Kapitola 10

Kapitola 10

Opäť raz sa prebúdzam do neznáma. Tentoraz vyskočím na nohy ihneď. Poobzerám sa naokolo a pohľadom skúmam, kde to vlastne som. Tehlové steny, žiadne okná, jedny dvere. Posteľ sa v malej miestnosti týči v rohu oproti vchodu. Vedľa dverí stojí písací stôl a pod ním maličký kôš. Kto vie, na čo, keď nič iné v izbe nie je.

Na konci pokrčených obliečok postele, kde som predtým ležala spočíva malá kôpka čistého oblečenia. Teplákové trojštvrťové nohavice tmavej farby, sivé tielko a dokonca aj tenká bunda. Chvíľu premýšľam či sa mám prezliecť, nakoniec tak urobím.

Keď položím ruku na kľučku, som si istá, že dvere sú zamknuté, lenže tie povolia a ja vyjdem von. Nohy sa mi ocitnú na kovanej sieťovanej konštrukcii, cez ktorej medzery vidím až na spodok. Napravo sa nado mnou prevyšuje taktiež tehlová stena, predo mnou zábradlie lemujúce uličku vedúcu ďalej naľavo. Tú z opačnej strany ohraničuje rad dverí. Na konci zabáča doprava, no tesne predtým zábradlie prerušujú železné schody.

Pomaly kráčam ku schodisku, šetrím svoju nohu, ktorú som včera až príliš namáhala. Lenže ma lýtko ani zďaleka nebolí tak, ako som očakávala. Na vrchnom schode zastavím a zablúdim pohľadom po celej štvorcovej miestnosti ohraničenej stenami zarovno s tými na druhom poschodí. Zídem dolu, cestu mi osvetľujú podlhovasté svetlá zavesené na strope a trojuholníkové lampy po obvode. V dvoch na seba kolmých stenách sa pravidelne vyskytujú aj okná zakryté pribitými drevenými doskami.

Prejdem pomedzi debny naskladané na sebe vytvárajúce úzke uličky vo veľkej časti miestnosti. Dostanem sa na opačný koniec, kde vedľa zabarikádovaného okna stojí skladaná hliníková brána veľká pre dodávku či aj auto väčšieho typu. Na spodku sa blyští kladka veľkosti mojej dlane. Očami sa priblížim k malej medzierke medzi drevenými paletami zakrývajúce okno. Vonku je tma, nič nevidím.

Vydám sa teda na cestu popri stene, vďaka čomu sa vyhýbam spletitým uličkám medzi debnami.  Na konci zahnem a opäť smerujem ku schodom, ale z opačnej strany. Tam chodba pokračuje a ja začujem tichú melódiu, za ktorou ďalej kráčam. Nado mnou je presne izba, kde som spala. Nohy ma vedú neosvetlenou uličkou, iba na konci vychádza svetlo spoza rohu. Keď sa ta dostanem, zastanem a nervózne prešliapnem na mieste.

Táto miestnosť je o dosť menšia než tá, z ktorej som práve prišla. Na jej konci stojí kuchynská linka. Skrinky, chladnička a iné vymoženosti kuchyne. Tú oddeľuje od jedálenskej časti dlhší barový pult. Stred miestnosti vyplňujú dva rady po štyri podlhovasté stoly bielej farby, kde pri dlhších stranách stoja lavičky. Tu už nie sú obyčajné hnedo oranžové tehlové steny. Tie sú vymaľované svetlosivou farbou a pod špinou na zemi sa lesknú svetlé kachličky.

Jedáleň ale nie je prázdna. Zacharian tu našťastie nie je, no najmenej ďalších šesť osôb, vrátane tej otravnej blondínky z auta, sa tu vo veľkom baví. Keď ma nejaký chlap zbadá, okamžite sa ku mne otočia všetky páry očí a nemôžem si nevšimnúť tie nahnevané pohľady a zopár pobavených.

Objímem sa rukami. Doteraz mi bola zima, nechcelo sa mi však vracať po bundu. Prejde mnou vlna strachu a rozpakov. Nechápem, čo sa tu deje. Nemali by ma zamknúť, pripútať alebo niečo? Miesto toho sa správajú, akoby som bola ich hosť. A to som im zranila nejakého parťáka.

Už sa chystám otočiť a zdúchnuť späť do izby, keď otravné dievča, ktoré si doteraz spievalo, prehovorí: „Po čom túžiš princezná?“

Polovica osôb v miestnosti sa zasmeje.

