Ako som prvýkrát cestovala sama

Tak a je tomu rok, čo som vycestovala za dobrodružstvom úplne sama. Práve o tomto dobrodružstve vám dnes prinášam článok. Porozprávam vám o zážitku, keď som sa rozhodla na týždeň sama odcestovať do Nemecka. Vlakom a autobusom. Dvadsať hodín cesty. Jedenásť-hodinový prestup. Tak ako to šlo? 

Ešte nikdy som totiž necestovala sama. Najďalej som sama šla do Žiliny, keď som išla navštíviť Adi z Čarokníh, no dovtedy som pri sebe mala stále niekoho, či už kamarátku, sestru, alebo hocikoho iného. No priateľ odišiel pracovne na mesiac do Nemecka a ja som si povedala, že by to bolo super ísť za ním, keďže som v Nemecku ešte nikdy nebola a mohol by to byť super zážitok.

Problémom však bolo, že ak ste nikdy necestovali sami, je to desivé pomyslenie. Bála som sa letieť, ísť sama, mamka ma ani nechcela pustiť a ja som v tom videla toľko negatív, že som sa skôr odhovárala, než prehovárala. Hľadala som letenky, no keď som si predstavila ako idem sama na letisko, a sama riešim všetky tie kontroly a sama letím, tak som to hneď zavrhla. A kým som sa spamätala, letenky už lacné neboli a toľko peňazí som nemala. Tak mi ostávala už len jedna možnosť. RegioJet. Ten vychádzal najlacnejšie. Plán bol nasledovaný: Cestovať vlakom do Prahy, kde by som mala jedenásťhodinový prestup a potom autobusom do Bonnu. Keďže som sa dlho rozhodovala, neboli už miesta vo vlaku, ktorý by priamo nadväzoval na autobus, no na cestu späť som vychytala ten správny vlak a v Prahe som nakoniec strávila len hodinu. Tak ako som sa dlho rozhodovala, také krátke bolo konečné rozhodnutie. Zvažovala som pre a proti tak mesiac, až kým som už nemala viac času a v sekunde sa rozhodla, že idem, a kúpila lístky, inak by som už nemala žiadne. A tak som šla. Kakala som keksy od strachu, bola som nervózna a ľutovala to, no musela som sa prekonať, pretože ma čakal jeden neskutočný zážitok.

Niekedy nadránom, keď ešte bola všade tma som šla na stanicu a už tam sa mi naskytla prvá príhoda cestovania osamote. Ja som totiž netušila, že sa stanica zamyká. Už som čakala v noci na letiskách, cestovala vlakom v noci, ale akosi mi nedošlo, že naša stanica je na niekoľko hodín zamknutá, a tak som tam trápne stála pred sklenenými dverami a čakala, kedy sa otvoria, kým mi docvaklo, že sa neotvoria.

Cesta do Prahy bola v pohode. Do kupé nastúpili ľudia až niekedy na konci Slovenska, takže som ho mala pre seba a mohla som spať (aj keď mi chýba superschopnosť vedieť spať všade). V Prahe bola akurát moja sestra, ktorá so mnou mohla stráviť pár hodín, no polovicu času som musela byť sama. Takže som si na vlakovej stanici nechala v úschovni batoh a vybrala sa pešo s davom. Pozrela si Václavák, šla na kávu do Starbucksu, kde som niekomu ukradla kávu a čakala na sestru. V Starbuckse na mňa rozprávali po anglicky, a keďže nikdy nikto nevie napísať moje meno, tak stále diktujem Dany. Zhodou okolností (fakt, že veľká náhoda), tam boli tri ďalšie kávy Dany. Takže som uchmatla jednu a až potom som zistila... že to nie je moja. Upsík.

A po blúdení po Prahe so sestrou a spoločnom obede, sme sa nakoniec rozlúčili a ja som sa zmorená a ubolená vrátila na stanicu po batoh a pešo šla na autobusovú, kde som do hlbokej noci čakala na autobus.

