Kapitola 11

Kapitola 11

„Hrabe ti?“ Ziva nadskočí, keď ju schválne naľakám. Stojí v tréningovej miestnosti v modrej teplákovej súprave a v ruke drží dýky. „Mohla som ťa zabiť.“

„Prosím ťa, rýchlejšie by som sa hodila na zem než ty by si sa otočila.“ Podídem ku nej a hľadím na polystyrénovú stenu pred nami. Na niekoľkých miestach sú na bielom podklade nasprejované tmavé kruhy znázorňujúce terč. Stred je poprepichovaný všelijakými spôsobmi. Moja nová kamarátka má v ruke už len jeden nôž. Jeden je padnutý pri stene na zemi, druhý zapichnutý na čiernej čiare kruhu.

„Veľmi ti to nejde,“ skonštatujem a bokom do nej drgnem.

„No ukáž sa ty.“ Podá mi posledný nôž a ja prekvapene zízam na jej ruku držiacu dýku. Som na tomto mieste už tri dni, ešte ani raz mi nedali do ruky nôž či nejakú inú zbraň. Nemám ani prístup do zbrojnice, táto miestnosť je najbližšie ku boju ako sa dostanem.

Opatrne vezmem nôž spomedzi jej teplých prstov. Tie moje sú chladné, ako vždy. Ukazovákom, prostredníkom a palcom chytím čepeľ a namierim. Toto som robila len párkrát, no vždy sa cítim istejšie s nožom, než s pištoľou, preto mi ide hádzanie dýk na terč oveľa lepšie ako mierene zbraňou. Napriahnem ruku pred seba, nôž zanechá moje prsty osamote a krúti sa letiac na polystyrén. Ostrie sa jednoznačne zapichne dovnútra kruhu, no nie do čiernej bodky presne uprostred. Je to však lepšie, než Zivin hod.

Pomaly prejdem ku stene a pozbieram všetky nože. Vrátim sa ku kamarátke s úsmevom na perách. „Nemám ťa naučiť, ako sa to správne robí?“ Opýtam sa presladene a šušlavo ako rozprávajú matky s malými deťmi.

„Je to až choré ako sa vy dve na seba povahovo podobáte.“ Poznamená nový hlas od dverí.

„Je to choré ako nás stále sleduješ,“ odpoviem a otočím sa na Zachariana.

„Ten bol dobrý!“ Ziva napriahne zovretú päsť smerom ku mne a ja priložím tú svoju k jej hánkam.

„Ukážem vám ja, ako sa to robí.“ Zach prejde pomalým krokom až ku nám. Zastaví sa tesne predo mnou. Práve sa osprchoval a to nedávajú najavo len jeho vlhké vlasy prehodené na jednu stranu a odhaľujúce vyholenú časť, ale aj neodolateľná vôňa. Chvíľu mi nedochádza, čo chce, pretože som omámená tou blízkosťou. Keď napriahne ruku, uvedomím si, že čaká, kedy mu odovzdám nože.

Podám mu len jeden. Vezme si ho a urobí krok dozadu. Namieri na terč. „A takto sa to ro...“

Budovou otrasie neskutočný hluk a vzápätí krik. „Čo to... ?“ Nedokončím ani vetu, preruší ma ďalší krik.

„Sakra,“ zamrmle Zach, ktorý ma chytí za ramená a pozrie mi do očí „Ostaň tu!“ prikáže mi a kývne na Zivu. Obaja sa vydajú von z miestnosti.

Sledujem ako odídu a ďalej hľadím na otvorené dvere. Naozaj si myslí, že tu ostanem? Stále mám dva nože v ruke. A celé tri dni som skúmala túto budovu. Poznám ju úplne celú, dokonca aj každú uličku medzi debnami na prízemí. Snažila som sa nájsť hocijakú medzierku, cez ktorú by som mohla ujsť von. Zamrežované či zabarikádované okná, zamknuté dvere. Mohla som sa snažiť ako som chcela, nedostala som sa absolútne nikde. Toto je moja možnosť. 

Vybehnem z tréningovej miestnosti na priestrannú chodbu. Všetky dvere sú zavreté, je tu prázdno, akoby tu nikto nežil. Pomaly kráčam dolu schodmi nalepená na stene. O poschodie nižšie to už vyzerá inak. Pred mojou izbou stojí Modrý spolu s Irene. Staršou ženou, rovnako svalnatou ako všetky ostatné v ich komunite. Včera som sa s ňou spoznala počas večere. Obaja strieľajú zhora, no ja nevidím na čo.