Vlepiť ti. „Asi nič,“ zamrmlem a naozaj sa otočím. Vrazím rovno do kohosi hrude. Tvrdej hrude, podotýkam. Až ma zabolí čelo. Priložím si naň dlaň a ustúpim o krok, aby som pozrela do tváre dotyčného. Strach vo mne sa rozšíri do každého kútika môjho tela, keď si uvedomím, že je to muž, ktorého som udrela kameňom do hlavy. Pohľad mi okamžite padne na ľavú stranu jeho hlavy, kde mu spomedzi vlasov svieti modrina dúhovej farby a kus zaschnutej krvi. Zahliadnem aj stehy, podobné tým mojim na lýtku. Nasucho preglgnem.

„Teraz už nie si taká hrdinka?“ opýta sa jednoducho a prejde okolo mňa. Zvíta sa so spoločníkmi. Ja ostávam stáť na mieste ako priklincovaná. Neviem prečo sa tak bojím. Asi preto, lebo som ďaleko od Liama, od niekoho, kto ma neustále chránil, s kým som trávila celé dni a nemusela sa strachovať.

„Ziva, čo fajného si navarila?“ pýta sa blondínky ten zranený chlap. Ziva! Tak ju nazval Zach ešte v dodávke.

„Naozaj si myslíš, Malcolm, že som ja,“ oboma ukazovákmi ukáže na seba a zopakuje, „JA, niečo navarila?“ zasmeje sa a prekročí lavičku, aby sa na ňu mohla usadiť hneď vedľa šedivejúceho Malcolma s ranou na hlave odo mňa. Viem dve mená, krásny pocit.

„Myslíte, že zrástla so zemou?“ opýta sa niekto a odpoveď mu je ďalší tichý smiech. Prekrútim očami a opäť sa otočím na odchod. Na konci chodby zbadám obrys postavy kráčajúcej mojim smerom. Čím bližšie je, tým viac vidím, kto to je. Ešte viac túžim po odchode, lenže to by znamenalo prejsť okolo práve prichádzajúcej ženu z dodávky. Podľa jej výrazu, keď ma zbadá som si istá, že ona môj výpad na Malcolma nevezme tak jednoducho ako obeť môjho útoku.

Zvrtnem sa na päte a nenápadne zrýchlim krok poza barový pult. „Ehm, môžem si niečo vziať? Vodu?“ spýtam sa tak všeobecne všetkých a svoj pohľad premiestnim z nahnevanej ženy na ostatných.

„Len si poslúž, pre princeznú všetko.“ Mávne rukou Ziva a napije sa z plechovky piva. Nepila som ešte alkohol. Teda párkrát áno, len víno či šampanské a aj to mi stačilo. Nechutilo mi to tak, ako som čakala, že bude. Veď vojaci či kopa iných chlapov v Meste aj mimo neho sa ožiera do nemoty každý večer. Niektorí sú mimo aj cez deň.

Mlčím a nevyjadrujem sa k jej oslovovaniu mňa. Prezriem si skrinky v kuchyni a premýšľam, kde asi tak majú nejakú vodu. Neverím, že z kohútika tečie pitná.

„V chladničke,“ ozve sa niekto z dotyčných a ja poslúchnem. Počujem, ako Ziva namieta, že mi to nemal hovoriť. „Chcela som sa pobaviť. Ako dlho by asi hľadala jednu vodu?“ šepká.

Zavriem chladničku s chladnou plastovou fľašou v pravej ruke. Konečne sa napijem a osviežim tak púšť v mojich ústach. Zo studenej vody mi je ešte väčšia zima. Na tele sa mi objaví husia koža a chĺpky na rukách mi stoja hore dupkom.

„Tak poď sem a povedz nám niečo milé o sebe.“ Otravná blondína mi nedá pokoj.

„Počuj, ty máš nejaký psychický problém alebo čo? Ostatným nevadí, že nedokážeš mať ústa zavreté ani päť sekúnd?“ opýtam sa a neubránim sa úsmevu, keď začujem, že sa niekto zasmial. Väčšinou cudzích ľudí, ktorých nepoznám takto nepodpichujem. Mlčím alebo odpovedám slušne a logicky... vlastne niekedy aj pomerne dosť ironicky a keď som ovládaná emóciami poviem všeličo možné.  Fajn, som náladová a výbušná, preto sa snažím väčšinou kontrolovať a neukazovať svoju pravú tvár, ktorá nie je taká milá, akoby sa zdalo na prvý pohľad.