Cesta do Bonnu bola utrpenie. Cestovať v autobuse deväť hodín nie je žiadna sranda. Tak trochu som dúfala, že autobus nebude úplne plný a budem sedieť sama, no opäť sa naskytla zaujímavá náhoda. Autobus bol plný turistov smerujúcich do Amsterdamu, no teta ktorá sedela vedľa mňa bola Slovenka, ktorá cestovala do Bonnu, kde žila už niekoľko rokov, a tak sme sa celú cestu rozprávali. Inak ďalší sama-cestujem zážitok bol, keď som sa snažila odložiť si batoh na priehradku nad hlavou, ktorá mala dvierka ako v lietadle, no tie moje nefungovali a tak mi stále padali. A batoh bol taký ťažký, že som ho musela držať dvoma rukami. Takže vždy keď som dvierka otvorila, kým som zodvihla batoh, dierka boli zavreté. Toto divadielko trvalo asi päť minút, kým som sa neodhodlala popýtať nikoho, aby mi tie dvierka pridržal, lebo som sa už fakt cítila ako hotentot.

Vďaka tomuto deväť-hodinovému sedeniu v autobuse som prvýkrát videla Frankfurt a aj to obrovské letisko, celú cestu som na RegioJet obrazovke pozerala filmy a už sa nevedela dočkať toho, kedy dorazím.

A potom si už len pamätám ten moment, ako sme zastavili niekde uprostred ničoho (takto vyzerá Bonn haha) a z okna som videla priateľa, ktorý sa na mňa usmieval. Rýchlo som si brala veci a utekala dole, vrhla som sa mu do náručia, akoby som ho nevidela sto rokov a bola som taká šťastná, že to cestovanie skončilo, že si to neviete predstaviť. Pozdravili sme sa s tetou, ktorá so mnou celú cestu sedela a milo sa na nás usmiala, a potom hor sa na izbu. Hurá dorazila som.

Prečo cestovať sama?

Ani si neviete predstaviť, ako odvážne, sebavedomo a samostatne som sa cítila, keď som sa v Prahe sama prechádzala hore dole, hľadala autobusovú stanicu a potom tam do noci čakala na autobus. Fakt vám to ukáže, že sa nemáte čoho báť (ak samozrejme necestujete do krajín, kde sa nejaké zločiny odohrávajú na dennej báze). Ráno pred odchodom som neskutočne stresovala a hovorila si, na čo som sa to ja dala. Keby ste ma poznali, tak by ste vedeli, aký som ja hanblivý človek, ktorý nedokáže rozprávať s cudzími ľuďmi. No keď som už na to bola sama, tak som nemala inú možnosť, len si všetko sama vybaviť, popýtať sa a podobne. A ak máte dáta v mobile a s nimi aj google mapy, tak sa naozaj nestratíte.

Keďže som mala čakať v noci sama na stanici, to bol môj najväčší strach z celej cesty. Bála som sa, že tam budem sama v tme, v noci, a niekto ma tam prepadne, ale stanica je plná ľudí a otvorená kto vie do kedy, takže som sa ani trochu nebála. Pozerala som Stranger Things, skočila na Big Burger a cítila sa tak, že by som zvládla sama cestovať stále. Dokonca aj keď som sa sama prechádzala po uličkách v Bonne, tak som na seba bola hrdá, že som tam, že som to zvládla úplne sama a nikoho som nepotrebovala. Ja viem, že to nebola úplne dovolenka osamote, keďže som tam mala priateľa a väčšinu času sme chodili po Bonne spolu, stále som na seba hrdá, že ako hanblivý, bojazlivý človek som sa zvládla dostať z Košíc do Bonnu.

Jednoducho som si tým niečo dokázala a myslím si, že by sme to mali vyskúšať všetci aspoň raz v živote. Vystúpiť tak z tej komfortnej zóny a urobiť niečo šialené. Doteraz na to spomínam, a to už prešiel rok, ako na najväčšie dobrodružstvo, aké som zažila, a hoc si ho nechcem zopakovať, teda aspoň tú dvadsať hodinovú cestu, bol to skvelý výlet.