Vyjdem spoza rohu, podrážkami tenisiek sa dotknem kovanej konštrukcie. „Na zem!“ zvrieskne ktosi a ja neváham, hodím sa na zem. počujem len zasvišťanie guľky nado mnou. Dvihnem hlavu pred seba a zbadám čupiaceho Malcolma, ktorého výraz dáva jasne najavo, čo si myslí. Je nahnevaný.

„Čo tu robíš?!“ kričí.

„Idem vám pomôcť!“ vrieskam odpoveď.

„Nepomôžeš nám, keď sa necháš zabiť!“ reve na mňa opäť.

Ďalšia guľka sa zaryje do steny medzi mnou a Malcolmom. On je nútený sa postaviť a vystrelí zopár rán dolu. Cez deravú zem vidím, že podo mnou je akurát Ziva s Litou. Postavím sa a využijem tú chvíľku keď Malcolm nedáva pozor a prebehnem okolo neho. Uteká sa mi oveľa lepšie, keď ma milo dopovali liekmi, aby som vyzdravela čo najskôr.  Antibiotiká proti zápalu a tabletky od bolesti mi pomohli.

Dobehnem ku schodom, ktoré zbieham dolu po troch. Pri posledných štyroch zábradlie rovno preskočím a ocitám sa vedľa Zivy.

„Čo tu, do pekla, robíš?“ Zahriakne ma blondínka, keď vyzrie spoza debny a vystrelí jednu ranu. „Tam je!“ skričí si sama pre seba a otočí sa na mňa, chrbtom nalepená ku dreveným debnám.

„Čo sa deje?“ pýtam sa udýchaná po tom behu. Čupím a v ruke zvieram dva nože.

„Napadli nás iní rebeli.“ Tentoraz sa postaví a strieľa zhora. Opäť sa prikrčí.

Ja tam už však nie som. Bežím poza schody a rovno ku vchodu do jedálne. Na konci zastavím a schovám sa za podporný stĺp, ktorý drží kovanú konštrukciu nado mnou. Nejaká guľka sa odrazí od železa, hlasno to zabrní. Skrčím sa a vyzriem spoza stĺpu. Traja neznámi muži sa ukrývajú za debnami a striedavo vykukujú. Rýchlo sa schovám.

Chvíľu sa snažím upokojiť vlastný dych. Opäť sa postavím, vyskočím z úkrytu a vrhnem dýku pred seba. Trafím niekoho do ruky. Náhlivo sa schovám späť a čupnem si. Kov posledného noža mi chladí prsty.

Pevne ho zovriem v ruke chystajúc sa na útok opäť, keď mi niečo kvapne na líce. Ukazovákom sa dotknem tekutiny na mojej tvári a zhrozene zistím, že je to krv. Dvihnem pohľad nahor a cez medzierky v konštrukcii zbadám Irene ležiacu na zemi. Jej oblečenie je presiaknuté krvou, ktorá kvapká nadol, na mňa.

Vyskočím z úkrytu, rýchlo sa hodím na zem na kolená a vrhnem dýku pred seba. Tentoraz zasiahnem presne do hrude. Tretí chlap zmizol. Adrenalín sa vo mne miesi so strachom a zhnusením. Postavím sa a utekám uličkou k najbližšej debne, no skôr než tam stihnem dôjsť, opäť som na kolenách. Niekto mi podrazil nohy. Padnem až na ruky a rýchlo sa otočím, aby som zistila, kto ma podkopol. Tretí muž.

Nahne sa ku mne, vezme ma za tričko a pritiahne si ma k sebe. Pot mu tečie z čela na nos a z neho kvapká na mňa. Zhnusene sa otrasiem a snažím sa od neho odtiahnuť. Nedarí sa mi. Vezme ma za vlasy pripravený mi rozbiť lebku o zem. Hľadím mu do očí opantaná strachom, neviem, čo ďalej. Je príliš silný.

Zaznie výstrel neďaleko mňa, chlap mi zomrie priamo pred očami a jeho telo padne rovno na mňa. Skričím a trasúcimi rukami sa ho snažím zo seba dostať, lenže ja nie som nejaký silák, nepodarí sa mi to. Natočím hlavu nabok, aby som zistila, kto strieľal. Zacharian. Pribehne ku mne a pomôže mi telo neznámeho muža posunúť nabok.