„Pozrime sa, princeznička vytiahla pazúriky a hodlá útočiť.“ Ziva s úsmevom priloží pery k plechovke a odpije si.

Usadím sa oproti nej vedľa chlapíka s... „Modré vlasy? To vážne?“ Nečakane od prekvapenia zhíknem a prezriem si jeho kadere farby večernej oblohy.

„Nejaký problém?“ Pozrie na mňa rovnako modrými očami a ja mlčky pokrútim hlavou sprava doľava.

V tichosti popíjam vodu a cítim sa divne. Divne, že tu len tak sedím a oni sa so mnou rozprávajú. A ja pomaly prestávam myslieť na to, že som vlastne unesená. Nie som zavretá, pripútaná ani ma nebijú.

Prezriem si dotyčných pri stole. Ja sedím úplne na kraji, Ziva oproti mne. Vedľa nej na kraji pôvodne sedela žena, tá sa teraz potichu rozpráva s pár ďalšími osobami pri vedľajšom stole. Po mojej ľavici sa týči vysoký modro vlasí chlap a mladík s obdĺžnikovými okuliarmi zasadenými na koreni nosa. Na protiľahlej strane po pravici Zivy sedí Malcolm s jednou rukou položenou na stole zvierajúc medzi prstami fľašu vody, ktorú mu ktosi doniesol, a druhou rukou uväznenou v zovretí tej svalnatej ženy z dodávky.

Vrátim pohľad späť na otravnú blondínku oproti. Jej svetlé vlasy sa začínajú tmavými odrastenými korienkami a visia jej okolo chudej tváre ako drôty. Keď sa na ne lepšie zahľadím, zbadám, že zospodu vedú dva zmotané vrkôčiky, ktorých pointu ani systém prepletenia nechápem. Tmavé obočie má na konci ostro vykrojené a pod ním žiaria zelenkasté oči. Trvá mi to, kým si uvedomím, čo je na nich také zvláštne. V ľavom oku je zelenej pomenej, pretože zvyšok vyplňuje hnedá farba.

Obomi lakťami sa opiera o stôl. Zápästie jednej ruky odpočívajúce na stole má obviazané čiernou šatkou a nad ňou pripnutý rovnako tmavý široký náramok. Prstami druhej ruky drží pivo tesne vedľa svojej hlavy, sem tam sa napije, inokedy si chladnú plechovku prikladá na tvár.

Všimnem si, že jej trčia kľúčne kosti rovnako ako aj mne. Lenže ona ďalej pod nimi neukrýva cukríky pod kobercom ako ja. Na rozdiel odo mňa má prsia pomerne veľké. Zbadám to vďaka obtiahnutému čiernemu tielku, ktoré má na sebe pod flanelovou košeľou červeno-čiernej farby. Také nosieval Liam a ja som mu ich vždy kradla. Nie len pre ich vôňu, ktorá zostala po mojom priateľovi, ale aj kvôli hebkosti a teplu látky.

Pokrútim hlavou, keď si uvedomím, že myslím na Liama v minulom čase, akoby sme sa už nikdy nemali stretnúť. Snažím sa to vytesniť z hlavy, preto vrátim pohľad späť do tváre Zivy.

„Ešte sme sa oficiálne nepredstavili.“ Skonštatujem, akoby len tak. Nemám totiž rada, keď nepoznám mená ľudí. Cítim sa bezpečnejšie ak viem, ako sa volajú. Je to potom ako keby som sa ich nemusela báť, pretože viem, o koho ide.

„Ziva.“ Položí plechovku na stôl a vystrčí pravú ruku ponad stôl smerom ku mne. Prijmem ju a potrasieme si s ňou.

Pohľad pripútam na Malcolma, ktorý ma úspešne ignoruje, pretože sa venuje pijavici zavesenej na jeho ruke. Jemu to však nijako nevadí, usmieva sa.

„Jerome.“ Predstaví sa mladík s okuliarmi a hrubým hlasom, ktorý som nečakala. Zháčim sa, no skôr, než stihnem niečo dodať mi odhalí svoje meno aj modro vlasí muž. „Modrý.“

„Modrý?“

„Modrý.“

„Nechápem.“

„Niektorí sú radšej, keď ich voláme prezývkami. Alebo sa to len samo tak zaužívalo.“ Zasvätí ma do týchto tajov Jerome s hrubým hlasom, no pochabým prízvukom kto vie odkiaľ.

