A Love Story

Ak čítate moje denníkové príspevky, tak možno viete, že som sa pred pár mesiacmi rozhodla písať poviedky, aby som sa zlepšila v písaní. Väčšinu mám na Wattpade, no ten tak často nenavštevujem, tak som sa rozhodla hodiť čosi aj sem.

Snáď sa vám tento príbeh bude páčiť a vôbec ho dočítate do konca :D

Ostatné poviedky na blogu:

Som to ja?

Ľahostajnosť - vírus

Girl

A Love Story

Viete, ako sa vždy pretriasa láska na prvý pohľad? Nikdy som tomu neverila. A stále neverím. Pretože človek najprv musí niekoho spoznať, aby vôbec vedel, čo je to láska. Ale osud, to už je druhá vec.

Prvýkrát som ju videl v autobuse. Sedela o kúsok ďalej od miesta, kde som stál. So slúchadlami v ušiach si pokyvkávala hlavou v rytme akejsi pesničky, nenápadne si aj spievajúc. Určite si myslela, že si ju nikto nevšíma a nevidí to, keď si ústa zakryla rukou a tvár natočila k oknu. Ja som ju však sledoval. Spočiatku som na ňu zízal len kvôli tomu, že som nemal dôvod nezízať. Chápete? Nechcem znieť zúfalo, no keď je autobus poloprázdny a sedí v ňom len jedno dievča približne v mojom veku, prečo sa nepozrieť?

Nebudem vám hovoriť, že som v nej videl moje vysnené dievča a vedel som, že spolu skončíme, pretože by som klamal. Ak k vám budem úprimný, nepáčila sa mi až tak. Vtedy som mal svoj typ. Museli to byť ženské ženy, čo ona nebola. Nemyslím nejakú kozatú zmachlenú pipku, ale dievča, ktoré sa oblečie ako dáma, pretože vie, že na to má. Nie každý chalan išiel po sebavedomých babách, no mňa práve také priťahovali. Pri pohľade na tú dievčinu v autobuse som hneď vedel, že je to hanblivá baba, ktorá ledva prehovorí. Ale čosi ma na nej upútalo.

Možno to, ako sa usmiala na obrazovku mobilu, keď v ňom na niečo narazila. Rýchlo sa poobzerala či ju nikto nevidel a snažila sa tváriť pokojne, no jej pery ju prezrádzali.

Možno aj to, ako si neustále uhladzovala vlasy za ucho a potom zase späť. Taký zvláštny zlozvyk.

Niečo na nej bolo.

Keď vystúpila, pozeral som za ňou, až kým mi nezmizla z dohľadu.

Prvýkrát som ho videla v kaviarni. Nerada som niekde sedela sama, pretože som mala pocit, akoby na mňa ľudia zízali a mysleli si, že som akási chudera, ktorá nemá kamarátov. Tentoraz som však sama sedela. Čakala som na svoju najlepšiu kamarátku, ktorá sa pozabudla niekde s jej najnovším úlovkom. Kto vie, kde ho splašila.

Nervózne som sa obzerala a premýšľala či si vytiahnuť knihu, alebo zízať do mobilu ako úplný asociál. Zvolila som prvú možnosť, pretože nemám rada, keď ľudia niekde sedia a zízajú do mobilu. Pochopím cestovanie či čakanie u lekára, ale kaviareň? Reštaurácie a podobne? Kam sme sa to už dostali, že bez najnovších technológii nevieme ani fungovať?

Nečítam také kúl veci, ktoré záhadne čítajú všetci, keď sa stane niečo nezabudnuteľné. Nemôžem povedať, že keď ku mne pristúpil, tak som čítala Malého princa alebo Hemingwaya. Bola to najnovšia fantasy kniha a nikdy na to nezabudnem.

Pracoval tam ako čašník, a tak sa ma, logicky, opýtal, čo si dám. Zízala som naňho ako na boží obrázok. Okej, nechápem, prečo sa to hovorí, pretože tak by som nepozerala ani na ten boží obrázok. Jednoducho som len kukala a kukala a premýšľala, ako sa rozpráva. Viete, som veľmi vyberavá osoba, a preto je zázrak, ak sa mi niekto páči. Nebudem vám hovoriť, že bol neskutočný krasoň, až som z neho onemela, ale nečakala som to. Nečakala som ho.

Fajčím len keď som s niekým na káve. Síce som tam stále sedela sama a nemala som spoločnosť, musela som si jednu zapáliť. Mala som pocit, akoby na mne boli všetky pohľady a aj ten jeho. Sklopila som zrak ku knihe a snažila sa čo to vnímať, lenže môj mozog bol niekde úplne inde.

