Ahojte! V predošlom článku z tejto rubriky som písala o Nicotere, teda mestečku, kde sme strávili tohtoročnú dovolenku, a výlete do Tropey. No okrem toho sme si ešte urobili výlet aj na Lipárske ostrovy, z ktorých vám prinášam článok teraz.
Naša cesta na ostrovy začala v prístave v Tropey a trvala niečo cez dve hodiny. Nikdy mi nebolo zle na lodiach, no očividne to neplatí stále, pretože som polovicu cesty prežila zadržiavaním sa, aby som sa nepovracala. Mám aj krásne fotky, ktoré fotila mamka, keď sme hrali kadejaké hry, len aby som nemyslela na to, ako mi je zle - na každej som úplne biela a nevnímam okolie.
Každopádne, keď sme došli na ostrov Vulcano, bol plný turistov. Niektorí sa vybrali na vrch sopky, my sme mali len chvíľu času na chodenie po meste, takže sme si pozreli sírové jazierko, ktoré bolo dobré na pokožku alebo čo (a samozrejme plné dôchodcov), čierne pláže a väčšinu času sme strávili v nejakej malej reštaurácii, kde sme si dali Calzone kapsu a také typické Talianske jedlo, ktoré nemám poňatia ako sa volá, ale bola to taká vyprážaná guľka, v ktorej bol syr, kukurica a ešte niečo.
Celý ostrov neskutočne smrdel, od síri, samozrejme, a fakt bol preplnený turistami, hlavne teda preto, že tam boli hotely a apartmány, no prvýkrát som videla čiernu pláž, aj keď v porovnaní so Stromboli, táto bola skôr taká sivá. Na každom rohu tiež predávali sopečné kamene, tak som si kúpila Obsidián, pretože sa perfektne hodí k mojej knihe. Počkali sme ešte na loď a nasledoval ostrov číslo dva.
Ostrov Lipari je najväčší v celom súostroví a jeho archeologické náleziská datujú osídlenie až do roku 5000 pred Kristom. Keď sa ostrov dostal pod vládu Španielskeho kráľa Karola V., kráľ dal postaviť okolo gréckej akropoly hradby, ktoré mali chrániť rovnomenné mesto hlavne pred pirátmi. Na zvyšku ostrova však stále bolo nebezpečné žiť.
Lipari sa mne osobne páčili oveľa viac než Vulcano. Mestečko totiž bolo úplne dokonalé, bolo to totiž presne to, čo si predstavíte, keď sa povie "malé Talianske mestečko". Farebné okenice, skútre pred domami, úzke uličky, zatúlané mačky, zmrzlinárne na každom rohu. Neskutočná idylka a nesmierne sa mi toto mestečko páčilo. Povedala by som, že aj bolo najviac zapratané turistami, teda aspoň tá prístavná časť, no akonáhle sme sa predrali cez prvých pár uličiek, odrazu sme boli úplne mimo ľudstva, napríklad aj keď sme vychádzali na akropolu (kam sa nikomu nechcelo a všetci sme po ceste nahor zomreli, pretože tie schody nás zavraždili), tak tam stále nebolo toľko ľudí ako v iných turistických oblastiach, ktoré som navštívila.
Na samom vrchu bol kostolík na kostolíku. Ani som nefotila všetky, lebo fakt ich tam bolo veľa. Vošli sme do jedného a úplne som sa zamilovala do maľby na strope. Z kotola sa dalo rovno vyjsť na také polorozpadnuté miesto, čo tuším kedysi slúžilo ako kláštor. A keďže sa mamka ponáhľala všade bez nás, tak to nevidela, ha!
Odtiaľ sme sa prešli k hradbám, čo mi neskutočne pripomenulo Dubrovník - ten výhľad na prístav, šíre more a pohľad nadol. Skrátka dokonalosť. Ešte sme sa chvíľu túlali po akropole, našli sme cintorín, no hroby už boli prázdne, vedľa bol aj malý amfiteáter, ktorý mal presne výhľad na prístav a celé mestečko pod ním. Nakoniec sme zišli nadol po inej cestičke, cez akýsi menší tunel medzi budovami a ocitli sme sa v úplne prázdnej a dokonalej uličke. Práve tam som urobila fotku s Call Me By Your Name.
Mestečko to bolo teda fakt dokonalé a veľmi rada by som sa tam vrátila. Úplne to totiž naplnilo moje predstavy o tom, ako vyzerá Taliansko. Och a samozrejme som si tam nezabudla dať gelato! Moji rodičia proste nechápali, aká je to veľká vec dať si v Taliansku gelato, a namiesto toho si dali predražené pivo (akoby som sa vrátila do Holandska na malé pivo za 3,60€). Až po Tropey, keď si prečítali niečo o meste, tak ľutovali, že si nedali žiadnu zmrzlinu. Ha! Inak bola fakt skvelá, proste chutila ako čokoláda, nie ako nejaký mix mlieka a vody a možno kus čokolády. Každopádne, tiež nebola najlacnejšia, čo vám poviem. A samozrejme, že mi ju dali do plastového pohárika...