„Ja som...“

„My vieme.“ Prerušia ma naraz.

„Damien,“ dokončím vetu.

„Počkať, nevoláš sa náhodou Par-“

„Nie. Som Damien. Je to ako Modrý.“ Pozriem na vysoké muža vedľa mňa. „Lenže ja mám normálnu prezývku a nie prídavne meno či farbu.“ Myknem plecami a odpijem si z vody, nervózne pozriem niekam pomimo.

„To je Malcom a Lita.“ Ozve sa do ticha Ziva a palcom ukáže na zabávajúci sa párik pri našom stole.

Prikývnem.

„Kedy sa dozviem, prečo som vlastne tu?“ tentoraz preruším nepríjemné ticho ja.

„Asi dnes, neviem. Šéfko je niekde mimo.“ Odpovie Ziva. Pri slove „šéfko“ sa strasiem, opäť si spomeniem na Liama. „Nemáš za čo.“ Ozve sa blondínka znovu.

„Hm?“ Nechápem opäť raz.

„Za to oblečenie. Je moje.“ Nahne hlavu dozadu a vyleje do seba zvyšné kvapky piva. Prázdnu plechovku skrčí a položí na stôl.

„Je mi trochu veľké, ale diki.“

„Pozrime sa, ako sa vy dve dokážete porozprávať.“ Do rozhovoru sa z ničoho nič zapojí Malcolm.

Ziva ho s prekrútením očí drgne ramenom. „To je jasné, že ti je veľké. Videla si sa v zrkadle? Si ako kostra.“

Pozriem sa na seba. Kľúčne kosti mi trčia ako obyčajne, nič zvláštne na sebe nevidím. Vždy som tak vyzerala, no je tiež pravda, že za posledný mesiac som dokonca pribrala. Zbadala som to na svojich stehnách, ktorých diera medzi nimi sa o niečo zmenšila. „Tak to si ma mala vidieť tak pred pol rokom.“

„Mŕtvoly si môžem pozrieť aj hocikde na okolí, nemusím na to vyhľadávať otravnú pubertiačku.“

„A to som si myslel, že vám dvom to už klape.“ Malcolm krúti hlavou.

„Po prvé, nie som pubertiačka a  po druhé nevyzerám ako mŕtvola.“ Všetky pári očí pri stole na mňa pozrú s podvihnutým obočím. „Dobre, som chudá, ale je to normálne. V tejto dobe. Nemám, čo jesť. Alebo som nemala.“ Priznám. Nebodaj to nikdy nezažili?

„Fakt, človek by si ťa pomýlil s nemŕtvym, keby si nerozprávala.“ Ziva si zamyslene poťuká po spodnej pere a prezerá si ma.

Strasiem sa. „Videla si nemŕtveho?“ opýtam sa so záujmom a strachom. Nikdy som žiadneho nestretla, pretože sú len v Európe. Teda boli len v Európe.

„Dvoch.“ Prizná sa a je to pravdepodobne tá najvážnejšia vec, ktorú povedala za celý čas, čo som v jedálni.

Nastáva ticho. Druhý obsadený stôl je už prázdny. Lita s Malcolmom sú do seba zapletený ako vrkoč. Modrý sa postaví a mlčky odchádza. Na rozlúčku len kývne hlavou. Jerome chvíľu sedí a niečo si zapisuje do zošita, potom vyskočí na nohy a beží za Modrým.

„Počuj, ak ťa vezmem na prehliadku tejto budovy, neovalíš ma niečím, čo ti príde pod ruky, že?“ Prehovorí napokon Ziva s pohľadom upretým na mňa. Prstami si prechádza po dvoch spletených vrkočoch. Skoro si pomyslím, že je nervózna.

„Možno,“ odpoviem tajomne.

Ziva prekrúti očami a postaví sa. „Tak poď.“ Mávne na mňa rukou. Plechovku hodí do koša a na moje prekvapenie sa naozaj trafí aj na najmenej štvormetrovú vzdialenosť. Nasledujem ju von z jedálne a spoločne sa ocitáme vo veľkej miestnosti, kde som sama chvíľu blúdila. Blondínka odbočí doľava a mieri ku schodisku, z ktorého som pôvodne zišla. Teraz po ňom stúpam hore nasledujúc Zivu ako chvost hada hlavu. Zastavíme sa a dievčina ukáže na koniec chodby naľavo, kde je moja izba. Teda nejaká izba, v ktorej som spala.