Nedoniesol mi kávu a dokonca ani kamoške, ktorá sa ku mne pridala o desať minút. Neobsluhoval nás viac. Bolo to zvláštne. Keď sme odchádzali, chcela som sa poobzerať. Chcela som ho nájsť. Potrebovala som ho nájsť. Otočila som sa len raz. Poslednýkrát. A tam bol. Stál pri bare a čakal na objednávku. Odtrhol zrak od kolegyne a pozrel na mňa. Ja som zrak odvrátila. Pretože to som ja.

Prešlo aj niekoľko mesiacov, keď som na ňu opäť narazil. Aj napriek tomu, v akom malom meste žijeme, bolo zvláštne stretnúť dievča, ktoré som dovtedy nikdy nevidel, dokonca trikrát.

Nebola sama. Bola obkľúčená kamarátmi, ktorí sa rozprávali a prekrikovali jeden cez druhého. Ona však bola ticho. Sledovala svojich priateľov a usmievala sa. Akoby si užívala spoločnosť a zároveň nechcela kaziť chvíľu. Akoby si myslela, že ak sa ozve, celá scéna sa rozpadne ako domček z kariet.

Stáli pred pizzeriou, odkiaľ som vyšiel s kamošom. Čosi mi hustil do hlavy o bossovy, ktorého včera porazil, no ja som nevnímal ani len názov hry, o ktorej rozprával. Videl som len ju. Nepozeral som na ňu preto, lebo som bol zamilovaný alebo by som po nej túžil, ale bolo to zvláštne. Vidieť ju opäť. Nepoviem, že to bol osud, pretože na také veci fakt neverím.

Myslela som, že si ma nevšimne alebo si na mňa ani nespomenie, lenže hneď ako som sa priblížil, dvihla pohľad a uprela ho na mňa. Okamžite ho však odvrátila, a tak som sklopil aj ja ten svoj. Prešiel som okolo a pokračoval ďalej, keď mi napadlo otočiť sa. Neviem prečo, jednoducho to tak bolo dané. Musel som sa otočiť.

Pozerala na mňa.

Pozerala som naňho.

Inokedy by som si asi povedala, odkiaľ mi je tá tvár povedomá, teraz som však presne vedela. Akoby sa mi vryla do pamäti. Čím to je, že niekedy som bola dostatočne odvážna na to, aby som niekomu zízala do očí, no keď na mňa pozrel on, cítila som sa ako päť ročné dievčatko, ktoré pozeralo na niečo, na čo nemalo?

Ani som nevnímala svojich spolužiakov a nevedela som na čom sa smejú, no zasmiala som sa aj ja. Prikývla som a snažila sa tváriť, že viem, čo rozoberajú, aj keď v skutočnosti som myslela len naňho a na to, ako na mňa pozeral.

Je možné stretnúť niekoho po roku a stále si pamätať tvár dotyčnej osoby? Neviem prečo, o tom hovorím ako o stretnutiach, keď sme sa len videli a ani raz nestretli.

Rok po tom, čo sme sa stretli pri pizzerii som ju videl zase. Opäť sa vás niečo opýtam. Je možné stretnúť niekoho po štvrtýkrát a tentoraz v úplne inej krajine?

Normálne som až začal premýšľať či osud náhodou vážne neexistuje.

Zastavil som sa, keď som ju uvidel pred sebou. Sedela na múriku, nohy zaborené do piesku. Opäť mala v ušiach slúchadla, no tentoraz sa nehýbala. Len pozerala na more. Slabý vánok sa jej pohrával s vlasmi, čo ju donútilo si ich zopnúť do chvosta. Boli svetlejšie, než som si pamätal.

Bola iná.

Bol iný.

Viete, ako niekedy čítate v knihách, ako hrdinka cítila jeho pohľad na svojom tele? Vždy som si myslela, že je to neskutočná hlúposť. No vtedy sa to fakt stalo. Jednoducho som sa otočila a zbadala ho. Bol opálenejší. Vlasy mal dlhšie. Hlavne však vyzeral dospelo. Zmenila som sa aj ja? Vyzerala som aj ja vyspelejšie?

Mala som sa postaviť a povedať mu ahoj, ale stále som neprekonala svoju hanblivosť. Neprekonala som nič. Možno som bola stále to isté decko, ktoré aj pred pár rokmi. Ktoré som bola aj naposledy, keď som ho videla a ani naňho nepozrela.

„Ahoj,“ povedal. A vtedy sa to začalo.

