Knižné nenávisti

Pôvodne som chcela vymenovať len nejaké klišé, ktoré mi už lezú na nervy, no nakoniec som sa rozhodla urobiť jeden veľký článok o tom, čo na a v knihách nenávidím. Budú tam aj nejaké fyzické špecifikácie, ale väčšinou pôjde o písanie, postavy a príbeh. Snažila som sa tiež vymyslieť niečo zaujímavé a neopakovať typické - Insta láska, zamilovaný trojuholník či bad-boy, ktorý sa zamiluje do slušného dievčaťa.

Čím viac čítam v angličtine, tým viac si všímam, ako sa väčšina zahraničných autorov dookola opakuje. Typickým príkladom je: "I let out a breath I didn´t realize I was holding" (vydýchla som vzduch, ktorý som ani nevedela, že zadržujem), čo nájdete takmer úplne v každej knihe. No všimla som si takých viac. Napríklad počas čítania A Court of Wings and Ruin od Sarah J. Maas ma išlo poraziť, pretože takmer na každej strane bolo slovo "mate" (druh/partner) alebo frázy "(niekto) snorted" (uchechtol sa), "flip (niekoho) off" (ukázať prostredník) a podobne. A čo ma najviac vytáča je fráza "vyplaziť jazyk", pretože to presne v ACOWAR-e použila Sarah tak miliónkrát. A nepoužíva to len ona. Stále keď čítam nejakú knihu, tak na seba vyplazujú postavy jazyk a vtedy mám chuť knihu roztrhať. Už ani neviem, čo som to také čítala naposledy a myslela som, že tú stranu vytrhnem a spálim, pretože tie postavy majú aj dvadsať a viac rokov a vyplazujú na seba jazyk. Nehovoriac o tom, že v ACOWAR-e sú to storoční férovia a vyplazujú na seba jazyk. Neviem ako vy, ale ja som naposledy na niekoho vyplazila jazyk, keď som mala päť. 

Úplne ma vytáčajú konverzácie, kde sa každá veta končí oslovením. JA VIEM kto sa rozpráva a určite aj tie postavy vedia ako sa volajú, nemusia sa neustále oslovovať. Hlavne keď je to rozhovor dvoch postáv. A to sa stáva neskutočne často a aj pri známych autoroch.

- "Ako sa máš, Juraj?"

- "Skvelo, a ty, Anička?"

- "Zle, Juraj."

- "Prečo, Anička?"

- "Pretože ma táto konverzácia nebaví, Juraj."

- "Prečo by ťa nebavila, Anička?"

- "PANEBOŽE UŽ NEROZPRÁVAJ, JURAJ!"

- "Dobre, Anička."

Ja som sa už poučila, že vydavateľstvá veľmi často dávajú práve ukážky z kníh na zadnú stranu a anotáciu dovnútra knihy, ale keď som ešte robila v Pante, bolelo ma pozerať na ľudí, ktorí čítali ukážku, pretože si myslela, že je to anotácia. A toto sa stávalo neskutočne často! Prečo proste nemôže byť anotácia vzadu? Koho baví otvárať knihu a hľadať kde asi je tá anotácia? Neviem ako vy, ale ukážka ani odporúčania na knihu ma nedonútia si ju prečítať, tak urobí až anotácia. Prečo nemôžu byť odporúčania, citáty, ukážky a iné rôzne somarinky vo vnútri a anotácia na zadnej strane? PREČOOOOO? 

Opäť skôr taká vec, ktorú som si všimla, keď som robila v Pante. Väčšina sérii nemá očíslovanie. Prečo by ste nedali očíslovanie? PREČO? To je také ťažké drbnúť niekde na obálky alebo hoc aj dovnútra, že "kniha dva" alebo len obyčajné čísielko? Toľko krát si odo mňa ľudia pýtali tretí diel z istej série a musela som prehľadávať roky, kedy bola kniha vydaná, aby som zistila, ktorý je ten tretí diel! 

V high fantasy mi to vôbec nevadí, lebo to tak oživuje príbeh a svet, robí ho skutočnejším a nepripomína mi ten náš, ale keď ide o knihu zo skutočného sveta, z prítomnosti, tak ma irituje, keď sa hrdinovia volajú tak divne, že si to meno ani neviete zapamätať. Chcem skrátka obyčajné meno ako Jane a Jack, a nie mená ako: Cayman, Cricket, Echo, RENESMEE (kto uhádne odkiaľ to je, má u mňa 100 nepodstatných bodov), Emerie, Elec, Thora, Whitley, Luci (toto ma štve len preto, lebo prečo by to nemohlo byť Lucy?? Takto to vyzerá ako Luki... alebo Luči), Cadence, Caulter, Ashlyn atď. 