„Tam je tvoja izba. Hneď vedľa je Modrého a vedľa, teda najbližšie ku nám, Jeromeho. Zvyšné dvere na tomto poschodí sú kontrolné miestnosti, zbrojné sklady, toalety, záchody alebo zasadačky, či podobne.“ Na chvíľu sa odmlčí a úkosom na mňa pozrie. „Zbrojné sklady a kontrolné miestnosti sú zamknuté.“

„Dobré vedieť.“ Prekrútim očami.

Pohneme sa ďalej. Odbočíme doprava a ja aj popri chôdzi hľadím dolu na priestrannú miestnosť plnú debien. Zhora to vyzerá ako bludisko. Na konci uličky Ziva odbočí doľava a tam je ďalšie schodisko vedúce nahor. Toto už je ale tehlové. Pár schodov  vedie rovno, menšia prestávka, zvyšok doľava. Navrchu blondínka opäť zastaví.

Postavím sa vedľa nej a prezriem si štvorcovú miestnosť. Po jej obvode sa týčia špinavé biele dvere ako o poschodie nižšie, medzi ktorými sú kreslá či stoly. Podlaha je drevená a steny z tehál. Svetlo sa šíri len z trojuholníkových lámp na stenách.

„Tu mám izbu ja,“ prehovorí Ziva a ukáže na dvere hneď oproti schodisku. „Vedľa v rohu je Zachova a v opačnom rohu je šéfkova. Ten tam má ďalšie schody a izbu má akoby v podkroví.“ Z hlasu jej počuť závisť. „Vieš aká je veľká? A koľko okien má. A dokonca aj balkón,“ zakňučí a vedie ma do stredu miestnosti.

„Cez tie dvojkrídlové dvere sa dostaneš do našej tréningovej miestnosti.“ Stlačí kľučku a dovolí mi nakuknúť dnu. Zbadám dve otrhané matrace a deravé polystyrény na niektorých častiach stien. Začujem tiež akési vzdychy a údery. Dvere sa zavrú.

„Fajn, čo teraz?“ opýtam sa Zivy.

„Skúsim ti nájsť nejaké oblečenie, ktoré by ti mohlo pasovať a neboli by to tepláky.“ Premeria si ma pohľadom a pokrúti hlavou. „Veď ti trčia ešte aj panvové kosti.“  Dlane si priloží z oboch strán tváre a ďalej krúti hlavou.

„No tak, Ziva, tebe to nepríde sexy?“ Nadskočím od ľaku a otočím sa smerom odkiaľ vyšiel hlas. Oči mi padnú na Zachariana lenivo sa upierajúceho o zárubňu dverí. Ruky má založené na hrudi a tým mi zakrýva výhľad na jeho dokonalé prsné svaly, ktoré som cítila, keď ma niesol do bytu ešte v Meste. Oblečený len v tmavých teplákových nohaviciach visiacich mu na bokoch tak nízko, až vidím dve čiarky v tvare písmena „V“ vedúce kamsi poza látku.

Zrakom prejdem z jeho tela na tvár. Takto som ho vlastne ešte ani nevidela. Vždy bol vo vojenskej uniforme a jeho čierne vlasy mu padali voľne v pokrútených či rovných prameňoch zlepených dokopy okolo tváre po bradu. Tú mu predtým zdobilo mierne strnisko, teraz je dohladka vyholený a nemôžem si nevšimnúť ten extravagantný účes na jeho hlave. Od obočia sa mu tiahne akási imaginárna čiara zavŕšená tmavými prameňmi zopnutými v gumičke. Pod tou čiarou sú jeho vlasy vyholené tak na niekoľko milimetrov. Vďaka tomu konečne rozoznávam jeho perfektne výrazné lícne kosti.

„Pozri, už jej sliny tečú,“ Ziva do mňa ťukne prstom. Spamätám sa. Prísne sa napomeniem a na chvíľku zavriem oči, aby som si predstavila dokonalú Liamovú tvár a jeho pery vykrojené tak, aby presne pasovali do tých mojich. Roztvorím viečka.

„Fú, skoro som sa pod tým pohľadom roztopil.“ Zach si zamáva rukou pred tvárou.

„Ha ha,“ Odpoviem  mechanicky bez známky vtipu a založím si ruky na hrudi.

