Kapitola 9

Kapitola 9

Opakovane sa prebúdzam a späť usínam. Mám pocit, že to, čo vidím počas niekoľko sekundovom prebudení sú len halucinácie či sny. No o tom, že je to skutočnosť ma utvrdzuje niekoľko faktorov. Môžem sa štípať koľko chcem, skrátka nespím. Opäť ma omamuje ten odporný zápach a cítim látku na tvári. Tma.

Preberiem sa znovu. Neviem koľko času ubehlo, viem len, že som v tejto bielej miestnosti úplne sama. Ležím na chladnej zemi vo svojom zašpinenom oblečení. Chvíľu mi trvá kým sa poriadne preberiem a konečne zaostrím, takže okrem zahmlenej bieloby už vidím aj rôzne iné veci.

Z ležatej schúlenej polohy sa usadím a poriadne poobzerám. Dve biele výbežky pevne zasadené v stene, pravdepodobne lavičky, trčia z oboch strán dlhšej časti tohto malého priestoru. Postavím sa a strčím prsty pomedzi mreže zasadené uprostred kratšej steny. Cez ne prechádza jediné svetlo dnu. Vykuknem von a do oka mi okamžite padne sivá palubná doska, dve sedadlá, obrovské okno a kopa vecí, ktoré mne nič nehovoria. Som v aute.

 Začínam premýšľať o úteku, ale skôr než stihnem niečo logické vymyslieť, nadskočím, keď začujem zvonku hluk. Rýchlo sa otočím na protiľahlú stranu, kde sa otvoria dvere vozidla a dnu vojde útla žienka so svalnatou postavou.

„Och, fajn, už si hore. Chceš niečo jesť?“

Neodpovedám. V hlave sa snažím vymyslieť plán úteku. Dvere za sebou zavrela a stojí hneď pred nimi. Je síce nízka, no aj tak sa trochu zohýna, aby si neskosila vlasy. A zároveň jej aj cez hnedú košeľu prerážajú svaly.

„Nebodaj si cestou ohluchla? Prepáč, ale znakovú reč neovládam.“ Usmeje sa a ja zbadám, že jej chýba jeden očný zub.

„Kam ma veziete? A... kto ste?“ prehovorím napokon. Som hladná? Áno som, ale to je to posledné, na čo v túto chvíľu myslím.

„Aká zvedavá. Zvedavosti dávaš prednosť pred jedlom? Zaujímavé.“

„Koľko vtipu,“ zamrmlem a snažím sa predstierať, že som silná a nemám chuť sa zložiť. Zhlboka dýcham, chcem sa upokojiť. Panika mi zviera hrdlo. Toto je moja únoskyňa?

Do dverí sa nahrnie ďalšia osoba. Tentoraz je to muž. Má šedivé vlasy, ktoré mu svietia na opálenej pokožke. Zdobia ho aj vrásky ukrývajúce sa okolo očí. Spodnú peru má rozťatú, akoby sa s niekým len nedávno bil. Koniec mojim plánom na útek. Dvoch už nezvládnem. Vlastne by som sa nezvládla prebojovať ani len cez tú ženu.

„Ó, ona sa prebudila. Zach mal pravdu, naozaj jej oči vyzerajú lepšie, keď sú otvorené.“

„Len či to tak bude aj s ústami,“ doplní žena.

Ó, možno by som bola už skôr hore, keby ma niekto stále neuspal, pomyslím si, no mlčím. Vidím, že sa odpovedí na svoje otázky nedočkám a po hlasnom zakričaní môjho žalúdka ako veľmi mu schádza jedlo, prikývnem. „Som hladná.“

Sledujem tú svalnatú ženu, ako sa otočí a vyjde von. Ostávam v aute sama s chlapíkom. Strach mi prúdi žilami. Nedokážem vymyslieť žiadny únikový plán, veď neviem ani kde som. Neviem, prečo ma so sebou vzali, nechápem, čo so mnou chcú robiť.

„Obmedzené zásoby. Na výber majú len naši členovia. Smola.“ Žena po mne hodí paštétu a nejaké sucháre, keď sa vráti do auta aj s batohom kaki farby. Vzápätí sa usadí na jednu lavičku tesne pri dverách, muž oproti nej.

Nečakám na súhlas či iný pokyn, hneď sa pustím do jedla. Položím svoj kostnatý zadok na opačný koniec lavičky od chlapa. Vyberiem suchár z vrecúška a strčím jeho koniec do paštéty. S privretými očami odhryznem, šťastná, že konečne sa môj žalúdok nasýti. Na chvíľu aj zabudnem, kde som, čo sa stalo.