Sedeli sme tam až kým sa nezačalo stmievať. Najprv to bolo zvláštne a často sme mlčali, no postupne sa náš rozhovor rozbehol. Dozvedel som sa jej meno a ona moje. Koľko má rokov a koľko ja. Mal som sa jej to opýtať hneď, no bol som tak rád, že sa rozprávame, že som nemyslel na nič iné. Chcel som o nej vedieť všetko. Čo robí, či má nejaké domáce zvieratko, aké jedlo má rada, aké má rada filmy, čo počúva...

Študovala na výške, začínala tretí rok. Zviera nemala. Milovala cestoviny. Pozerala staré americké filmy a nemala žiaden obľúbený, alebo až príliš veľa. Milovala všetko okrem rapu.

Odprevadil som ju k jej apartmánu. Chvíľu sme tam len tak stáli, akoby sme sa nechceli rozlúčiť, no vedeli sme, že jeden z nás odísť musí.

„Ako dlho tu ešte si?“ opýtala sa do ticha.

„Týždeň,“ odpovedal som.

„Okej,“ odpovedala ona.

„Ako dlho tu si ešte ty?“ opýtal som sa do ticha ja.

„Týždeň,“ odpovedala ona.

„Okej,“ odpovedal som ja.

Zasmiali sme sa. Dohodli sme sa, že sa zajtra stretneme na tom istom mieste, tesne pred západom slnka.

Stretli sme sa. Aj na ďalší deň. A aj na ten ďalší. Nepovedala som mu pravdu. Chcela som, ale nemohla. Nevedela som to zo seba dostať. Príliš sa mi páčili naše kradmé chvíle. Prechádzali sme sa po pláži, kúpili sme si zmrzliny, niekedy sme si sadli na pivo či drink. Bolo to nevinné a dokonalé. Bolo to ako sen. Akoby nič naokolo nebolo skutočné a o pár dni malo všetko skončiť.

Pýtala som sa ho všetko, čo mi napadlo.

Bol tam s partiou. Študoval a popritom pracoval. Nie však už v tej kaviarni, preto som ho tam nikdy nestretla. Mal psa. Obľúbený film bol Krstný otec. Čítal knihy. Prekvapilo ma to.

Posledný deň ma opäť odprevadil k apartmánu. Stáli sme tam v tichosti a po tme. Už som mala byť dávno na izbe, ale bol to posledný deň. Jednoducho som potrebovala viac času. Viac času s ním. Pozerali sme na seba, ani jeden nevedel, čo urobiť.

Vymenili sme si čísla. Pobozkal ma na líce. Odišiel.

Nezavolala mi.

Oslavoval som nový rok a premýšľal, čo som dokázal. Čo som zažil. Čo ma čaká.

V mysli som mal len a len ju. Prešli štyri mesiace a neozvala sa. Prečo? Nechcel som byť ten dotieravý chalan, ktorý sa jej bude pchať do zadku, no párkrát som jej zavolal. Nedvihla mi. Napísal som jej aj správu. Nikdy mi neodpísala. Mal som si ju nájsť na facebooku, ale vedel som len jej prvé meno a bál som sa, že mi ani nedala to pravé. Nechcel som zistiť, že to všetko bolo obyčajné klamstvo.

Chcel som myslieť na svoje najlepšie leto v živote ako na svoje najlepšie leto v živote.

Nezavolala som mu.

Mala som? Neviem. Asi by to k nemu bolo fér. Ale bolo by to fér k môjmu frajerovi, ktorého som nechala na našej spoločnej dovolenke spať na izbe, zatiaľ čo ja som každý večer chodila s nejakým iným chalanom?

Zachovala som sa hrozne. Mala som to obom povedať. Namiesto toho som to nepovedala ani jednému. A práve preto som tam vtedy sedela s frajerom a obsluhoval nás on. Keď som ho zbadala, chcela som odísť a objať ho zároveň. Chcela som poslať frajera kadeľahšie. Chcela som toho toľko... Nezrobila som nič.

Pozdravil sa mi, ako každému zákazníkovi. Objednali sme si. Odišiel. Doniesol nám jedlo a odišiel. Doniesol nám účet a odišiel. Zaplatili sme a odišli aj my. Pri vychádzaní mi zavibroval mobil. Vedela som, že je to on.

„Takže preto si mi nezavolala.“ Stálo v správe.

Blížilo sa leto. Mal som po skúškovom a chcel som si vytvoriť nové zážitky, ktoré by prebili tie z minulého roku. Naozaj som chcel, no ani nová priateľka a spoločná dovolenka mi k tomu nepomohli. Je to zvláštne, no mal som to vedieť. Mal som to zistiť hneď, keď sme sa spoznali. Alebo aspoň keď sme spolu začali chodiť. Bol som taký nevšímavý.