„Povedal som ti, aby si ostala hore!“ zahučí Zach obviňujúco a nahnevane. Pripomína mi toho chalana, ktorý ma škrtil, keď som utekala preč odtiaľto. Ktorý ma zastavil tým, že poznal moju slabinu a to zranenú nohu.

„Nemám rada, keď mi niekto rozkazuje. A tiež som ti nepovedala, že zostanem.“ Pomaly sa dostávam z ležatej polohy do podrepu a nahnem sa k mužovi, ktorého poprehliadam. Nemá zbraň.

Ďalšia strela ma donúti nalepiť sa na debnu za mnou. Neviem odkiaľ vyšla, no bola určite veľmi blízko. Zach neváha, dvihne sa a vystrelí presne tri rany. Vzápätí sa nahne späť ku mne a vezme ma za ruku. „Poď, odvediem ťa preč.“

„Šibe ti? Nie!“ Vytrhnem sa mu.

„Tebe šibe? Chceš zomrieť?“ Opäť ma schmatne za zápästie, tentoraz pevnejšie.

„Nie!“ Odporujem a v tom zhrozene vytreštím oči na zbraň, ktorá sa objaví z ničoho nič. Hlaveň prilepená na Zachovom spánku.

„Dievča povedalo nie, nechápeš?“ Ozve sa hlas, no nevidím tvár jeho držiteľa, keďže som pritisnutá na debnu a jej roh mi prekáža vo výhľade. Nakloním sa dopredu a zbadám osobu, ktorú som tam ani v najmenšom nečakala.

„Gregory?“ Môj hlas sa trasie, keď vyslovím to meno.

Zachovi sa na tvári objaví úsmev, otočí sa na muža, ktorý mu mieri zbraňou na hlavu. Gregory pištoľ zloží a potľapká Zacha po ramene. „Rád ťa opäť vidím,“ povie a na mňa ani nepozrie.

„Ja teba tiež.“ Zacharian pritaká. „Ako si cez nich prešiel?“ pýta sa Gregoryho.

„Prosím ťa, sú roztrúsení po celom sklade, schovaní v uličkách a vchod strážia len dvaja. V pohode by ste mohli ujsť a oni by tu ďalej bojovali sami so sebou.“

To je moja šanca. Budem môcť utiecť.

„Šéfko!“ Dobehne aj Ziva.

„Dieťa zlaté, nevolaj ma šéfko.“ Gregory sa usmeje.

Mám pocit, že sa každú chvíľu rozplačem. On je ich šéf. Verila som mu. Fajn, nie tak úplne, no myslela som si, že je to dobrý človek. Veď nám pomohol dostať sa do Mesta, tak prečo by ma potom chcel uniesť? Nedáva to zmysel. Striedavo presúvam pohľad z jedného na druhého, z druhého na tretieho a z tretieho na prvého.

„Dobre, dobre, aký je plán?“ Zach aj Ziva hľadia na Gregoryho s úctou a očakávaním.

„Ziva, ty vezmi tuto hrdinku,“ najstarší z prítomných kývne bradou smerom ku mne, „a ukry ju hore. Zach, my pôjdeme stade dopredu a prekvapíme ich odzadu. Ide sa na to!“ Zacharian vsunie moje zápästie do ruky Zivy a skontroluje si náboje v pištoli. Vzápätí spoločne s Gregorym odídu chodbou odkiaľ prišiel ten vraj „obchodník“ a ja som nútená sa postaviť na nohy.

„Fakt ti ďakujem. Mohla som bojovať a miesto toho sa musím o teba starať.“ Kamarátka ma ťahá za sebou chodbou odkiaľ som prišla. V uličke hneď vedľa je padnutý muž, ktorému som trafila dýku presne do hrude. Potknem sa o jeho nohy a spadnem na zem. Ziva ma zaťahá a otrávene sa otočí. „Čo robíš?“

Beriem si zbraň, pomyslím si a schovám nôž za chrbát. Ocitneme sa na mieste, kde je už riadna kaluž krvi, Ireninej krvi. Privriem oči a ponáhľam sa za Zivou ako pred tromi dňami, keď mi to tu ukazovala. Zastavím, keď sme mimo dohľad všetkých a ona je nútená zastaviť tiež. „Čo?“ pýta sa a mňa bodne v tele vina ešte skôr, než to urobím. Vytiahnem nôž spoza chrbta, priskočím k nej a nôž jej priložím na krk.