Nastúpili sme naspäť na našu loď a tá nás odviezla na posledný ostrov - Stromboli. Práve tam sa nachádza jedna z troch aktívnych sopiek v Taliansku. Sopka vybuchla už niekoľkokrát a má pravidelne erupcie v 15 až 20 minútových intervaloch, z jeden strany ostrova vraj je dokonca vidieť lávu stekajúcu do mora (kam nás nevzali). Najznámejšia erupcia bol v roku 2009 a zrejme aj preto ostrov osídľuje len 400ľudí a nemá poriadne cesty - teda také, kam by sa vopchalo normálne auto.
Keď tam prišla naša loď, tak to bola úplne prvá turistická loď na ostrove v tom konkrétnom čase, takže bolo mestečko úplne prázdne a rovnako aj pláž, ktorá bola skutočne čierna. Počasie bolo zamračené, pretože zo sopky stále stúpal dym, ktorý sa menil na sivé mračná. Rýchlo sme sa prezliekli a zaplávali si v mori s čiernou plážou, pretože kto vie, kedy sa na čiernu pláž opäť dostanem. No kým sme sa dokúpali, zrazu prišla jedna turistická loď za druhou a odrazu z piatich ľudí na pláži sa stalo sto. Obrovská pláž a hádajte čo! Asi traja si dali uteráky rovno pár centimetrov od nás... mohli si mi rovno ľahnúť na hlavu, veď prečo nie...
Tak sme sa nejak prezliekli a kým jeden člen rodiny sa rozhodol sadnúť na pivo, pretože úplne náhodou sme šli na výlet v deň, keď bolo finále majstrovstiev sveta vo futbale, tak my s mamkou sme sa vydali do mestečka, pretože na kopci vraj bol pekný kostol.
Poviem vám, oveľa viac sa mi páčili uličky než ten kostol. Stromboli je v podstate také malé Talianské Santorini. Domčeky úplne biele, modré okenice, postavené na kopci na ostrove so sopkou. Úplne dokonalá dedinka a hoc mi vôbec nepripomínala Taliansko, ale práve Grécko, asi sa mi aj páčil tento ostrov najviac. Výhľad bol fakt krásny, aj keď som bola smutná, že tam už bolo toľko turistov a nemohla som urobiť krajšie fotky a hlavne fotky prázdnych a dokonalých uličiek.
Naspäť sme takmer utekali, aby sme stihli loď.
Ale výlet to bol teda vydarený. Celú cestu naspäť som spala s hlavou na stole (len kus ma bolel chrbát a krk), domov sme si doniesli čierny piesok a mám kopu krásnych fotiek.
Boli ste niekedy na Lipárskych ostrovoch? Chcete ich navštíviť? Páči sa vám Taliansko?
Keď tam prišla naša loď, tak to bola úplne prvá turistická loď na ostrove v tom konkrétnom čase, takže bolo mestečko úplne prázdne a rovnako aj pláž, ktorá bola skutočne čierna. Počasie bolo zamračené, pretože zo sopky stále stúpal dym, ktorý sa menil na sivé mračná. Rýchlo sme sa prezliekli a zaplávali si v mori s čiernou plážou, pretože kto vie, kedy sa na čiernu pláž opäť dostanem. No kým sme sa dokúpali, zrazu prišla jedna turistická loď za druhou a odrazu z piatich ľudí na pláži sa stalo sto. Obrovská pláž a hádajte čo! Asi traja si dali uteráky rovno pár centimetrov od nás... mohli si mi rovno ľahnúť na hlavu, veď prečo nie...
Tak sme sa nejak prezliekli a kým jeden člen rodiny sa rozhodol sadnúť na pivo, pretože úplne náhodou sme šli na výlet v deň, keď bolo finále majstrovstiev sveta vo futbale, tak my s mamkou sme sa vydali do mestečka, pretože na kopci vraj bol pekný kostol.
Poviem vám, oveľa viac sa mi páčili uličky než ten kostol. Stromboli je v podstate také malé Talianské Santorini. Domčeky úplne biele, modré okenice, postavené na kopci na ostrove so sopkou. Úplne dokonalá dedinka a hoc mi vôbec nepripomínala Taliansko, ale práve Grécko, asi sa mi aj páčil tento ostrov najviac. Výhľad bol fakt krásny, aj keď som bola smutná, že tam už bolo toľko turistov a nemohla som urobiť krajšie fotky a hlavne fotky prázdnych a dokonalých uličiek.
Naspäť sme takmer utekali, aby sme stihli loď.
Ale výlet to bol teda vydarený. Celú cestu naspäť som spala s hlavou na stole (len kus ma bolel chrbát a krk), domov sme si doniesli čierny piesok a mám kopu krásnych fotiek.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára