Jeden deň v Budapešti

Keď sme boli s kamarátkou v Holandsku, tak nám nerobilo problém sa zo dňa na deň zobrať a ísť niekde na výlet hoc aj mimo Holandska (článok Jeden deň v Bruseli). Po návrate na Slovensko som si uvedomila, že aj tu môžem predsa cestovať, veď Budapešť je len tu za rohom. Síce som v Budapešti bola už tak miliónkrát, uvedomila som si, že som ju nikdy nevidela ako turista, teda nevidela som všetky tie pamiatky. Stále sme išli napríklad do ZOO, na letisko, do lunaparku, do nákupných centier na nákupy, alebo sme cez ňu len prechádzali cestou do Chorvátska či Grécka. 

Tak sme zvolali kamarátov, zohnali si lístky na vlak (z Košíc za 9€ jednosmerná) a hor sa do Budapešti. 

Vlak odchádzal z Košíc o šiestej ráno, v Budapešti sme boli okolo pol desiatej, z Budapešti nám potom išiel okolo pol siedmej večer, takže sme mali kopu času.

Z Košíc prišiel vlak na stanicu Keleti, ktorá je tak mimo z našej trasy, takže sme sa v podstate vracali naspäť, pretože sme chceli vidieť námestie so sochami maďarských národných hrdinov. Námestie lemujú z dvoch strán múzea a uprostred sa nachádza stĺp, na ktorého vrchole stojí socha archanjela Gabriela, na podstavci je súsošie Arpáda a siedmich náčelníkov kmeňov, ktoré prišli na toto územie. Za stĺpom stojí kolonáda, kde nájdete sochy rôznych štátnikov, spolu s reliéfmi nejakých významných udalostí. Zobrazení sú tam napríklad prvý Uhorský kráľ Štefan I., Matej Korvín, Štefan Bočkaj či František II. Rákoci.

Maďari sú teda riadne hrdí na svoju históriu, pretože sochy nejakých významných Maďarov stoja po celej Budapešti. Chcelo by to niečo také urobiť aj na Slovensku, pretože je to podľa mňa fakt pekná pocta svojej histórii.

 Ďalej bol na pláne parlament, kam sme si to zamierili po jednej z najznámejších budapeštianskych tried. Ulica sa tiahne práve od Námestia hrdinov až niekam po park Erzsébet téri. Spočiatku tvoria ulicu nejaké vily, ambasády a školy lemované záhradami, ulica pokračuje s vyššími obytnými budovami a ďalej aj tými obchodnými. Nachádza sa na nej aj House of Terror, teda Dom teroru, čo je múzeum, v ktorom nájdete pripomienky z dvoch totalitných režimov, ktoré v Maďarsku vládli - fašizmus a komunizmus. Keby sme mali dosť času, tak by som tam aj išla, pretože ma to fakt zaujíma.

Ďalej sa na ulici nachádza aj Maďarská štátna opera či Miniversum (model mini Budapešti). Tam sme my už nedošli, pretože sme zabočili hneď za Domom teroru a zamierili k parlamentu.

Budova maďarského parlamentu je snáď to najkrajšie na celej Budapešti. Ide o jednu z najstarších vládnych budov v Európe, ktorú postavili na základe Britského parlamentu. Budovu lemuje z jednej stany priestranné námestie a krásne historické budovy, z tej druhej Dunaj. Najkrajšie však vyzerá z opačného brehu, odkiaľ budovu vidíte úplne celú. A vraj je v noci ešte krajšia. 

My sme ju obišli a pokračovali sme popri brehu až k najbližšiemu mostu. Práve tam natrafíte aj na známy pamätník v podobe topánok - dámskych, pánskych, ale aj detských. Ak neviete, čo to je, je to pamätník venovaní židom, ktorých nacisti postavili do radu na breh, donútili ich vyzuť sa a potom ich zastrelili. Nemuseli sa tak zbavovať tiel, keďže o to sa postaral Dunaj. Čítala som aj také, že židov zviazali reťazami, zoradili a strelili prvého v rade. Pokiaľ vlastne guľka došla tí mŕtvi popadali do Dunaja a živých stiahli zo sebou. Takto šetrili guľky.

