RC: Anthony Doerr - Svetlo, ktoré nevidíme

Originálny názov: All the Light We Cannot See
Autor: Anthony Doerr
Dátum vydania: sk 1/2016, eng 5/2014
Vydavateľstvo: sk/cz Ikar, eng Scribner
Počet strán: 576
Hodnotenie GR: 4,30

Fun  0/5
Love  -/5
Boyfriend  -/5
Tears  2/5

Anotácia: 
Marie-Laure žije s otcom neďaleko Národného prírodovedného múzea, kde otec pracuje ako kľučiar a zámočník. Šesťročná Marie-Laure prichádza o zrak, a tak otec postaví dokonalú repliku štvrte, kde bývajú, aby sa dcéra naučila orientovať hmatom a trafila domov. Keď má Marie-Laure dvanásť, do Paríža vtrhnú nacisti, a tak aj s otcom nachádzajú útočisko u samotárskeho prastrýka vo vysokánskom dome na pobreží. Z Paríža si nesú klenot, ktorý je azda najvzácnejším a zároveň najnebezpečnejším artiklom v celom múzeu.
Sirota Werner vyrastá s mladšou sestrou v nemeckom banskom mestečku. Jedného dňa naďabia na jednoduchý rádioprijímač a chlapec jeho čaru okamžite podľahne. Z Wernera sa stáva opravár a s týmito dôležitými technickými výdobytkami si rozumie ako málokto. Vďaka jedinečnej zručnosti sa dostane na prestížnu internátnu školu pre Hitlerovu mládež, kde vládne disciplína a drezúra, a neskôr do špeciálnej jednotky, ktorá má za úlohu vyhľadávať a likvidovať akékoľvek známky odboja. Werner si postupne uvedomuje, že jeho talent má na svedomí mnohé životy, vydáva sa na púť do hlbín vojnovej mašinérie a napokon sa ocitá v Saint-Malo, kde stretáva Marie-Laure.

Môj názor:
Hneď ako som knihu objavila, tak som vedela, že si ju musím prečítať. Zaujal ma dej, no aj slepá postava. Ešte som nečítala knihu, kde by bola hlavná hrdinka slepá, takže ma to naozaj lákalo. Okrem toho ma dostala aj druhá svetová vojna, o ktorej vždy rada čítam.

Príbeh nám predstavuje dvoch mladých ľudí, Wernera a Marie-Laure, ktorí sa snažia prežiť vojnu. Autor čitateľom ukazuje detstvo dvoch hrdinov a postupne sa dostáva až ku koncu vojny. Spoločne s postavami teda musíme preskákať desivé zážitky, ktoré zažijú, no aj milé momenty, ktoré im aspoň kúsok osladia ich životy.
Veľmi som sa tešila na túto knihu a z neznámych dôvodov som si po prečítaní anotácie fakt myslela, že ide o akúsi romantiku. Úprimne vám poviem, že prečítam aj niečo bez romantickej vložky, ale tu mi to normálne chýbalo.
Začiatok bol zaujímavý. Autor si fakt poradil s tým, že človeka musí zaujať už v úvode. Avšak potom sa vrátil do minulosti, čo mi najprv nevadilo, no postupne ma to začalo nudiť až som už len premýšľala, kedy to konečne dočítam.
Príbeh je totiž rozdelení na prítomnosť a minulosť. Autor venuje zopár kapitol prítomnosti a udalostiam, ktoré sa momentálne odohrávajú, potom sa však vráti k tomu, ako sa tam postavy vlastne dostali. Ak by tam neboli napínavé scény z prítomnosti, knihu by som čítala asi stokrát pomalšie a možno by som ju ani nedočítala. Celý dej postupoval strašne pomaly, žiadne akčné scény sa neodohrali, autor vsadil len na svoj talent v písaní.
A musím uznať, že písať fakt vie. Kniha mi pripomínala klasiky, ktorým sa vyhýbam, pretože sa príbeh ťahá ako sopeľ a nudím sa pri nich, no napísané sú pekne a majú kopu krásnych myšlienok. Takto to bolo aj tu. Autor dokázal krásne opísať miesta, pocity a vlastnosti, zároveň sa mu podarilo vymyslieť pekné myšlienky, ktoré som si musela hneď označiť.

