Interview: Daniella Ferková (+ výherca knihy!!)

A mám tu pre vás ďalšie interview. Tentoraz je to so slovenskou autorkou, Daniellou Ferkovou, s ktorou sme sa aj spolu s Baškou nedávno stretli. Popili sme kávu, porozprávali sa, zasmiali sa a užili si to. Síce bol úvod taký všelijaký, keďže sme sa akosi neporozumeli, no predsa len sme sa stretli v nádhernej kaviarni, ktorá na náš rozhovor bola ako stvorená. Niektoré stolíky boli z kníh a celé to tam vyzeralo pohodlne a ticho.

Chvíľku to bolo také divné, nevedeli sme ako začať, či to nahrávať, alebo písať a podobne, ale dve hodinky ubehli ako voda a bol to skvelo strávený čas. Aj keď káva by mohla byť aj lepšia, povedzme si pravdu. No milá obsluha, ktorá sa potom ešte zaujímala aj o akej knihe sme sa bavili a od Bašky dokonca popýtali blog, a krásne prostredie to všetko zachránili.

Tak poďme už na to interview. Na jeho konci sa dozviete aj víťaza súťaže o Tanec pre Luciu Frey.

Začnem s niečím ľahším, môžeš sa predstaviť zopár vetami?

Volám sa Daniela Ferková a mám 17 rokov. Pred dvoma mesiacmi mi vyšla moja prvá kniha. Bola som z toho teda dosť prekvapená a hlavne asi by som to ani nikdy nečakala, takže to nie je také, že som sa s tým doteraz nejako zosúladila, že naozaj mám knihu a ani teraz si to nejako neuvedomujem.

Ako ti napadlo vôbec písať? Chcela si byť spisovateľkou odmalička?

K písaniu ma nikto neviedol a ani som nepísala tak odmalička, viem iba, že ma to baví a neviem ani odkedy presne, ale viem, že to už je dlho. Asi pred troma rokmi prišlo to také, že som až pociťovala, že keď píšem, tak intenzívne a ma to tak baví, až ma to napĺňa, tak inak ako len také normálne písanie.

Čo bola prvá vec, ktorú si kedy napísala?

Preboha, to je ťažké... Bolo to asi v treťom alebo druhom ročníku na základnej škole a vtedy som si napísala báseň, ktorú som išla recitovať na Hviezdoslavov Kubín. Ale bolo to len také úplne detské a také milé. Ani som to vtedy nezvládla dorecitovať, keďže som mala takú trému. Bolo to prvýkrát, čo som vystupovala pred ľuďmi a prišlo mi zle, takže som ani nestihla dorecitovať, keďže som musela ísť na záchod. A neumiestnila som sa, bohužiaľ. Lebo mi dali  niečo také ako skrečing, takže som nemohla vyhrať. A to bola prvá vec.

Čítaš knihy? Máš nejaké obľúbené?

Nečítam veľa, ale hej, čítam. Veľmi rada mám básne. Posledné roky mám pri sebe skoro vždy nejakú zbierku básni, len tak proste, keď si náhodou potrebujem niečo prečítať, napríklad v električke. Mám potom taký dobrý pocit z toho, že na mňa niektorí ľudia tak zvláštne pozerajú, že preboha čo to tam číta. Takže čítam, nie tak často, a ja viem, že "nemám čas" nie je výhovorka, to má každý, ale ono to tak s čítaním je. Na to si fakt treba nájsť dlhú chvíľu. A keď sú to žiaci alebo študenti v našom veku, alebo mladí ľudia, tak tí majú toľko starostí, že keď si predstavím, že by som si mala 5 hodín svojho času vyčleniť na jednu knihu a celú ju teraz prečítať, tak to radšej urobím všetky tie veci okolo toho.  Ale snažím sa čítať. Keď som bola mladšia, tak som čítala také tie romantické príbehy a podobné veci, ale teraz ma to práveže už vôbec nebaví. Skôr ma baví také niečo pri čom sa treba  zamyslieť. Niečo, čo ovplyvní moje písanie. Keď to čítam, tak tá kniha nie je o príbehu, ale o tom štýle akým autor píše alebo o myšlienkach, či o takom hĺbavom myslení, aby to ovplyvnilo moje písanie a nie, aby som prežila nejaký príbeh. Také tie typické romantické romány nečítam. Alebo napríklad vôbec nemám rada fantasy. Čítať aj áno, ale písať by som to ani nedokázala. Detektívky, hororové a fantasy, takéto knihy nečítam. Oveľa radšej si prečítam niečo psychologicke, keď tak nejaký román alebo životopisné. Niečo čo má taký reálny základ.

