Keď si myslíš, že si spisovateľ S01E02

#1

1.1.2017
Viete, čo je najhoršie? Keď sa dostanete do slepej uličky, a ja v jednej teraz som.

Predvčerom som napísala 5600 slov za deň, neviem ako som to urobila, ale slová zo mňa len tak vypadávali a odrazu som mala dve kapitoly a dokonca také dobré, že som tu tancovala od radosti na gauči.

Lenže teraz som sa posunula ďalej, teraz mám tie prelomové scény a zrazu som sa zasekla. Skrátka som vymyslela nedobytné mesto a neviem ako ho dobyť. Sama som si vymyslela ťažkú hádanku, ktorú neviem uhádnuť. A som nahnevaná, pretože to nechcem zmeniť a zároveň neviem, ako to prekonať. Najhoršie je to, že môžem napísať celú jednu kapitolu a vysvetliť okolnosti, ale skrátka keď viem, že na jej konci budem v slepej uličke, neviem sa pohnúť.

Ako dobyjete nedobytné mesto?

Včera som písala na počítači, lebo som nemala notebook a prišla som na to, že na ňom neviem písať. Napísala som také veci, pri ktorých som cítila, že neviem, čo vlastne robím a ako budem pokračovať, a zistila som, že keď také niečo cítim, stačí tie somariny vymazať a odrazu viem kam smerujem. Tak som to zmazala a dnes som to nahradila vtipnou scénou inšpirovanou jedným seriálom. Teda aspoň mne sa zdala byť vtipná, fakt neviem, či tie veci vôbec sú zábavné, čo keď sa na tom nikto nebude smiať?

Keď sa snažím byť vtipná, tak mi to nejde, a keď nie, tak vypotím také hlášky, na ktorých sa nahlas smejem a pritom je dosť možné, že keby to prečítal niekto iný, tak by prekrúcal očami. Snáď to tak nebude.

Dnes som napísala 2300 slov a som vyžmýkaná. Cítim, že už píšem bludy, ktoré zajtra zmažem, potrebujem si poriadne premyslieť, AKO DO RITI DOBYŤ TO MESTO a potom môžem normálne pokračovať. Zároveň premýšľam stále nad tým, čo všetko musím upraviť na začiatku, pretože som toho až príliš zmenila. Musím si to už zapisovať, lebo kým knihu dopíšem a začnem editovať, tak aj zabudnem, čo som vlastne chcela.

Och ako rada by som sa už dostala na tú pasáž, na ktorú sa teším odkedy som napísala ten prológ. Už chcem predstaviť tú dokonalú postavu, ktorú mám v hlave!

5.1.2017
Mám to!!!! Po dvoch dňoch premýšľania mi konečne napadlo, ako sa do mesta dostať! Napísala som samé bojové scény a som si stopercentne istá, že ich budem pri editovaní neskutočne veľmi meniť, pretože som napísala len takú kostru ako nikdy. Väčšinou píšem už tak, aby som mala potom čo najmenej práce a fakt sa snažím, teraz som sa však len snažila dostať na papier všetko, čo som mala v hlave, a tak to aj vyzerá.
Konečne sa blížim k tej prelomovej hranici, ale som zároveň na seba nahnevaná, že som si toho vzala príliš veľa a nakoniec budem mať tak tisíc strán. Už teraz ich mám okolo 320, pri 500 by som rada skončila, ale ešte nejakých 50 mi vôbec bude trvať, dostať sa k určitej scéne, ktorá NEMALA BYŤ NA KONCI. Sakriš. Nejako mi to nevychádza.
Dnes mám však depky, pretože som čítala Six of Crows a tak miliónkrát som sa zastavila pri tom, že ako geniálne Leigh Bardugo píše. Trháte si vlasy, túžite, aby sa postavy pobozkali, tešíte sa, keď sa im niečo podarí a potom nadávate, keď nie. Proste cítite. Nemám pocit, že tak píšem aj ja.
Fakt by som nemala čítať fantasy knihy, kým píšem svoju, pretože ma to príliš ovplyvňuje, ale nemohla som si pomôcť.
Tiež som prišla na svoju najväčšiu slabinu. Neviem písať rozhovory. Možno je to preto, že som tichý človek, ktorý veľmi nekomunikuje, ale fakt mi to nejde. Neviem tie rozhovory rozviť tak, aby pokračovali na strany a dávali aj zmysel a aj keď sa mi to podarí, je to tak raz za uhorský rok.
Dúfam, že keď to budem celé upravovať, tak si pri tom nebude vyškriabavať oči :)