Diary: O tom, ako som prežila

Niečo je zvláštne. Možno nadpis? Možno to, že pridávam tento článok uprostred mesiaca. A možno len to, že ho pridávam.

Začnem tak veselšie a poviem vám, že som zrobila jeden zápočet na plný počet bodov!!! No nie je to super a pozitívne? Mali sme tam dokonca za úlohu napísať krátky príbeh s použitím daných slov. Ľudkovia, taký príbeh som napísala, že len zaňho mi musela dať všetky body :D. Písala som v chlapcovom pov a iba tak opisne. V podstate tá postava chalana rozprávala o tom, ako stretol isté dievča, ktoré sa zdalo byť veľmi drzé, ale zároveň smutné. Neskôr ju sa začali stretávať. Povedala mu všetko o sebe, no rozprávač to neprezradil. Jednoducho som len napísala, že mu prezradila svoje smutné tajomstvo. A zakončila som to niečím ako: Milujem ju a nikdy ju neopustím, aj keď ona už opustila mňa. A celé to bolo napísané v minulom čase (viete aké je to ťažké písať v angličtine? a chápete??? ona zomrela :D snáď ste to pochopili :D).

Ako, keď vám to takto rozprávam, nie je to zaujímavé, ale keby som to mala a mohla vám to ukázať, tak by sa vám to veľmi páčilo.

Bolo by divné, keby som sa jej opýtala či by mi nemohla ten príbeh odfotiť? :DDD Neznášam, keď napíšem niečo veľmi skvelé do školy a už nemám možnosť to vidieť. To isté, keď som písala príbeh na maturitu. Škoda, chcela by som si to niekde uložiť.

Okej a teraz k téme, prečo vlastne píšem tento článok...

V piatok sme totiž havarovali. Presnejšie, DO NÁS havaroval istý chlap, ktorý vošiel do protismeru.

Išli sme si tak po výpadovke, spievala som si Take Me to Church od Hoziera, keď som zrazu stíchla, pretože pred nami nejaké giga auto zrazu zmenilo smer a odbočilo rovno cez dve čiary a mierilo na nás. Ešte teraz mám pred očami, ako zrazu nejaké auto ide oproti nám. Tento pohľad ma bude prenasledovať ešte veľmi dlho.

Ten hlupák prešiel zo svojho pravého pruhu, do ľavého, až do protismeru - do nás. Našťastie, mojej mami manžel je veľmi dobrý vodič a podarilo sa mu rýchlo stočiť doprava. Snažil sa mu ujsť tým, že pridal plyn, ale i tak nám vrazil do bočnej strany zadku auta.

Vraj sme urobili zopárkrát hodiny a potom do nás vrazilo druhé auto, ktoré išlo za nami a šoférka nestihla ubrzdiť.

Najprv poviem, že môžete byť geniálny vodiť, ale ani to vám negarantujete, že sa nikdy do takejto situácie nedostanete, pretože je tam milión idiotov, ktorí majú vodičský preukaz a dokonalé nádherné auto len na okrasu.

Toto všetko, čo som vám napísala si v skutočnosti nepamätám. Vidím len to auto ako ide rovno na nás a potom už len to, ako stojíme na mieste, všade sú airbagy a ja chcem vystúpiť von. Vôbec neviem, že sme sa točili. Vôbec som nevedela, že do nás vrazilo ešte jedno auto. A celkovo som si myslela, že ten hlupák oproti nám ani nešiel rýchlo.

Viete, čo boli moje prvé myšlienky, keď som ho videla pred nami? Že si robí srandu a hneď to vráti späť. Kus sa mu pošmykol volant. Alebo na nás nejde. Proste sa nám vyhne. Veď ide pomaličky.

Lenže nič z toho nebola pravda. Išiel rýchlo. A išiel na nás. A išiel na nás preto, lebo to bol veľmi nepozorný vodič (poviem to len takto, keďže sa snažím krotiť).

Ak by som šoférovala ja, asi by to do mňa naparal rovno spredu a už by som tu ani nebola. Začala som až pochybovať o tom či chcem vôbec vodičský.