Teraz momentálne som začala čítať Sartreho poviedky Múr (Jean-Paul Sartre - Múr). Ale veľmi rada som mala Hodiny. A to som si prečítala párkrát a stále im nechápem. Takže si ich určite budem musieť prečítať ešte veľakrát, aby som tomu pochopila. Takýto typ kníh podľa mňa pochopíš podľa toho, v akom stave alebo nálade si. Možno ich pochopím niekedy inokedy a inak.

Čítaš recenzie na svoju knihu? 

Pár mi ich poslali aj zo Slovartu. Bolo také zvláštne ich čítať. Je to taký pocit akoby som bojovala sama so sebou. Aj ja si myslím to, čo mi skritizovali, ale na druhú stranu si za svojim názorom musím stáť. Ako autor som hľadala to dobré. Čo dobré som urobila, a čo mohlo byt ešte lepšie. Ale je to naozaj taký iný pocit, keď čítam to zlé. Čo by mohlo byt inak alebo čo sa im nepáčilo. Je to taká priama kritika na mňa aj na moje názory. To je ešte horšie akoby vám v škole dali päťku za niečo, čo ste napísali. Je to ako keby vám nedali len tú päťku, ale ešte vám aj povedali, že ten celkový názor je zlý, nie len tá práca.

Aký máš názor na zlú kritiku? Ako ju prijímaš a čo také si pamätáš, čo ti ľudia skritizovali?

Podľa mňa je super, keď vám niekto na knihu povie niečo zlé. Nechcem, aby kniha vyvolala len dobré pocity. Presne nechcem, aby mi niekto povedal len "jej pekné". To už radšej nech mi na tú knihu naloží všetko možné zlé, čo môže, len nech mi nepovie "jej pekné". Potom je to taký suchý, všeobecný názor, ktorý má väčšina ľudí. Fakt, to už je lepšie, keď mi niečo skritizuje, lebo aspoň vidím, že sa tou knihou naozaj zaoberal. Tým, že niečo tak hlbšie pochváli alebo naopak, tak je vidno, že mu tá kniha niečo dala, a že nad tým musel premýšľať a nebolo to len také typické, pekné, priemerné. Takže nech mi to ľudia pokojne kritizujú. Tie názory v knihe už nezmením, čiže si za tým môžem len stáť. 

Ale jasné, že prijímam aj zlú kritiku, lebo som ešte asi veľmi mladá na to, aby som niečo napísala a o dva roky povedala: "Stále si za tým stojím". Určite aj tí starší zrelší autori potom nakoniec zistia, že niečo mohli napísať inak.

Niečo také najhoršie bolo, že tá ich láska bola naivná, taká detská, ale keď som to písala, tak som možno bola v rozpoložení detskej naivnej lásky, takže za to nemôžem. A možno by som to teraz napísala inak. Alebo možno, keby to čítal niekto, kto je v takom istom naivnom rozpoložení, alebo má priateľa, tak má na to úplne iný názor, ako keby to čítal s tými istými poznatkami, len by nemal priateľa alebo by mal momentálne depresívnu fázu. Tie názory sú také až príliš všeobecné, lebo možno aj ja keby som si to teraz prečítala, tak by som si povedala: "Ach bože. Ach bože, to som neurobila dobre.".