„Prepáč,“ zašepkám. Nepodrežem ju, samozrejme. Premýšľam či vyskúšať manéver Zacha, keď ma predtým priviedol do bezvedomia. To hneď zamietnem, keďže je možnosť, že by som ju skôr zaškrtila, pretože som to nikdy neskúšala. Miesto toho ju chytím za vlasy a snažím sa ignorovať jej nadávky voči mne. Hlavou jej tresknem o debny a odstrčím od seba. Neviem, čo sa s ňou stalo, utekám totiž späť.

Zastavím pri chlapovi, z ktorého hrude som vzala dýku. Ruky sa mi trasú, keď sa k nemu nakloním a prehľadávam vrecká. Nakoniec zistím, že jeho zbraň leží pod ním. Kľaknem si a strčím ruku pod jeho chrbát. Vytiahnem pištoľ. V tom sa telo pohne a ja zhíknem, „Nie, nie, on je živý?“ pýtam sa sama seba. Ťuknem doňho zopárkrát. Počujem len jeho tiché chrapčanie.

Rýchlo vyskočím na nohy a skrčená pokračujem ďalej. Pošmyknem sa na kaluži krvi, zachytím sa len jednej debny predtým než opäť spadnem, tentoraz nie naschvál. Nevšímam červené fľaky na mojich kolenách, pred očami vidím len slovo „útek“.

Pri mŕtvole muža, ktorého zastrelil Zach spomalím. Obzerám sa a často zastavujem. Stále sa ozývajú výstrely a niekoho krik. Opäť zastanem pri ďalšej uličke. Vykloním sa a cez celú chodbu zbadám ďalšieho chlapa. Všimne si moju polovicu tváre vytŕčajúcu spoza rohu a vystrelí. Rýchlo sa schovám. Skontrolujem či som živá a zdravá a netrafil ma. Prikývnem opäť sama pre seba a zovriem rukoväť obomi rukami. Vyjdem spoza debien. Vystrelím do uličky zopár rán a schovám sa na opačnej strane. Otočím hlavu nabok. Vyzriem spoza ďalšieho rohu, keďže už som na konci chodby. Vidím vchod. Predtým tam stáli hliníkové dvere, teraz je tam len veľká diera. Museli odpáliť nejakú nálož. Na zemi sa váľajú kusy steny a v lúčoch svetla vidím poletovať prach.

V tom ma niekto chytí zozadu a začne ma škrtiť. Bola som neopatrná, neskontrolovala som či som zabila chlapa v uličke. Chraptím a neviem dýchať. Nevidím dotyčnému do tváre, čo je pre mňa len dobré, presnejšie ľahšie. V ruke stále držím pištoľ. Ústa mám otvorené, akoby som kričala, no nevychádza zo mňa žiaden zvuk len akýsi chrapot. Snažím sa mu namieriť hlavňou na stehno, lenže ma na pravej ruke niečo zachladí a vzápätí zaštípe. Zareže mi nôž do predlaktia v snahe zbaviť ma zbrane. Nepodarí sa mu to. Konečne namierim v momente, keď už strácam vedomie. Sekundy sa tiahnu ako slimák po zemi. Pomaly. Stlačím spúšť a on skričí presne mne do ucha. Zvriesknem aj ja.

On sa zvalí dozadu, ja dopredu na všetky štyri. Ťažko dýcham a všetkými silami sa snažím posunúť ďalej od neho. Otočím sa na ležiaceho muža, ktorý si drží dlaňou postrelené stehno, rýchlo krváca a pomaly sa snaží dostať preč odo mňa. Sedím na špinavej zemi, na ktorej sa miesi moja krv s tou jeho. Nohy mám rozkročené a medzi kolenami mám pevne vystreté ruky. Držím zbraň, mierim chlapovi na hlavu. Stisnem spúšť, privriem oči, vyletí guľka, zaborí sa do hlavy. Nie je to uprostred čela, nemám takú mušku, som len rada, že som sa niekam trafila. Nekontrolujem, kam som presne strelila, snažím sa vyškriabať na nohy.

Vezmem nôž, ktorý mi vypadol, keď ma dotyčný začal škrtiť, držím ho spolu s pištoľou v pravej ruke, zatiaľ čo si ľavou dlaňou pridržiavam hlbokú krvácajúcu ranu. Ešte stále sťažka oddychujem a neverím, že teraz zvládnem behať. Moje páliace pľúca si ešte len šťastne užívajú vzduch, ktorý im bol nedopriaty.