A čo sa odohralo potom? Sedela som v aute, všade bola para a vajcia. Boli sme totiž na nákup a vajcia som držala v ruke, aby sa v taške nerozbili. (Fun fact: celý nákup, ešte aj fľašky vína, prežil.) Videla som pred sebou obrovský airbag a iba tú paru.Všade para... alebo dym. V hlave som úplne racionálne premýšľala a hovorila si, že je všetko v poriadku. Žijeme. Lenže navonok som neskutočne spanikárila, začala... ani nie kričať, skôr len tak hrubo kvíliť. Neplakala som. Vraj som len vravela, že horí a musím ísť von. Potrebujem ísť von.

Neviem ako som vyšla a rozopla si pás, len viem, že som stála na tráve a pozerala sa na celú tu skazu. Nevedela som sa ani nadýchnuť, celá som sa triasla. Bola som v takom šoku, že som proste fakt neplakala. Kým mamin muž volal políciu, ja som volala mamke. Tá bola úplne vystrašená a opakovala mi, aby som neplakala, ale ja som neplakala, ona áno.

A potom sme už len stáli a čakali. Chlapík neušiel, veď ani nemal ako. Naše auto bolo úplne zničené, druhé, čo do nás vrazilo malo len zničený predok. Našťastie sa nikomu nič nestalo, aj keď mňa z tých airbagov bolela večer dosť hlava a neskôr krk. Maminmu mužovi jeden airbag popálil ruku. Ale hlavné je to, že žijeme. Nemáme síce auto, no žijeme.

Viete, čo je zaujímavé? Že keď som videla to auto ísť na nás, vôbec mi nenapadlo, že do nás vrazí. Vôbec mi nenapadlo, že môžem zomrieť. Vôbec mi pred očami neprebehol celý život. Bola to len sekunda. Akoby som len klipla viečkami a bol koniec.

Pamätám si však celý deň, akoby som to mala nadosmrti zapísané v hlave. Pamätám si každý jeden moment toho piatku, až do tej udalosti. Ako som bola v škole. Ako sa mi nechcelo ísť do Kiky. Ako som doma zaspala. Ako sme boli v Tescu. Pamätám si presne aj do akých obchodov som vošla. Všetko. Pretože neustále premýšľam nad tým či by sa to stalo, ak by sme napríklad tak dlho nenakupovali. Ak by sme stáli v dlhšej rade. Ak by som nehľadala tak dlho piškóty. Ak by sme išli cez mesto a nie naokolo.

Ale ako povedala mamka, osudu neunikneš. Tak sa to malo stať.

Včera som volala svojmu otcovi. Tomu, ktorý ma splodil. Neopýtal sa ma ani ako sa mám. Ani či som zranená. Nič. Opýtal sa len na auto a potom riešil niečo úplne iné.

Dnes som išla do školy. Zároveň prvýkrát od piatku nejakým dopravným prostriedkom. Nanešťastie chodím do školy presne cez to miesto. Stála som tak na zastávke, a keď som videla prichádzať bus, spanikárila som. Začalo sa mi ťažko dýchať a premýšľala som len nad tým, že ideme práve okolo toho. Bolo mi až do plaču. Snažila som sa na to nemyslieť, ale ak sa na niečo snažíte nemyslieť, just na to myslíte. Ledva som sa udržala a nerozplakala sa v buse. To sa stalo, až keď som vystúpila. Normálne som sa klepala. Avšak nie tak, ako v ten deň, keď som sa nevedela upokojiť a bola som ako vibrátor.

Prepáčte za takú negatívnu tému, ale chcela som to niekde napísať.

Dám ešte niečo pozitívne!

Prišli mi tri nové knihy!! Zo Slovartu Sedem minút po polnoci (do-ko-na-lé ilustrácie!!!!!!) a My ostatní tu len tak žijeme (fakt to svieti v tme :D), a od PreSkoly Predtým ako som ťa poznala, keďže čoskoro vyjde film. Neviem teraz, čo čítať. Mám pocit, že vôbec nestíham, teším sa na všetky, ale zároveň chcem čítať aj niečo iné. Neznášam, keď som taká nerozhodná a chcem čítať všetko naraz :D

Inak na blogu prebieha súťaž o Ariho a Danteho, takže šup šup súťažiť!! :)

Tiež píšem tento článok teraz, pretože s najväčšou pravdepodobnosťou na to nebudem mať na konci mesiaca čas, keďže opäť budem mať zápočty :(

Toď vše,

Pekný večer :)