Ako si prišla na názov knihy?

Kniha sa mala volať úplne inak. Aleže úplne inak. Úplne úplne inak. Ešte aj obálka mala byť úplne iná. Moja kniha sa mala volať... (to je tajomstvo, takže môžete len závidieť, že to viem :D). Vydavateľstvo, to ale neodsúhlasilo. Obálka bola tiež taká depresívna, tmavozelená, stál tam chlapec, naokolo stromy a vydychoval paru. A nakoniec sa kniha volá Tanec pre Luciu Frey a je ružová. Teraz keď už viem, ako tá obálka vyzerá, a ako sa to volá, tak som s tým spokojná. Tá obálka tam zmetie pocity, o čom vlastne kniha bude... a vlastne všetko je tam také mätúce. Takže teraz som s tým spokojná.

Čo je ľahšie začať príbeh alebo ukončiť?

Začať. Jednoznačne začať. Mám pocit, že všetky moje texty začínajú tak pomaly, rozťahane a končia tak rýchlo.

A aby to nebolo len také seriózne, tak som si pripravila aj také všelijaké ne-knižné otázky, aby ste autorku spoznali o niečo viac :)

Ako to nazvala Baška - Podkategória: Zaujímavosti :D

Akú najväčšiu lož si kedy povedala?

Hm... ťažké vybrať haha. Tak také tie typické veci... Teraz v poslednej dobe často meškám do školy, lebo mám nulté a nikdy neprídem načas, takže vždy si niečo vymyslím. Vždy niečo nové. Samozrejme stále zaspím. Nikdy však nepoviem, že som zaspala, ale vymyslím si niečo iné. No to považujem za takú dobrú lož. Napríklad, aby sa tá učiteľka nenudila, keby som jej každý deň hovorila: "Zaspala som. Zaspala som. Zaspala som."

Z čoho máš najväčší strach?

Z toho, že by som sa neposunula niekde. Že keď niečo veľmi chcem a idem si za tým, za nejakým cieľom, tak nemám ani tak strach z toho, že nedosiahnem ten ciel, ktorý chcem, ale z toho, že nedosiahnem vôbec nič. O niečo sa snažím a aj keby som dosiahla niečo, ale úplne zle, čo by som nikdy nechcela, tak je to lepšie, ako nič. A mám z toho asi taký strach, že keď človek stagnuje a nezažíva ani dobré ani zlé veci. Také to ticho v živote. Obdobie, kedy sa nedeje nič dobré ani nič zlé. Len prežívate. Toto je niečo, čomu by som sa chcela asi tak najviac vyhnúť a z čoho mám najväčší strach.

Čo sa týka písania, tak je to presne to isté. Bojím sa, že môj život nebude taký korenistý. Aj keby sa mi diali tie najhoršie veci v živote, tak sa aspoň niečo deje. Niečo zaujímavé. Potom snáď niekedy prídu aj tie dobré. Najhoršie je, keď je to proste také o ničom. Také presne "pekné" a nič.

Akú super-schopnosť by si chcela mať?

Keďže máme Vianoce, mohla by som jesť a nepribrať hahah. Asi stíhať viacero vecí naraz. Akože oveľa viac vecí naraz. Jednoducho by som dokázala predĺžiť deň o zopár hodín. Alebo by som mala schopnosť, že nemusím spať. Môžem počas toho času robiť niečo iné.