Vrzgot ma prinúti roztvoriť viečka. Dnu vojdú ďalšie dve osoby. O pár sekúnd na to sa zabuchnú obe dvere v prednej časti auta. „Ideme,“ oznámi dievča staršie odo mňa len o niekoľko rokov. Až keď sa usadí mi pohľad padne na druhú osobu v kabíne auta. Zacharian a jeho typický úsmev.

„Princezná sa už napcháva?“ Sadne si vedľa mňa a presne v ten moment sa auto pohne. Neodvážim sa postaviť a pozrieť cez mreže, kto šoféruje. Stále mám v mysli moju poslednú jazdu autom a ten krásny pocit, keď som konečne vystúpila. Zhnusene sa odtisnem od Zacha najviac ako sa dá, čo sa nedá, keďže už sedím na konci.

„Vypadni odo mňa,“ zavrčím.

„Nebodaj si sa urazila?“ Opäť zahrá urazený tón, podobný tomu, keď mi ešte v Meste vyčítal ako som mu zlomila srdce.

Koniec môjho jedenia.

„Čo do pekla odo mňa chcete? Prečo ste ma uniesli a kam to ideme?“ Začínam panikáriť. Myseľ sa mi prebúdza a v hlave mi víria všemožné myšlienky.

„Veď sa upokoj.“ Prekrúti nado mnou dievča očami. Sedí vedľa tej postaršej ženy, obe majú podobné svalnaté postavy.

„Upokoj sa? Mám sa upokojiť?“ Začínam zvyšovať hlas. „Práve ste ma uniesli. Teda presnejšie to bol tento tu!“ Ukážem na toho hlupáka, inak známeho ako Zacharian. „A Liam... čo je s Liamom?“ Chytím sa za hlavu a zhlboka dýcham. Neviem síce ako vyzerá panický záchvat, ale som si istá, že niečo podobné mám. Konečne mi všetko dochádza. Uniesli ma. Môžeme byť na míle ďaleko od New Yorku. Už nikdy neuvidím Liama ani Holly. Čo keď ma zabijú?

„Vždy takto vyvádza?“ Blonďavé dievča sa opýta môjho spolu sediaceho. Ten len pokrčí plecami.

„Do riti, tak mi už povedzte, čo so mnou mienite urobiť!“ nervózna z toho, že sa mi nedostáva odpovede vyskočím na nohy, až ma v lýtku pichne a ja sa takmer zložím.

„Uspi ju,“ povie niektorí z nich, moju myseľ opantala bolesť.

„Nemám už čím,“ odpovie druhý hlas.

Sedím na zemi a slzy mi tečú po tvári. Cítim sa všelijako, no dobré pocity vymizli. Mám na sebe dlhé nohavice, ktoré som si obliekla ešte v Meste a trvalo mi to pomerne dosť dlho, keďže prepchať úzky strih cez moju ranu na nohe bolo zložité. Potrebujem si prezrieť, ako na tom je, ale nemôžem. Mám obecenstvo.

„Čo jej je?“ pýta sa svalnatá žena. Konečne začínam rozoznávať hlasy.

„Nejako sa jej podarilo rozrezať si lýtko.“ Zach si kľakne predo mňa a naťahuje ku mne ruky. Odsuniem sa ďalej aj napriek bolesti.

„Chcem ti pomôcť.“

„Nemal si ma unášať. Mal si ma nechať na pokoji. Mal si ma nechať pri Liamovi.“ Nerada plačem pred ľuďmi, lenže som taká zúfalá, že to inak nejde. Srdce mi puká ako škrupina vajca a postupne sa rozpadáva.

„Šialené dievča.“ Prisahám, ak tá mladá blondína ešte niečo povie, moja facka ju vystrelí z auta nadpozemskou rýchlosťou.

„Ziva!“ zahriakne ju Zacharian. Ten predo mnou kľačí ešte zopár minút, než si uvedomí, že to nemá význam a usadí sa späť na svoje miesto. Ja ostávam sedieť na zemi, opieram sa o chladnú stenu, pri hrudi pritiahnuté kolená a na nich opreté líce. Som odvrátená preč od všetkých. Utápam sa vo vlastných myšlienkach, ktoré mi vždy nové a nové priplávajú do hlavy odnikiaľ a nedochádzajú.

„Sme tu,“ niekto sa dotkne môjho ramena, aby ma prebudil. Prudko sebou trhnem a zaženiem sa rukou. Zaspala som, neviem kedy. Prižmúrim ešte zalepené oči a zbadám pred sebou tvár šedivého muža. Priložím si dlaň na pravé líce, ktoré som predtým mala opreté o kolená. Kožu mám tam pozahýnanú, teda otlačenú od záhybov riflí.

„Poď.“ Muž sa postaví a podá mi ruku.