"V mnohých, premnohých oknách vládne tma. Mesto vyzerá ako knižnica plná kníh napísaných neznámym jazykom, domy sú ako vysokánske regály, názvy kníh sa nedajú prečítať aj preto, lebo lampičky niekto pozhasínal."

Ani nápad nebol zlý, aj napriek tomu, že bol podľa mňa spracovaný dosť nezáživne. Páčila sa mi myšlienka s prekliatym diamantom a hitlerovou školou. Tiež to, že nám autor v podstate ukázal dve strany mince. Vojnu z pohľadu Nemecka a vojnu z pohľadu protivníka. Zaujalo ma to, ako fungovala škola pre Hitlerovú mládež. Akí hnusní k ním boli niektorí učitelia a ako ľahko sa dalo obísť zákony. Ešte viac ma zaujala myšlienka slepého dievčaťa. Páčilo sa mi čítať, ako vnímalo svet a zároveň som si nedokázala predstaviť to, ako tak dokázalo žiť.
Najväčším plusom celej knihy však boli postavy. Hlavné, vedľajšie, aj tie, ktoré sa tam objavili len na pár riadkoch. Anthony dokázal vymyslieť skutočné osoby so skutočnými pocitmi a skutočnými konaniami. Mala som pocit, že všetky tie osoby skutočne existovali.

Najviac ma skutočne dostala hlavná hrdinka Marie-Laure, pretože to bolo slepé dievča počas druhej svetovej vojny. Musela som ju obdivovať a nechápať jej odvahu. Naozaj som si nedokázala predstaviť, že by som bola slepá ja a žila taký život ako ona. Obdivujem ju, fakt. Páčilo sa mi, aká bola odvážna a veselá, aj keď na to niekedy nebol dôvod. Tešila sa z maličkostí a užívala si aj drobné momenty. Zapáčila sa mi.
Werner bol chlapec, ktorý ešte nevedel, čo je život a ako ho viesť. Nevedel, aký je sám človek, čomu verí a ako sa ma správať. Páčilo sa mi, ako sa sám nepoznal. Vedel len jedinú vec - to, že chce študovať a dostať sa do Berlína. Dostala ma jeho naivita a to, ako vnímal svet okolo seba. Bol múdry, no mala som pocit, akoby nevedel, čo sa v skutočnosti vo svete deje, až kým nebol v škole a všetko nevidel. Bol naivný a nevinný. Aspoň takto som ho videla vo svojich očiach.
Okrem týchto dvoch postáv sa v knihe objavuje aj Mariin otec, prastrýko, pani Manecová, Wernerova sestra či jeho kamarát. Všetky postavy sú niečím výnimočné a odlišné a to je na nich úžasné. Zároveň si čitateľ môže vysvetliť ich konania a vnímanie sveta po svojom. Autor nemal potrebu neustále vysvetľovať dôvody za činmi postáv, jednoducho to nechal na čitateľov. Aby práve oni porozmýšľali, prečo táto osoba konala tak a prečo táto tak.
Mala som pocit, že autor takto napísal celú knihu. Nepoložil nám všetko na tanier, ako to robia všetci. Nechal prázdne miesta, o ktorých máme porozmýšľať my, čitatelia. O konaniach a vlastnostiach postáv či o rôznych momentoch, ktoré priamo nikdy nevysvetlil. Ku koncu ich bolo najviac. Pri niektorých som sa pozastavila a premýšľala, o čom Anthony vlastne píše, až potom sa tam objavila jedna veta, pri ktorej som si len trepla dlaňou o čelo. Porozumela som.
Kniha síce neobsahuje kopu akčných pasáži, no napätie a zvedavosť vás donútia čítať ďalej. Príbeh sa rozvíja naozaj pomaly, avšak nie každému to môže vadiť. Ku koncu sa všetko rozbehne a zopárkrát vás čosi neskutočne prekvapí, určite tak, ako aj mňa.
Toto dielo mi síce úplne nesadlo, no nevyhralo Pulitzerovu cenu len tak. Určite ju odporúčam, hlavne ak máte radi historické príbehy a nevadí vám pomalý a menej akčný dej.

Za knihu ďakujem vydavateľstvu Ikar.

Ak si ju chcete kúpiť, tak kliknite TU.