Možno (určite) neviete, že mám pár vyvolených autorov, ktorých uctievam a zbožňujem atď atď. hihi. Okrem Richelle Mead, Cassy Clare a Kody Keplinger k ním patrí aj Miranda Kenneally.
Na túto autorku som narazila na jednej epub stránke, kde som si hľadala pred dvomi rokmi knihy. Objavila som tam Kody Keplinger a vďaka nej aj Mirandu.
Catching Jordan bola prvá kniha zo série Hundred Oaks a zaujala ma hlavne preto, lebo zbožňujem diela, kde hlavná hrdinka hraje chlapčenský šport. A tak Miranda pokračovala v písaní Hundred Oaks, až došla k piatemu dielu, Breathe, Annie, Breathe.
Kvôli tomu, že autorku zbožňujem vám toto prekladám. Ak Mirandu nepoznáte, chcem vám ju dať do povedomia a vrelo vám jej knihy odporúčam.
Annie neznáša beh. Nezáleží na tom, ako
ďaleko beží, stále nedokáže uniknúť vine, ktorá ju prenasleduje. Ak by sa
nerozišla s Kylom, mohol by byť teraz stále na žive. Preto sa na jeho počesť
Annie začne pripravovať na maratón, ktorého sa on plánoval zúčastniť.
Ale tréning je ešte viac vyčerpávajúci, než si Annie predstavovala. Aj napriek trénovaniu, stále bojuje s vlastným telom, mysľou - a srdcom. Každou míľou povzbudzovaná Jeremiahom, rastie jej rozpor v hlave. Chce vbehnúť do jeho náručia... a šprintovať opačným smerom. Annie opäť otvára svoje srdce láske, lenže môže to byť náročnejšie než len prekročiť cieľovú čiaru.
"Breathe, Annie, Breathe je emocionálny,
úprimný, a nádherný príbeh o hľadaní samej seba po strate a učeniu ako milovať.
Mala som pri tom toľko pocitov. Jej najlepšia kniha doteraz." - Jennifer
Armentrout, autorka bestselleru Wait for You podľa New York Times.
(Obálka je podľa mňa hrozná, vzhľadom na to, že je úplne iná než tie ostatné v sérii. ALE je dosť možné, že bude zmenená, keďže na GR je veľa negatív a nakoniec GR obálku stiahlo.)
+ aaa edit edit edit, nová obálka!!! (aj tak sa nehodí k tým ostatným, no vždy lepšie hihih)
+ aaa edit edit edit, nová obálka!!! (aj tak sa nehodí k tým ostatným, no vždy lepšie hihih)
Úryvok (amatérsky preklad!!):
Šesť mesiacov do Music City Maratónu
Ako dieťa som mala úplne najhorší čas v behu.
Naša telocvikárka nás vždy donútila behať jednu míľu niekoľkokrát do roka kvôli niečomu, čo sa volá Prezidentský Fitness Test. Hlasno som vzdychala a achkala a snažila sa prísť na to, prečo sa prezident Bush stará o to, ako rýchlo dokážem zabehnúť niekoľko okruhov okolo ihriska. Vždy som dobehla posledná.
Väčšina chlapcov dokázala zabehnúť míľu za osem alebo deväť minút. Dievčatá zvyčajne dobehli okolo desiatej minúty. A potom som tam bola ja, dávajúca si to až cez trinástu minútu. Pravdu povediac, behanie ma nudí k smrti. Radšej by som riešila nejaké slovné úlohy.
Dnes bežím päť míľ pozdĺž rieky Little Duck. Ak to dobehnem, bude to môj najdlhší beh. Viem, že to dobehnem, neexistuje nič, čo by ma donútilo vzdať sa.
Pretože to robím pre neho.
Na 3.5 míli ma doženie môj tréner na bicykli. Matt Brown má dvadsať-štyri rokov a vlastní program, ktorý pomáha ľudí trénovať na maratóny. Niektorí z môjho tímu bežia, pretože je to ich životný sen, niektorí chcú schudnúť, a ostatní, ako ja, nepovedali, prečo to robia.
"Ako to ide, Annie?" pýta sa Matt.
"Do-dobre." Super. Nedostatok vzduchu ma núti koktať. Nemôžem dýchať.
"Ty si Jordanina kamarátka, že?"
Ak považuješ novú trénerku školského futbalového tímu za moju priateľku. "Ona ma pri-prihlásila ma do tvojho programu, h-hej."