„Šéfko tu ešte nie je?“ opýta sa čiernovlasý boh pomsty.

„Nie. A podľa mňa ani tak skoro nepríde,“ skonštatuje Ziva.

Začnú spoločne konverzovať a ja sa cítim akosi nazvyš. Ako piate koleso na voze. Nenápadne cúvam ku schodisku.

„Aha už uteká.“ Zase Zach.

„Kam ideš?“ Blondínka na mňa uprie pohľad. „Poď ku mne, vyskúšaš si niečo. Čau Zachuško.“ Plesne svojho kamaráta po tvári a otvorí svoje dvere. Počká kým vojdem dnu, potom za mnou zavrie a prejde okolo mňa, aby sa dostala z úzkej chodbičky do izby.

Jej izba vyzerá oveľa lepšie než tá moja. Má v nej dokonca dve okná. Pod nimi má hneď posteľ a oproti v rohu veľkú skriňu. Napravo odo mňa v chodbe sú ďalšie dvere, predpokladám, že je to kúpeľňa. Urobím zopár krokov ďalej a usadím sa do kresla v opačnom rohu, naproti skrini, kde sa teraz Ziva prehrabuje.

„Mám tu nejaké staré rifle. Vlastne nie sú staré, len ich tu mám milión. Na, skús si ich.“ Hodí rifle po mne a ja ich zachytím tesne pred svojou tvárou.

Vyzlečiem si tepláky. Nehanbím sa pred ňou, som zvyknutá. Keď som bola ešte s Liamom a skupinou, často sme všetci spali spoločne v jednom priestore a niečo ako prezliekarne neexistovalo. Natiahnem na seba tmavomodré rifle, ktoré mi perfektné sadnú. Akoby boli ušité na mňa.

„Diki,“ poviem a dlaňami si prechádzam po hladkej zošúchanej látke na stehnách.

Ziva sa na mňa otočí a pochváli sama seba, že niečo našla. „Ešte tričko.“ Otočí sa späť, chrbtom ku mne.

„Neodsudzuj ma hneď, len nechápem, to čo máš za vrkoče?“

„Dredy,“ odpovie bez toho, aby na mňa pozrela.

„To je aj k niečomu dobré?“

„Pre štýl? Žeby?“ Niekto má ešte čas na nejaký štýl? Na krásu? „Ty si si nikdy nevyberala oblečenie, lebo sa ti páčilo? Neladila ho alebo, čo ja viem, neurobila si niečo s vlasmi? Nafarbiť ich či použiť make-up a tak ďalej?“ Teraz už na mňa hľadí ako na blázna.

„Nie.“

„Žartuješ?“

„Nie?“

Ona len pokrúti hlavou. „Dúfam, že vieš aspoň, čo je to kefa na vlasy.“

Prekrútim očami. „Nie, ja sa češem opätkom topánky.“

Ďalej mlčí a jej hlava zmizne v skrini. „Aha, mám to!“ Otočí sa ku mne a opäť po mne šmarí oblečením. Zachytím ho, jedno tričko mi padne na zem. Hodila mi elastické tielko čiernej farby, fialové tričko s gigantickým výstrihom a pánske tmavomodré tričko. Spýtavo dvihnem pohľad. „Na spanie,“ odpovie mi. Prikývnem a opäť poďakujem.

Ziva sa hodí na svoju posteľ a pozrie na mňa, keď prehovorím. „Takže ty a Zach...“

Smiech. „Čo ja a Zach?“ Ďalší smiech. „Sme kamaráti. Už od detstva. To je všetko.“ Usmieva sa.

„Aha.“

Poskladám oblečenie a postavím sa. „Už by som mala ísť,“ podotknem.

„Kam sa furt náhliš? To je taká zábava sedieť v tej tvojej bunky bez všetkého a zízať na stenu?“

„No nie, len...“

„Poď,“ preruší ma, „idem si po ďalšie pivo a tentoraz ťa možno aj ponúknem.“ Postaví sa a zamieri k dverám.

„Nepijem,“ prezradím a sledujem ako okolo mňa prejde a zastaví.

„Nepiješ? To ako vážne? Veď alkohol je liek!“ Zopne na do mnou ruky, keď pokrútim hlavou sprava doľava. „Och, tak poď, naučím ťa piť alkohol.“ Mávne rukou a ja ju poslušne nasledujem s úsmevom na perách.

Ďalšia kapitola →