Znovu vykuknem. Nikoho tam nevidím, čo je podozrivé. Vyjdem z úkrytu a rýchlym krokom obzerajúc sa mierim ku diere v stene. Konečne som tam. Stúpim na slnkom zaliatu prašnú zem a nadýchnem sa čerstvého vzduchu, ktorý som poriadne necítila štyri dni. Zastavím a urobím krok späť, keď si uvedomím, že som pod troskami niečo zbadala. Čupnem si, odsuniem časť vybuchnutej steny a zhíknem. Jerome. Priložím mu dva prsty mojej zakrvavenej ľavej ruky na hrdlo a potom pod nos, tak ako ma to raz dávno učila mama. Je mŕtvy.

Zhrozene sa postavím rozhodnutá odísť. Lenže plány mi opäť niekto pokazí. Spoza steny z vonku predo mňa predstúpi ďalší muž. Jeho tvár je celá zarastená šedivými fúzmi. Ruky mu zdobia svetlé jazvy kontrastujúce s opálenou pokožkou. Mieri mi zbraňou na hlavu.

Skôr než stihnem zareagovať, zaznie výstrel a ja som si istá, že som mŕtva. Že o chvíľu padnem na zem a nebudem si cítiť nohy alebo ako to prebieha. Lenže nič z toho sa nedeje. Miesto toho sa na zem zvalí muž a ja pootočím hlavou, aby som pozrela za seba. Ziva tam stojí so zbraňou v jednej ruke  a so zlepenými vlasmi červenou tekutinou na pravej strane. Drží sa za bok, krv jej netečie len z hlavy, ktorú som jej zranila ja, ale aj z neho. Toto je tá chvíľa. Musím ujsť. Behať ako o život. Urobím krok vpred.

„Stoj!“ zvrieskne Ziva. Zamrznem na mieste. „Pusti pištoľ aj nôž a daj ruky nad hlavu!“ káže mi. Pustím zbrane, dvihnem ruky a otočím sa ku dievčaťu, s ktorým som strávila posledné tri dni takmer vkuse, a ktorú som podviedla a zranila ju. Mieri presne na mňa. Verím, že ak by chcela, urobila by to. Zastrelila by ma.

„Prepáč,“ opakujem s rukami nad hlavou.

„Poď ku mne.“

Kráčam pomalým krokom ku nej. Už nepočuť strieľanie či krik. Počuť vietor ako fučí cez dieru. Počuť kroky, buchot a nariekanie. Počuť všetko to, na čo som zvyknutá už od detstva.

„Otoč sa,“ povie mi, keď som už meter a pol od nej. Opäť ju poslúchnem, počujem jej tiché kroky. Stále chodí ako taký tichý zabijak. Len sem-tam, keď sa započúvate si uvedomíte, že kráča. Akoby sa jej nohy ani nedotýkali zeme. Nastáva šuchot látky, odkladá zbraň za opasok. Chytí mi obe ruky, ktoré mám stále vo vzduchu. Stiahne mi ich po jednej dole, spojí ich za chrbtom a niečo mi priloží k zápästiam. Tiché pukanie znamená, že mi zaťahuje tenké plastové putá, ktoré je nemožné zničiť.

„Myslím, že tvoja voľnosť skončila,“ povie bez výrazu a drsne ma chytí za pravú ruku, presne za ranu. Syknem od bolesti a nechávam sa ňou veľmi pomaly viesť, keďže krivká. Míňam Zachariana, ktorý nado mnou pokrúti hlavou a ďalej sa venuje rozhovoru s Modrým. Prechádzam okolo Gregoryho, ktorý mi venuje úsmev. Všetci hľadia na mňa, nikto sa nezaujíma o Zivu, až kým sa nezvalí na zem a všetko je ako v spomalenom zábere.

Skríknem a otočím sa. Kľaknem si a zhrozene pozerám na jej krvou presiaknuté tričko. Červená tekutina sa jej lepí aj vo vlasoch. Chcem jej pomôcť, nemám však ako, som spútaná. Pribehne Zacharian, ktorý ma odstrčí tak prudko, až sa udriem hlavou o roh debny a pred očami sa mi zjavia hviezdičky. Gregory sa prestane usmievať a pomáha Zachovi odviesť blonďavú dievčinu. Lita beží za nimi. Teraz jej konečne všetci venujú pozornosť. Keď umiera.

Ďalšia kapitola →