Vysvetlí mi niekto, načo dávajú autori/ky mená svojim postavám, keď ich celú knihu budú oslovovať prezývkou? Ako, keď je to rozumná prezývka odvodená z mena a hrdinka sa sama tak predstavuje, tak dobre, je mi to jedno, ale keď jej dá tú prezývku chlap a zvyšok knihy jej inak nepovie, vtedy ma ide roztrhať. Napríklad v Krásnej katastrofe, kde hrdina nazve hlavnú postavu Holub (Holúbok? "Pigeon"), čo je asi najviac neerotická prezývka vôbec. Celú knihu ju oslovuje len tak a presne preto ani neviem, ako sa tá hrdinka naozaj volá. Stretla som sa už aj s osloveniami "anjelik" či "princezná". Nevadí mi, keď to použije zopárkrát, ale keď zabudne jej meno, tak to už je vážna situácia.

A toto mi vadí hlavne preto, že som Monk a musím mať knihy pekne zarovnané. A tiež preto, že keď chcem na knihy uložiť ďalšie knihy, tak potom sa mi z jednej strany zošmykujú, lebo každá tretia kniha má inú výšku. Nerozumiem, prečo nemôže byť ustálená jedna výška pre pevnú väzbu a jedna pre tú mäkkú. Nieeeeee, poďme si len tak vymyslieť rôzne výšky pre úplne všetko! Každé vydavateľstvo má inú výšku, čiže si knihy buď uložíte podľa vydavateľstiev alebo sa vykašlete na to, že vám knihy k sebe vôbec nepasujú. Ale najviac mi vadí, keď ide o jedného autora a vydavateľstvo sa rozhodne, že bude mať každá jeho kniha inú výšku. A teraz presne narážam na Ikar, teda Yoli a Johna Greena! Pretože sa rozhodli, že budú mať jeho knihy v pevnej, ale aj mäkkej väzbe. Čo je v poriadku, lebo ak chcete, aby boli rovnaké, tak máte na výber (to je už moja chyba, že mám dve v pevnej väzbe a dve v mäkkej), ale čo mi vadí je to, že potom prišli s knihou Nech sneží a tá je v mäkkej väzbe, ALE V INEJ VÝŠKE!!! PREČO BY STE TO UROBILI? Prečo by boli všetky jeho knihy v tom vyššom formáte a Nech sneží v tom menšom? Ako si mám teraz dať Greena dokopy? Nehovoriac o tom, že Kam zmizla Aljaška vydal Slovart, takže je to opäť niečo iné. Ach.

Podnadpis: Autorky, ktoré nenávidia ženy/feminizmus

Čím viac hodín o feminizme mám v škole, tým viac mi takéto veci vadia. Niekedy sa cez to prenesiem, ale potom sú také knihy, kde ma priam bolí čítať niektoré scény. Napríklad som nedočítala On the Fence od Kasie West, pretože hrdinka, ktorá miluje šport a rada ho hrá sa rozhodne, že pre chlapca bude predstierať, že ho rada nemá, nevie, ako sa hraje a podobne. Iným príkladom je zase The Silver Swan od Amo Jones, kde hrdinku skoro znásilnia a zbijú, ale ona sa rozhodne, že s tým jej násilníkom chce spať. K tejto knihe som mala toľko čo povedať, že si určite prečítajte moju recenziu na GoodReads. Najnovšie ma nahnevala kniha The Layover od Whitney G., ktorá bola presným príkladom toho, ako sa nemá písať kniha. Hrdinka chlapovi povedala tak stokrát, že nech jej dá pokoj, nechce s ním spať, nech odíde, nech jej vráti prehrávač atď, ale on jej namiesto toho dal ruku na stehno. Až do konca mu hovorila nie, a aj tak si to spolu rozdali. Autorka tu presne vykreslila niečo, čím sa chlapi obraňujú, keď znásilnia ženu: "Povedala síce nie, ale viem, že to chcela." Ak vás zaujíma celý môj názor, a čo to vlastne autorka popísala, tak tiež si pozrite moje hodnotenie na GoodReads.

Toto ma neskutočne odrádza od čítania Piesne ľadu a ohňa napríklad. Jednoducho nemám rada, keď je v knihe veľmi veľa pohľadov, pretože ma takmer vždy aspoň jeden nezaujíma. Presne preto sa aj bojím pokračovať v Tróne zo skla, lebo viem, že tam ešte pohľady pribudnú. Ani neviem, prečo sa mi to tak nepáči, no skrátka sa neviem namotať na toľko postáv a sledovať príbeh z toľkých pohľadov, pretože som príliš majetnícka, a keď je tam moja obľúbená postava tak chcem, aby ona bola najlepšia a všetkých vraždila a bola tá najvtipnejšia a neviem čo všetko. Dáva to zmysel? 