Kašlem na jeho ruku. Chytám sa všetkého možného a snažím sa sama vytiahnuť na nohy. Po krátkom boji sa mi to podarí. Krivkajúc nasledujem muža. Zoskočí z dodávky a čaká na mňa. Všetci už sú preč. Vonku je ešte svetlo, keď vyjdem von zistím, že obloha je fialovkastá, slnko zapadá.

Naokolo nie je ani noha. Sme tam len ja a muž. A biela dodávka, z ktorej sme vyšli. Na ľavej strane sa týči rozľahlá budova a na pravej plot. Predo mnou a za mnou je voľná cesta, najprv kamenistý terén, v diaľke začína popraskaná asfaltka.

Muž ma pohľadom sleduje a rukou mi ukazuje kam mám ísť. Prejsť popod skladané hliníkové vráta, ktoré čakajú len na mňa. Lenže ja nie som typ človeka, ktorý robí to, čo mu nakážu. Očami hľadám všetko možné, čo by mi mohlo pomôcť uniknúť. Nie som spútaná, myslia si, že som ľahká korisť. Vlastne ani nie sú ďaleko od pravdy. Neviem chodiť a moja postava vyzerá krehko, ako prasknutý porcelán, ktorý by sa každou chvíľou mal zosypať na zem.

Neponáhľam sa, dávam si na čas. Pohľad mi konečne padne na niečo užitočné. „Au!“ zapištím a zohnem sa k lýtku. Muž urobí krok ku mne, nevidím ako sa tvári, pretože upieram zrak do zeme. Vezmem ostrý kameň vedľa môjho kolena, o ktoré sa opieram na špinavej zemi. Vystriem sa a zasiahnem muža do hrude. Len sa trochu zatacká, stále stojí. Skôr než si stihne vytiahnuť nôž spoza opasku, udriem znovu, tentoraz do hlavy. Nebol to silný úder, je možné, že prežije, ale s akými následkami, to je otázne. Zloží sa na zem a ja vezmem jeho nôž, na ktorom aj po dopade na zem stále spočíva chlapova ruka. Dám sa na útek, čo najrýchlejšie ako dokážem s poranenou nohou.

Čím ďalej som, tým rýchlejšie bežím. Premáham bolesť a zatínam zuby až mi škrípu. Neviem šoférovať a som si celkom istá, že kľúče v aute neostali, preto sa tiež stále obhliadam a hľadám iné cestičky. V dodávke ma dobehnú hneď.

Začínam za sebou počuť kroky. Kamienky chrastia pod niečími nohami, nemám silu sa otočiť. Chodidlami dopadnem na asfaltku a teraz sa mi uteká lepšie. Zavriem na chvíľu oči. Nevládzem už a strach mi prúdi žilami. Pár neznámych nôh dopadne na asfaltovú cestu tiež. Pevnejšie zovriem rukoväť noža. Nie je čas sa cítiť previnilo za tamtoho muža ani za to, čo sa chystám urobiť. Nezabila som kopu ľudí ako niekto iný. Lenže keď ide niekomu o život, treba urobiť všetko preto, aby prežil. Aby nezomrel s pocitom, že sa vzdal a neurobil všetko, čo bolo v jeho silách.

Keď sa kroky rapídne priblížia a ja dokážem už cítiť cudzí pot, zastavím a zaženiem sa nožom. Moje oči okamžite padnú na malú ranku, ktorú som spôsobila na svalnatej ruke. Dvihnem zrak vyššie a hľadím do Zacharianovej tváre. Netvári sa nadšene, ani stopa po jeho príťažlivom úsmeve či iskry vtipu v očiach.

Natiahne sa, aby ma chytil za ruku, v ktorej držím nôž. Tento manéver mu nevyjde, pretože sa mne podarí vykúzliť akúsi piruetu a opäť sa snažím zasiahnuť svoj cieľ. Je to zložitejšie, keď viem jeho meno a už sme spolu prehodili aj niekoľko slov. Tentoraz netrafím vôbec. Do riti! Chce sa mi kričať nahlas, hulákať a vrieskať. Chcem plakať a zrútiť sa v ten istý moment, keď chcem utekať alebo bojovať.

Tentoraz ma už za zápästie pravej ruky, v ktorej zvieram rukoväť naozaj chytí. Stlačí mi ho tak silno, až mi nôž vypadne z ruky. Otočí si ma chrbtom k sebe a ja skričím od bolesti. Nohou mi vrazí do pravého lýtka, kde mám zranenie a ja si až kľaknem na zem. „Nechaj ma!“ vrieskam.

Počujem tichý smiech. Pustí mi ruku vykrútenú za chrbtom a márne vo mne vzbĺkne iskrička nádeje, že ma pustí. Hneď na to ucítim jeho predlaktie na svojom krku a netrvá dlho, kedy neviem dýchať, upadnem opäť raz kvôli nemu do tmy. Do bezvedomia. 

Ďalšia kapitola →