Zoskočí z bicykla a tlačí ho kráčajúc vedľa mňa. Neverím, že chodí tak rýchlo ako ja bežím. "Potrebuješ niečo? Vodu? Tylenol (druh tabletiek)? Vazelínu?"
"Vazelínu?"
Pokrčí ramenami. "No hej, proti odieraniu. Máš nejaké problémy?"
Ani v mojich najdivokejších snoch som si nepredstavovala muža pýtajúceho sa ma, či sa odieram. "Nie, ďakujem."
Preplietam jednu nohu cez druhú, snažiac sa utekať tak, ako ma Matt učil dnes ešte pred behom. Prsty na nohách musia mieriť dopredu. Pohybuj rukami dozadu a dopredu. Vdychuj nosom, vydychuj ústami. Na jednej strane mnou prejde vlna bolesti.
"Aké máš dnes zatiaľ tempo?"
Pozriem na moje nové hodinky a premýšľam o klamstve, že bežím míľu za deväť minútu. "Je-jedna míľa za d-dvanásť minút."
"To nie je zlé. Keď bežíš tieto dlhé behy cez víkendy, uisti sa, že pôjdeš o minútu pomalšie, ako pri kratších behoch."
Neviem si predstaviť, že by som behala ešte pomalšie než teraz, ale prikývnem, keď Matt nasadá na svoj bicykel. "Uvidíme sa v cieli."
Musela som náhodou vdýchnuť lepidlo alebo niečo, keď som sa prihlasovala na Music City Maratón.
Nádych nosom, výdych ústami.
Aj keď väčšinou neviem rozoznať Južanské akcenty, ten jeho som si všimla. Raz, keď som bola malá, moja mama, brat a ja sme šli na road trip do Chicaga. Všade, kde sme zastavili, aby sme sa najedli mi čašníčky hovorili, že mám ten najroztomilejší prízvuk. Tak som sa dozvedela, že ľudia v Tennessee majú akcent, aj keď ho nepočujem; je zvláštne, že dokážem zachytiť zvláštny nosový tón jeho hlasu. (prepáčte, ale vážne neviem, čo znamená twangy countryness, ak niekto áno, dajte mi vedieť. dikičko)
Ani v mojich najdivokejších snoch som si nepredstavovala muža pýtajúceho sa ma, či sa odieram. "Nie, ďakujem."
Preplietam jednu nohu cez druhú, snažiac sa utekať tak, ako ma Matt učil dnes ešte pred behom. Prsty na nohách musia mieriť dopredu. Pohybuj rukami dozadu a dopredu. Vdychuj nosom, vydychuj ústami. Na jednej strane mnou prejde vlna bolesti.
"Aké máš dnes zatiaľ tempo?"
Pozriem na moje nové hodinky a premýšľam o klamstve, že bežím míľu za deväť minútu. "Je-jedna míľa za d-dvanásť minút."
"To nie je zlé. Keď bežíš tieto dlhé behy cez víkendy, uisti sa, že pôjdeš o minútu pomalšie, ako pri kratších behoch."
Neviem si predstaviť, že by som behala ešte pomalšie než teraz, ale prikývnem, keď Matt nasadá na svoj bicykel. "Uvidíme sa v cieli."
Musela som náhodou vdýchnuť lepidlo alebo niečo, keď som sa prihlasovala na Music City Maratón.
#
4.5 míle.
Nádych nosom, výdych ústami.
Nádych nosom, výdych ústami.
Prsty smerujú dopredu.
Skontrolujem hodinky. Spomalila som na štrnásť minút za jednu míľu. Bežím asi rovnako "rýchlo" ako obláčik, lenivo sa posúvajúci po modrastej oblohe. Ešte míľa a pol.
Nádherné dievča s olivovou pokožkou a pružnými hnedými kučerami prebehne okolo mňa. Na zápästí jej visí ružový identifikačný náramok. Matt nám ich všetkým v tíme rozdal, aby nás mohol ľahšie identifikovať a rýchlejšie zistiť dôležité kontaktné údaje, len pre istotu.
"Sakra. Náš tréner je ale sexy."
"Možno to je naschvál," odpovedám, vťahujúc do seba vzduch. "Trénuje nás, aby sme ho potom mohli naháňať."
Dievča sa zachichoce. "Hej, asi máš pravdu." Zrýchli a o minútu ju už ani nevidím. Žiadne prekvapenie. Vždy, keď začínam behať, mám skvelý náskok, ale neskôr je to, akoby som si otvorila padák.