Inak taká zaujímavosť. Keď píšem, tak len v noci. Nedokážem písať cez deň tak, že si sadnem a idem písať. Väčšinou večer, keď už mám ísť spať, pozerám ešte telku, a keď príde taký už čas po jednej hodine v noci, tak vtedy sa mi najlepšie píše. Keď som dopisovala knihu, tak sa mi bežne stávalo, čo súvisí aj s tou otázkou o lži, že som klamala rodičom, že idem skoro spať. Ľahla som si o dvanástej do postele, zapla som si malé svetielko, zakryla som sa a písala som na notebooku pod paplónom, aby to náhodou niekto nezistil. Tak bežne do šiestej rána. Potom som sa zobudila o jedenástej a povedala som rodičom, že som zaspala okolo druhej, ale som nejaká unavená. A proste v noci som písala. Vtedy sa mi to tak najlepšie darí. Nechápem prečo. Ale vtedy sa aj učím. V noci mám asi nejaký vysoký stupeň koncentrácie.

Aké si bola dieťa?

Asi som bola dobré dieťa. Dúfam haha. No ja som hrozne trucovitá. Keď sa mi niečo nepáči, tak sa mi to nepáči. A nechcela som v noci spať. Rodičia ma museli prevážať v aute, aby som zaspala. Kolečko okolo bloku. V aute viem skvelo zaspať... aj vo všetkých dopravných prostriedkoch. Aj v električke.

Nechcela som jesť. Stále ma kvôli tomu vyhodili zo škôlky, takže som bola v piatich.

Pamätáš si nejaký svoj sen alebo nočnú moru?

Keď som bola mladšia, strašne často sa mi snívalo, že lietam. Ale potom som sa tým trošku zaoberala a vraj sa to sníva skoro každému dieťaťu v istom veku. Alebo také sa mi snívalo, že som spievala na koncerte a po istom čase som sa rozbehla, pustila mikrofón, akoby som chcela skočiť do davu, lenže som letela ďalej.

Obľúbená love-story?

Ja veľmi inak neverím na také veci. Ako nie, že neverím, ale nemám rada také veľmi romantické príbehy. Podľa mňa každá tá love-story, keď skončí tak, že sú šťastní, tak to nie je taká love-story, ako keď skončia oddelene. Mali sa radi, bolo to krásne, ale potom už nie sú spolu. Je to také reálnejšie. Tá love-story nemusí byť len o tom, že to skončí dobre. Môže to byť aj to, že to bolo dobré, kým to trvalo. Napríklad, keď končia filmy alebo rozprávky tak, že sú spolu, tak podľa mňa to nie je ešte koniec. Je to také neukončené.

Mám rada všetky také tie typické animované rozprávky. Každú Popolušku a takéto príbehy, aj keď áno, končí to nereálne a vôbec to podľa mňa nie je "happy ending". Keď to má byť romantické, tak potom rozprávky.

A nakoniec. Akými tromi slovami, by si popísala knihu, aby si nalákala ľudí. nech si ju prečítajú?
Túžba. Výdych. Začiatok.

Ďakujem teda Danielle za rozhovor :)

Na Baškinom blogu môžete nájsť ďalšie otázky na autorku.

Ďakujem Slovartu za knihu venovanú do súťaže.

Moju recenziu si môžete prečítať TU.

Report z besedy v Martinuse s Daniellou si môžete prečítať TU.

Knihu si môžete kúpiť TU.

A teraz k tomu, na čo ste určite všetci prescrollovali a fakt vás obdivujem, ak ste prečítali celý článok.

Knihu Tanec pre Luciu Frey, dokonca aj podpísanú, vyhráva...

 LULU!

Výherkyni gratulujem a píšem jej na mail. Má dva dni na to, aby sa ozvala. Ak tak neurobí, žrebujem opäť.

Inak ďakujem za odpovede a za to, že ste sa zapojili. Bolo zaujímavé to čítať. Hlavne som sa zabávala na mojom chytáku, ktorý pochopili až dvaja. Pýtala som sa na vydavateľstvá, nie spolupráce :D. Inak vám fakt ďakujem za rady, čo vylepšiť a za komplimenty.

Ak som vám ešte nezablahoželala, tak vám želám šťastný nový rok, plný kníh, knižných priateľov a peňazí na knihy.