Často, keď sa s ľuďmi rozprávam o tom, či by zvládli cestovať sami, respektíve prečo to neurobili, tak mi povedia, že sa boja, svet je nebezpečný, niekto ich prepadne, nie je to zábava byť sám, je to stresujúce a všetko možné. Čo nevyvraciam, lebo áno, môže to byť nebezpečné a určite je aj zábavnejšie cestovať s nejakým kamošom, no ten pocit, keď ste tam sám a nemusíte sa nikoho spoliehať ja úžasný. Tá hrdosť, že ste to dokázali, že ste úplne samostatný človek je na nezaplatenie. A možno preháňam, možno bežne cestujete hore dole a nič necítite, no pre mňa, pre niekoho kto sa bojí, nerád sa rozpráva s ľuďmi, je hanblivý a introvertný, to bol naozaj veľký krok.

A ako som už napísala, cítim sa presne tak, že by som teraz v pohode zvládla ďalšiu cestu sama, už sa nemusím spoliehať len na niekoho iného, kto by so mnou niekam šiel, len aby som nemusela všetko riešiť sama a nemusela sa báť. Snáď už nebudem obmedzená strachom.

Prečo nie?

Všetko ma svoje klady a zápory. Určite je nebezpečnejšie cestovať sám, ak ide o ženu. Síce som šla krajinami, ktoré sú fakt bezpečné a "najväčšie" nebezpečenstvo mi hrozilo, keď na mňa pokrikovali bezdomovci v Prahe, v ostatných krajinách to však môže byť iné. Napríklad niekde v Rumunsku či mimo Európy by som sa už naozaj bála, že mi niekto ublíži.

Taktiež bolo trochu smutné prezerať si mesto sama. Kým som v Prahe čakala na sestru, cítila som sa tak osamelo, keď som sa nemala s kým podeliť o tú radosť, že som v Prahe a o to, aké to je pekné mesto. Nikto ju tam so mnou neobdivoval, s nikým som sa o nej nerozprávala a prekvapujúco mi to chýbalo. Síce je super cestovať a spoznávať nové krajiny a mestá, no robiť to sám môže byť tiež trochu také osamelé a vždy je lepšie nadšenie a radosť z niečoho zdieľať s nikým iným.

Zároveň, keď cestujete, je isté, že budete sedieť vedľa niekoho normálneho, lebo predsa len cestujete aspoň dvaja a vyberiete si miesta vedľa seba, ak sa teda máte radi (haha). Ja som totiž cestou späť v autobuse vychytala chlapca, ktorý chodil každú minútu vracať na záchod, takže som sa vôbec nevyspala, a cestou vo vlaku v kupé oproti mne sedel chlapík, ktorý si už od ôsmej rána objednával pivo a jedno sa mu na mňa podarilo vyliať. Cesta späť bola skrátka zúfalstvo, a keď som hladná, smradľavá, ubolená, unavená a zničená prišla domov, kde ma nečakalo žiadne jedlo a musela som sa pripravovať ešte do roboty, slzy mi už tiekli len tak od toho všetkého zúfalstva.

No každopádne to bol zážitok. Uistila som sa, že som schopná ísť niekam sama, že sa nemusím spoliehať na iných, a že strach nás môže len obmedzovať v obyčajných veciach, z ktorých potom robíme veľké haló a neurobíme to, čo by sme možno naozaj chceli. Cestovanie ma vždy bavilo, no ešte nikdy som sa nedonútila cestovať sama, pretože som sa stále bála, teraz sa to snáď zmení a toto nie je poslednýkrát, čo som sa spontánne vybrala do cudzej krajiny. Aj keď nabudúce to už neurobím vlakom a autobusom s jedenásť hodinovým prestupom v Prahe.

Cestovali ste už niekde sami? Aké to bolo? A ak nie, chceli by ste to vyskúšať?