Jemne sa kolísajúce vŕby a tečúca voda ma vedú po prašnej ceste späť k môjmu autu zaparkovanému v ústi rieky Little Duck. Dnešný beh je pokojný, ale nie nudný. Vzhľadom k tomu, nad koľkými vecami potrebujem premýšľať, napríklad piť správne množstvo vody, sledovať označenia míľ a kontrolovať hodinky, nemám čas na trápenie sa maturitou, alebo výškou, alebo ním.
Namiesto toho sa môžem sústrediť na moje nové CamelBak zariadenie na vodu, ktoré mám na sebe ako batoh. Trochu sa to podobá na vodnú fajku. Vsuniem si plastovú rúrku do úst a potiahnem kúsok vody. Predstieram, že som si potiahla z fajky. Kyle by sa zo mňa smial.
Nemyslí na neho. Prestaň už.
Nádych, výdych.
Stavím sa, že keď v lete začnem behať na dlhšie vzdialenosti, od pätnásť do dvadsať míľ v sobotu ráno, budem mať omnoho viac vecí, ktorými sa budem zaoberať len aby som sa rozptýlila. Ako napríklad trenie a vazelína či pľuzgiere veľkosti kontinentu.
Jedna noha za druhou. Nádych nosom, výdych ústami. Vdýchnem jarnú vôňu púpav. Vyzerajú v tráve ako zlaté mince.
"Naľavo!"
Vedľa mňa sa objaví nejaký chlapec, bežiaci vzad. Prebehne presne predo mňa a trochu zrýchli. Vau! Má také intenzívne svetlomodré oči - skoro stratím rovnováhu pri pohľade na ne.
"Robíš si zo mňa srandu?" ledva lapám po dychu.
Zazubí sa a spomalí na klus. "Čo?"
Očami hľadám ružový náramok, ale žiadny nenachádzam. Vyhŕknem, "Ideš rýchlejšie než ja a bežím čelom napred!"
"Tak zrýchli!"
To je hlupák.
"No ták." Pohodí hlavou zo strany na stranu. Chová sa ako jeden z tých "macho chlapov" v otrepaných televíznych šou na cvičenie. "Poďme. Zrýchli. Pracuj, dievča! Poď!"
Ukážem mu prostredník. Zakloní hlavu a začne sa smiať.
"Prestaň!" hovorím.
"Mám prestať s čím? Smiať sa z teba?"
"Behať vzad. Je to nebezpečné."
"Nie, nie je. Okrem toho, musím. Trénujem na RC Cola Moon Pie 10 míľ. Tento rok bežím vzad."
Padne mi sánka. Šokovalo ma, že 1) beží vzad, 2) volá sa to po RC Cola and Moon Pies (RC kole a Mesačných koláčikoch), a 3) beží desať míľový beh viackrát než len raz.
Chalan má strapaté svetlohnedé vlasy, naozaj svalnaté ruky a nohy, a línie jeho svalov sa črtajú aj cez tenké biele tričko Delta Tau Kappa. Je v nejakom bratstve?
Aj keď väčšinou neviem rozoznať Južanské akcenty, ten jeho som si všimla. Raz, keď som bola malá, moja mama, brat a ja sme šli na road trip do Chicaga. Všade, kde sme zastavili, aby sme sa najedli mi čašníčky hovorili, že mám ten najroztomilejší prízvuk. Tak som sa dozvedela, že ľudia v Tennessee majú akcent, aj keď ho nepočujem; je zvláštne, že dokážem zachytiť zvláštny nosový tón jeho hlasu. (prepáčte, ale vážne neviem, čo znamená twangy countryness, ak niekto áno, dajte mi vedieť. dikičko)
Stále beží vzad. Naše oči sa stretnú, potom si ma premeria pohľadom. Už to bolo dávno, keď si ma nejaký chlapec takto premeral naposledy. Jeho oči putujú cez moje dlhé vlasy farby jahodovej blond uviazané do chvosta, k mojim nohám a nakoniec sa zastavia na ružovom náramku. Usmeje sa.
"Uvidíme sa." Zrýchli tempo, pokračuje v behu vzad. Pozriem na svoje hodinky. Stavím sa, že beží tak míľu za osem minút. A robí to kur** dozadu.
Ďalších niekoľko minút ma zabáva hnev na toho Bežím Vzad Chalana.
Ale onedlho som opäť sama. Len ja a obloha. Mysľou mi prebleskne Kylov úsmev.
Ešte štvrť míle.
Jedna noha za druhou.
Dýchaj, Annie, dýchaj.
***
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára