi to tam nepáči. Jediné pozitívum? Presvedčila som mamu, aby sme išli do Dubrovníka, kde sa točí Game of Thrones. Škoda len, že sme tam bol nejaké dva týždne predtým, než tam začali natáčať.

O tom však potom, teda v druhom článku, kam hodím všetky fotky z toho nádherného mesta.

V Chorvátsku sme boli presne týždeň a boli sme ubytovaní u neskutočne milého staršieho páru. Inak mi vôbec nevadilo, že sme tam boli tak krátko, pretože sa mi fakt Chorvátsko nepáči. Nebyť Dubrovníka, neviem či by som vôbec šla.

Zvyšok mesiaca som si "užívala prázdniny". To znamená, že väčšinou nemala absolútne čo robiť, keďže mi došli aj prachy. Čakala som už len na august, kedy sa mi začala brigáda, z ktorej som najprv bola dosť vystresovaná. Nové prostredie, neznámy ľudia. Po týždni som si zvykla a v pohode sa už bavila aj s inými brigádnikmi. Chodievali sme spolu na obedy alebo sme len tak kecali v kancli. A to bol fakt celý môj august.

Trikrát celkovo som bola na kupku, stále na tom istom, lebo ako jediné tam nemá neskutočnú plnku a človek sa tam nemusí báť o veci. Avšak ponuka kúpalísk v druhom najväčšom meste Slovenska - Košiciach, ktoré obklopujú samé termálne pramene, je fakt na pi**. Dokopy sú tu tri kúpaliska. Na jednom od vás chcú viac ako 5€ za dva bazény, v ktorých sa postavíte, takže veľa plávania sa nekoná. Je tam síce jeden pomalý tobogán a také tie šmýkalky, no kolujú reči o tom, koľko sa tam už našlo pozapichovaných žiletiek. Okrem toho sa tam vraj dosť kradne. Ako deti sme tam často chodili, no teraz sa tomu vyhýbam. Druhé kúpalisko je na opačnom konci mesta a tak neskutočne ďaleko od zastávky, že ma tam ani nebaví chodiť. Síce je najlacnejšie, no zároveň je tam najväčšia plnka. Má to neskutočne malý areál, takže hlava na hlave a sú tam len dva bazény, v ktorých sa tiež dá postaviť. Preto chodím stále len na jedno, kde je pomenej ľudí, je tam plavecký bazén, no tie peniaze, čo za to chcú... 4 eurá pre študenta pre JEDEN bazén a dokopy 3 jedlá na výber? Ešte aj po tretej poobede, keď som tam išla z roboty som platila síce o 50 centov menej no stále SAKRA VEĽA. K jazerám nechodím, takže som musela moje posledné prachy v tých horúčavách obetovať práve na to kúpalisko.

Inak sme s mamou skočili aj na Jazero (sídlisko, kde je jazero! to by vás nenapadlo, čo?), že sa trochu poopaľujeme, ale tak pieklo, že sme sedeli dokopy asi 45 minút na lavičke a šli na pivo. Teda ja na kofolu. Inak sme tých 45 minút sledovali vodných lyžiarov. Ono to má aj svoj názov, na ktorý si momentálne nespomeniem. Postavili tam proste také niečo ako vlek a ťahá to ľudí po vode. Boli tam fakt dosť šraci (preklad: pekní chalani) a niektorí si tam parádne saltá dávali.

August postupne prešiel do septembra a tak sme tu. Na začiatku mesiaca som mala zápis, na ktorý som ani nemusela ísť, pretože nám všetko vysvetlili asi takýmto spôsobom: "toto je toto, toto je toto, toto urobíte takto a však všetko budete mať na stránke." Potom sa všetkých tých 150 či možno aj viac študentov nahrnulo dopredu do radu, keďže nám pečiatkovali potvrdenia. Logické. Stáli sme tam s kamoškou pol hodinu a to sme ešte mali šťastie, lebo sme boli niekde uprostred radu.

Najlepšie bolo, keď nám na začiatku zápisu povedali, že si PO zápise môžeme ísť po ISIC na rektorát. Skončil zápis o nejakej pol tretej - tretej, čakáme v rade na tie blbé potvrdenia a zrazu nám povedia: "ISIC? Ten sa dával iba do druhej." Yeesssssss.

Celá nadurdená, že som tam vôbec bola a nemám ISIC a nič som sa nedozvedela som sa vybrala za mamou a sestrou do auparku. Dohodli sme sa, že pôjdeme spolu, ale, samozrejme, išli skôr a stihli už polovicu obchodov poprezerať. Ponáhľala som sa a tak si hovorím, pôjdem busom alebo je to bližšie peši? Bus mal ísť za štyri minúty a boli to len dve zastávky, takže voľba bola jasná.

Bus prišiel o 10 minút a tie dve zastávky trvali 15 minút. Prečo? LEBO ELEKTRIČKOVÉ TRATE. Ja chápem, že to bude vyzerať pekne a novšie atď, ale robia to už enormne dlho, vzhľadom na to, že najfrekventovanejšia cesta - čiže námestie osloboditeľov - sa začala prerábať ako jedna z prvých a ešte ani zďaleka nie sú hotoví. Lenže teraz už robia aj smer krížom na tú cestu, takže to autobusy a všetky autá obchádzajú v jednoprúdovke. Po takom čase by si človek myslel, že tí ľudia snáď pochopia, že je lepšie mesto obísť, ale NIEEEEEEEEEEEEEE. Je tam jednoprúdovka, chodí tadiaľ možno aj 15, ak nie viac, spojov a proste oni tými autami tam just idú. A potom že prečo mi zrazu trvá cesta do mesta o 15 minút dlhšie. Ach bože.

Od začiatku septembra ma len všetko nervuje. Najviac však škola, do ktorej ešte ani nechodím, ale už ju nenávidím. Môj rozvrh snáď nemôže byť horší, najlepšie však na tom je, že ho už nemôžeme meniť a len dnes nám konečne zapísali čas jedného predmetu. NIEEEEEEE vôbec sa mi neprekrýva so športom. A NEMôŽEM TO UŽ ZMENIŤ. Najviac sa teším na štvorhodinovú prednášku o nových metódach translatológie od akejsi Nemky, ktorá bude speakovať po anglicky a účasť je povinná. YAAAASSSSSSSSS. No nemiluj to.

Inak som tu zvykla pridávať aj čo nového som pozrela a aké super pesničky som objavila, ale som sa rozhodla urobiť inú rubriku, kam to budem každý mesiac dávať :)

Dosť bolo rečí, tu máte photodiary, fotky z Dubrovníka čakajte v ďalšom článku (ktorý snáď vyjde zajtra. Tu vám hodím, ale tie z IG).