Ignoroval som svet, až kým sa v ňom opäť nezjavila ona.

„Spolužiaci, frajer, frajer, spolužiaci,“ predstavila ma priateľka jej partii. Nemohol som dýchať. Nemohol som rozprávať. Sedela tam. Uprostred gauča a nevedela, kam pozerať.

Mal som si ich všetkých pamätať, veď som ich určite už videl, no vždy som mal pred očami len jej tvár. Len jej tvár tvorila moja okolie a môj svet. Môže to niekto povedať po jednom týždni rozprávania sa?

Pozdravil som ich a snažil sa tváriť normálne. Snažil som sa nezízať na ňu. Snažil som sa venovať svojej priateľke, ktorá bola veľmi milá a naozaj som ju mal rád. Poznala moju rodinu a ja tú jej. Vedela, čo mám rád a ja zas, čo má rada ona. Poznal som ju. Ona poznala zase mňa.

No očividne nie dostatočne.

Čo môže bolieť viac ako rozchod po roku a pol?

Vidieť dôvod, pre ktorý ste sa rozšili chodiť s niekým iným.

Prestala som chodiť von s partiou. Nechápali prečo. Hlavne ona. Stále sa ma pýtala či mi prekáža jej priateľ. Vravela som nie. Neprekážal mi. Ako by aj mohol. Nemohla som jej však povedať pravdu. Bola jedna z mojich najlepších kamarátok. Vedela o mne všetko a ja som vedela všetko o nej. Po troch rokoch sme boli ako najlepšie priateľky.

Mala som plakať? Nariekať? Pýtať sa, prečo je ten život taký krutý? Nemohla som. Sama som si za to mohla.

Odbíjali posledné minúty nového roku. Bolo to prvýkrát po niekoľkých mesiacoch, čo som ju videl. Celá partia ju donútila prísť a osláviť nový rok s nimi. Bol som za to rád? Áno. Nie.

Sledoval som ju celý večer. Nemal som. Mal som sa venovať svojej dokonalej priateľke, ktorá sa usmievala od ucha k uchu a objímala ma. Mal som sa usmievať aj ja a užívať si s ňou tie chvíle. Nemohol som. Odbila polnoc. Všetci sa opití natlačili vonku, aby sledovali ohňostroje. Povedal som priateľke, že idem na záchod, no nešiel som tam. Išiel som za ňou. Vedel som, že išla po prskavky do izby. Potreboval som s ňou chvíľu osamote.

Keď som vošiel do izby, narovnala sa, chrbtom otočená ku mne. Musela vedieť že som to ja. Určite to vedela. Pomaly som k nej podišiel. Položil som jej dlaň na rameno a cítil, ako stuhla. Bojoval som sám so sebou. Krutý boj, ktorý mohla vyhrať len jedna časť mňa. Lenže ja nie som rozprávka, v ktorej víťazí dobro nad zlom. Je to presne naopak.

Otočil som ju čelom k sebe. Chcel som si tu chvíľu vychutnať a robiť všetko najpomalšie ako sa dalo. Aby to trvalo večne. Vedel som však, že nemám času nazvyš. Prešiel som jej dlaňou z ramena na tvár a sklonil sa.

Pobozkal ma. Neviem to opísať. Neviem vám povedať, aké to bolo, pretože som v tej chvíli mala v mysli obrovské a prázdne nič. Viem len, že sa mi podlomili kolená, a tak ma pevne objal okolo pása. Neviem ako sa mi to podarilo, no zavesila som si ruky okolo jeho krku. Neviem ako dlho to trvalo. Neviem kam všade naše dlane smerovali. Viem len, že to skončilo a s tým aj najkrajší moment môjho života.

Odišiel a o chvíľu som ho nasledovala aj s prskavkami v roztrasených rukách.

Nemali sme sa stretávať, no nevedel som sa viac držať ďalej. Ona chodila s partiou na každú akciu a ja s nimi. Kým ostatní sa opíjali, my sme zostali triezvi a rozprávali sa. O všeličom. O rodine. O filmoch. O knihách. O zvieratách. O politike. Vždy sa niečo našlo. Jednoducho nás poháňala najprístupnejšia pohonná látka – obyčajné slová.

Nemali sme sa stretávať, no nevedeli sme sa viac držať ďalej. Nechodili sme von, len sme sa náhodou stretli, pretože sme vedeli, kde v ten čas budeme. Alebo sme prišli pred akciou o hodnú chvíľu skôr. Alebo sme ostali o hodnú chvíľu dlhšie.