Predpokladám, že tento most je stále taký rušný, ako bol teraz. Autá, turistické autobusy, turisti, ktorí šli pešo ako my, skrátka milión ľudí. Bolo to trochu strašidelné po ňom ísť pešo, hlavne, keď prechádzal nejaký autobus, lebo vtedy sa celý triasol. Ale krásne odtiaľ vidno z jednej strany parlament a z tej druhej Budínsky hrad. Celkovo aj ten výhľad na ostatné mosty a celý Dunaj je úžasný.

Keď sme prešli cez most (a ocitli sa teda v časti Budín), umierali sme už od hladu. Pešo je to fakt ďaleko od stanice, takže sme túžili si niekde sadnúť, najesť sa a osviežiť sa, pretože bolo okolo tridsať stupňov. Nečakane bol problém s tým, že sme nevedeli nájsť žiadne miesto, kde by sme sa mohli najesť za normálnu sumu. Alebo vôbec najesť. Ledva sme našli nejakú reštauráciu a aj tá bola príliš drahá a taká slušná. Čo sme mohli očakávať, keďže sme boli v turistickej a zároveň tej historickej oblasti, ale nenapadlo nám to. Všetky tie fastfoody boli teda na opačnej strane, odkiaľ sme prišli.

Kým sme vôbec našli nejaké miesto, kde by sme sa najedli, prešli sme tak ďaleko, že hoc Budínsky hrad bol od mosta najbližšie, teraz sme mali bližšie k opačnému koncu Hradného vrchu. Vyšli sme tak po tisíc schodoch a vyšli rovno v Bašte, kde stála jazdecká socha zakladateľa Uhorského kráľovstva, Štefana. Bola to v podstate taká terasa s vežičkami, na ktoré ste si mohli zaplatiť vstup (jedna však bola zadarmo), a bol odtiaľ úžasný výhľad na celú Budapešť, teda hlavne časť Pešť a parlament. 

 Kostol svätého Michala stál hneď vedľa bašty, takže neviete kam skôr pozerať a čo skôr fotiť. Celkovo to celé okolie bolo fakt pekné, parčík, turisti, sochy, výhľad...

Kostol bol postavený v 13. storočí, počas vlády Turkov bol prestavaný na mešitu a v 18. storočí pri oslobodení vážne poškodený, kedy bol aj prestavaný v barokovom štýle a opäť slúžil ako rímskokatolícky chrám. Bol tam dokonca korunovaný Uhorský kráľ Jozef I., ktorého manželka bola Sisi. 

Ďalej sme pokračovali po tom hradnom vrchu k Budínskemu hradu a zhodli sme sa, že to tam vyzerá ako niekde v malom meste na Slovensku.

 Budínsky hrad vyzerá najlepšie asi z diaľky. Kedysi slúžil ako sídlo Uhorských kráľov, bol postavený v 13. storočí a vo svojej dobre patril k najväčším gotickým palácom sveta. 

Veľa vám o ňom nepoviem, pretože sme už boli zničení a ledva sme chodili, takže sme ho ani len neobišli. Pozreli sme si ho z jednej strany a zamierili rovno dolu, keďže pod ním je taký... lesík alebo parčík. Možno keby sme boli v Budapešti dlhšie, tak si hrad aj skutočne pozrieme. Alebo keby sme nechodili všade pešo. Na hradný vrch sa totiž môžete dostať aj takou menšou lanovkou.

Po Budínskom hrade sme zamierili cez most naspäť do Pešti a odtiaľ cez rôzne uličky plné drahých obchodov a potom aj také socialistické uličky sme sa vrátili naspäť na stanicu, ktorá zvonku síce vyzerala super, ale zvnútra to bol teda chaos.

Na koniec by som zhrnula, že sa mi páči viac Praha. Chýbalo mi, že aspoň v tej časti čo sme videli, tak na brehu Dunaja neboli žiadne posedenia (čo možno je tým, že je ešte len máj), vodiči tam jazdili ako šialení, všetci tam po sebe trúbili, mala som pocit, že ma každú chvíľu niekto zrazí, celkovo to mesto pôsobilo tak... zastarane. Akosi som si to doteraz neuvedomila, lebo stále som si hovorila, že ó Budapešť, ale v skutočnosti z nej ide taký trochu socialistický nádych. Inak pamiatky, ktoré sme videli boli fakt krásne a ako som už písala, najviac sa mi páčil práve ten parlament.

Boli ste už v Budapešti? Čo sa vám tam najviac páčilo? A keď nie, chcete tam ísť?