A vadia mi napríklad aj dva pohľady v romantikách, väčšinou teda New Adult knihách, pretože ma cely príbeh tak nebaví. Väčšinou totiž autorky takto odhalia všetko, čo majú obe postavy na mysli, čiže presne vieme, že sa obe milujú, ale si to nepovedia, alebo že jedna miluje druhú viac a tá druhá si tú lásku nechce ešte priznať. Je to skrátka frustrujúce a nudné. Baví ma čítať, keď je to napríklad len z pohľadu hlavnej hrdinky, pretože tak neviem, či ju chlapík fakt miluje alebo nie, neviem, čo sa mu deje v živote a prečo je taký hlupák.

Toto je niečo, o čom som ešte nečítala. A viete prečo? Pretože sa tomu vyhýbam! Videla som zopár filmov, ktoré neboli zlé, len skrátka nemám rada amnéziu, lebo je strašne frustrujúca. Jednoducho len chcem, aby si moje milované postavy všetko pamätali a nie, aby zabudli na svojich milovaných, a čo všetko dokázali. Skrátka to nedokážem čítať.

Toto je opäť niečo, čo nemám rada len preto, lebo je to strašne frustrujúce. Lebo takmer stále sa pri tomto stane, že sa obaja milujú, ale si to len nepovedia. A nedokážem to čítať. Normálne ma to bolí čítať, keď viem, že sa milujú a nie sú spolu, lebo si to nepovedia alebo z iných hlúpych dôvodov. Príklad: S láskou, Rosie.

Ak ste čítali môj článok Diskriminácia a rasizmus v knihách, tak presne viete, čo idem povedať. Nenávidím, keď je v knihách silená diverzita. V tomto svete už totiž človek nemôže nič povedať a urobiť bez toho, že by sa niekto neurazil. Nemôžete ani zavtipkovať, lebo sa na vás spustí vlna nenávisti. Mne nevadí, keď sú v knihe postavy inej rasy či LGBTQ+, ale keď sú tam umelo dosadené, vtedy ma ide poraziť. Opäť uvediem príklad ACOWAR. Totiž, veľká časť čitateľov obvinilo Sarah J. Maas, že nemá v knihe žiadnu diverzitu, tak očividne, aby sa jej knihy lepšie predávali, do ACOWAR-u, čo je posledný diel série odrazu šupla samé postavy inej rasy či inej sexuality. V prvých dvoch knihách tam je dokopy nula takýchto postáv, zatiaľ čo v treťom je každá druhá postava takáto. 

Ďalšia vec, ktorú nenávidím je, keď si všetky postavy všetko taja. Ja viem, že tiež si všetci nemôžu stále hovoriť pravdu, ale keby si normálne povedali, že čo sa deje, tak by nejaký problém vyriešili tak o sto percent lepšie a stokrát rýchlejšie. Teraz mi práve nenapadá žiaden príklad, no často ma to vie nahnevať a frustrovať. Najviac však nenávidím to klišé, keď sa niečo tají nejakej postave a je to obhájené ako "nie si pripravená/ý počuť pravdu". AKO VIEŠ? Si v jej/jeho hlave? A keď to jej/jemu povieš/te tak o týždeň neskôr, tak bude viac pripravená/ý? Nedáva to zmysel!

Mám pocit, že toto spomínam úplne v každom jednom článku. Nenávidím, keď sa autori/ky vyhýbajú presne týmto trom veciam. Sex sa už dostáva viac do povedomia a Young Adult knihy nie sú už len o tom, ako sa vyhnúť sexu, mnoho autoriek ho aspoň spomenie, no čo sa týka fajčenia a alkoholu, to je stále jedno veľké tabu. Ako Kat správne podotkla v jej videu o veciach, ktoré nenávidí v knihách, prečo je v pohode, keď autori/ky opíšu niečo krvilačné, vraždu či hocičo iné, ale aby napísali, že hrdina/ka fajčí, tak to nie! Veď deti by ihneď utekali do obchodu, aby si kúpili cigarety! Najviac mi však vadí to, že keď aj niekto fajčí, tak to nie je hlavná hrdinka, ale napríklad chlapík, do ktorého sa nakoniec zamiluje, ktorého obviní, že fajčí a fajčenie je zlé a môže zomrieť, a on sa z čírej lásky rozhodne, že už fajčiť nebude. (Presne preto v mojej knihe fajčia skoro všetci :D).

Čo vy nenávidíte v/na knihách? Súhlasíte s niektorými vecami, ktoré som tu vymenovala? Alebo s niečím nesúhlasíte?