Vždy sa niečo našlo.

Vždy sa niečo našlo, keď sme chceli byť spolu, aj keď to nebolo správne. Už som viac nedokázala vychádzať so spolužiačkou, jeho priateľkou. Mala som ju nazývať kamarátkou, no tie slová ma pálili na jazyku po všetkých tých klamstvách, ktoré som jej natárala. Po všetkom tom, čo som spravila. Neviem, prečo sme to ťahali ďalej, možno sme sa báli, že ak sa čosi zmení, už neostaneme rovnakí. Už nám to tak nebude fungovať.

Bolelo to. Nepoviem, že nie. Fakt ma to bolelo vidieť ho v objatí s ňou. Vidieť ich bozkávať sa. Chcela som povedať pravdu a bolo mi jedno, ako veľmi by som tým zničila svoju vlastnú kamarátku. Svoje vlastné vzťahy. Bolo mi to jedno. No potom zrazu nebolo. Potom sa otočil ku mne a venoval mi tajný úsmev, ktorý mi prezradil, že ja som tá vyvolená. A opäť som bola ticho.

Bolo ďalšie leto. Rozhodli sme sa ísť niekam ako partia, keďže som k ním už v podstate patril. Možno to nebol dobrý nápad, no navrhol som miesto, kde sme sa prvýkrát skutočne stretli. Chcel som sa tam vrátiť. Aj s ňou. A zaspomínať si na najlepšie leto svojho života.

Išli sme tam.

Užívali sme si dva týždne plné slnka, vody, alkoholu a pohody. Hrali sme hry, pili sme, prechádzali sa ulicami alebo si robili vlastnú párty na izbe. Chcel som s ňou tancovať. Chcel som jej venovať každú sekundu svojho života. Chcel som ju chytiť za ruku a nepustiť. Chcel som s ňou utiecť. Chcel som ju opäť pobozkať, keď som ju videl na pláži, kde som sa dozvedel jej meno.

Ale nič z toho sa nestalo.

Večer, čo večer sme len na seba pozerali. Stretnúť sa bolo ťažšie, než som predpokladal. Vždy sme boli všetci spolu. Každý deň, od rána do večera. Noci som trávil so svojou priateľkou, ktorú som síce mal rád, no keď som nevidel Ju, mal som chuť postaviť sa a jednoducho odkráčať.

Je to zvláštne, ako človek dokáže milovať aj tú prvú, keď má tú druhú na dosah ruky, no akonáhle sa tá druhá vzdiali, láska k tej prvej pominie.

Chcela by som povedať, že to, ako sa to dozvedeli bolo počas dramatického momentu plného vyznania lásky a plaču, ako to býva vo filmoch. Lenže skutočný život je o niečom inom.

Bolo to hlúpe a kruté.

Nebol to žiaden akt plný lásky a romantiky. Neprebehol polovicu pláže, aby ma objal a vybozkával. Nevyznal mi lásku. Nikto z nás neumieral, aby nám to odpustili, alebo aby to vyzeralo ešte dramatickejšie.

Bola to čistá vášeň, ktorá nás ovládla na tajnom mieste zvanom chodba. Nemala by som byť vtipná ani ironická, no je to môj obranný mechanizmus, ktorý sa objaví vždy, keď zlé spomienky vyplávajú na povrch. Jednoducho sme sa stretli na chodbe. Nikto tam nebol, nikoho nebolo počuť. Nemali sme sa ani dotknúť, no po toľkých dňoch predstierania sme toho mali plné zuby. Jednoducho sme sa na seba vrhli ako lačné levy na svoju obeť. Bozkávali sme sa a nevedeli sa jeden druhého nabažiť. Mal to byť len kradmý bozk, no akonáhle sa začal, nezastavila by ho ani prírodná katastrofa.

Niečo ho však zastavilo.

Ona. Jeho priateľka. Moja kamarátka.

Nebudem vám rozprávať o tom, ako sme všetkých sklamali, ako na nás kričali, ako nás poslali kade ľahšie. Mal som sa cítiť hrozne, lebo to bolo nesprávne a kruté, tak som sa cítil. Lenže hlboko v sebe som vedel, že to správne bolo. Pretože som už takto ďalej žiť nemohol.

Bolo to správne? Kto vie. Malo sa to stať? Kto vie. Mohli sme to zmeniť? Jednoznačne. Koho je to chyba? Naša. Som smutná? Áno. Nie. Som šťastná? Nie. Áno. Milujem ho? Áno.

Milujem ju? Áno.